Chýba nám tradícia rozprávania príbehov

Hoci RICHARD PUPALA knihou Návštevy (vydavateľstvo Marenčin PT) debutoval, v písaní príbehov nie je začiatočník. Živí sa tým už niekoľko rokov ako scenárista. Zaujímajú ho aj tie zdanlivo najbanálnejšie veci. Podľa neho niekto môže precestovať celý svet, ale nezažije to, čo ktosi iný na jarmoku v Lučenci. Stačí byť vnímavý.

Hovorí sa, že kým spisovateľ vydá knihu, tak by mal predtým jeho text ešte nejaký čas zrieť. Mal by si to okrem neho prečítať aj ďalší človek. Ako to bolo v prípade vašej zbierky poviedok Návštevy?

Dôležité bolo, aby som bol s textami spokojný ja sám. Prvá poviedka Zo školy a domov vznikla asi niekedy v roku 2006. Ďalšie som písal postupne a pomaly, takže sa dá povedať, že knižka vznikala približne osem rokov. Texty prechádzali sitom, až kým som si nebol istý, že chcem, aby boli v knihe práve tieto a zoradené práve tak, ako sú. Potom som rukopis odovzdal vydavateľovi. Ivana Gibová robila jazykové korektúry a ja som bol rád, že prvú spätnú väzbu na zbierku mám od človeka, ktorý sám píše.

Prečo vám písanie knihy trvalo tak dlho?

Nehovoril som si, že musím do roka napísať a vydať zbierku poviedok, ale že ju vydám, až budem mať dostatočný počet príbehov, ktoré sa mi budú páčiť. Obdivujem a tíško závidím ľuďom, ktorí si sadnú a na jeden záťah napíšu dobrý text. To sa mne nestáva. Na začiatku je u mňa niečo ako zárodok, napríklad ma čosi zaujme na ulici, niekto mi niečo zaujímavé porozpráva alebo je to moja vlastná spomienka či myšlienka. Potom nad tým premýšľam, často veľmi dlho, a až keď sa mi zdá, že sa k zárodku aj čosi zmysluplné nabalilo, tak si sadám k písaniu.

Vaša poviedková kniha je vlastne zbierkou návštev do sveta druhých, do sveta rozličných vzťahov. Vzťahy ako také sú častým ústredným motívom či už v literatúre, alebo vo filme. Chceli ste pri písaní vytvoriť o čosi odlišnejší pohľad, než s akým sa stretávame v každodennom živote?

Vzťahy sú to, čo ma zaujíma najviac. Nikto nežije sám. Keď sa s niekým stretnete, vždy niečo riešite a pod povrchom aj tých najbanálnejších stretnutí je často niečo závažnejšie. To, keď niekto dokáže nahliadnuť pod zdanlivo všedné veci, ma vzrušuje aj ako čitateľa. Sú spisovatelia, ktorí napíšu pár viet a pred vami sa odkryje celý vesmír vzťahov. Nemusia pritom zažívať exotické a fantastické dobrodružstvá. Poetka Emily Dickinsonová, stará dievka, nikam necestovala, žila vo svojom dome uprostred záhrady a stačí si prečítať nejaké jej štvorveršie a dotknete sa podstaty života. Niekto môže ísť na cestu okolo sveta a nedokáže ju prežiť tak, ako keď niekto ide na jarmok do Lučenca. Aj tam totiž môže zažiť hĺbku života, ak je dostatočne vnímavý.

Po prečítaní ktorejkoľvek z poviedok v knihe Návštevy zostane v človeku nejaká emócia. Bolo to vaším zámerom?

Nie. Na začiatku si nehovorím, že z tohto musí vyjsť konkrétna emócia. Ako som spomínal, najskôr mám nápad, nad ktorým premýšľam a rozvádzam ho. Až postupne si nastavujem, o čom by mohol byť, hľadám motív či tému. Nejaký zmysel. Ak sa o niečo snažím cielene, tak napísať príbeh, ktorý si čitateľ pre niečo zapamätá. Stačí útržok, drobnosť, atmosféra. Tak ako si ako čitateľ pamätám príbehy, ktoré ma zaujali, a spomeniem si na ne aj po rokoch, a možno sa k nim aj vrátim. Mojím cieľom je, aby si čitateľ mojej zbierky napríklad spomenul na príbeh o chlapcoch, ktorí išli zo školy domov a našli tam opitú mamu. To by mi stačilo.

Dá sa povedať, že je to také isté aj pri písaní filmových scenárov?

Niečo je podobné a niečo rozdielne. Podobné je to pre mňa v tom, že keď mám nejaký nápad, skôr než si sadnem k počítaču, tak o ňom musím veľa premýšľať. A určite aj to, že aj ako scenárista sa snažím o príbeh, to je pre mňa prvoradé. Myslím tým dobre vyrozprávaný príbeh. Čiastočne aj v literatúre, ale hlavne v slovenskom filme vidím, že tu nie je príliš silná tradícia klasického rozprávania. Akoby sa málokto z tvorcov snažil dobre vyrozprávať príbeh.

V minulosti predsa vzniklo u nás niekoľko filmov či kníh, v ktorých bol silný príbeh, a zároveň tieto diela poukázali aj na spoločensko-politickú či sociálnu situáciu daného obdobia. Nie je teda problém skôr len v súčasnosti?

Ono je to na dlhú debatu, ale ak to mám zjednodušiť, tak u nás máme vo všeobecnosti málo príbehov, ktoré by naozaj žili v národe, ako je to dajme tomu v Maďarsku, Česku či Poľsku, aby som nechodil ďaleko. Poľské deti už niekoľko generácií čítajú napríklad Púšťou a pralesom Henryka Sienkiewicza či príbehy Pána Tragáčika od Zbigniewa Nienackina, je to ich klasika, ale fakt živá. A nemyslím si, že táto doba nepraje príbehom. Práve naopak. Lietajú všade okolo, stačí sa načiahnuť. A pokúsiť sa ich vyrozprávať tak dobre, aby zostali pre budúce generácie.

Nie je to podľa vás aj otázka pedagogického nasmerovania na školách? Učili vás na Vysokej škole múzických umení vystavať v scenári príbeh?

Keď som chodil na VŠMU, celé štúdium sa točilo hlavne okolo tvorby slovenskej novej vlny, akoby to bolo na veky vekov to najlepšie, čo tu vzniklo. Poviem to v skratke – za jeden dobre vyrozprávaný príbeh Martina Hollého dám celého Jakubiska. Tým nemyslím, že nemôže vzniknúť výnimočné dielo, ak mu nedominuje príbeh. Akurát asi citlivejšie vnímam, ak forma víťazí nad obsahom. A manierizmus sa mi protiví, zvlášť, ak sa tvári ako niečo iné.

Mnoho píšucich ľudí u nás nemá potrebu čítať, možno preto nedokážu vytvoriť príbeh.

Je to možné. Ľudia chcú vyjadriť seba. Svoje myšlienky, filozofiu, nálady – akoby hovorili pozrite, tu som. Radi sa vkladajú do textov namiesto toho, aby nechali prehovoriť príbeh. Každý chce byť umelec. Mám rád životný postoj vynikajúceho anglického spisovateľa Evelyna Waugha, ktorý si zakladal na tom, že písanie je remeslo a v tomto zmysle sa považoval za remeselníka.

Na čom v súčasnosti pracujete?

Práve som odovzdal, dúfam, že poslednú verziu scenára filmu Pivnice. Ak všetko dobre dopadne, režírovať by ho mal Igor Vološin z Ruska. Ako dramaturg pracujem so scenáristkou Martinou Madejovou na adaptácii poviedok z mojej zbierky, film by sa mal volať Timova vetrovka. A s režisérom Petrom Kerekesom a producentkou Zuzanou Mistríkovou robím na dokumentárnom filme o hercovi Ivanovi Mistríkovi. Nuž a zároveň píšem komentáre k Nákupným maniačkam, pretože z niečoho treba platiť účty. A pomaly dávam dohromady zbierku strašidelných poviedok.