Umelec Olafur Eliasson pre Denník N: Kto si dnes dovolí snívať o budúcnosti? Kto sa odváži mať nádej?

Spolu so svojím tímom vytvoril mobilnú aplikáciu s rozšírenou realitou a web dostupný v 25 jazykoch, ktorý upozorňuje, ako klimatickú krízu a hrozby s ňou súvisiace vnímajú dnešné deti. S Olafurom Eliassonom sme sa rozprávali o tom, ako sa sám vyrovnáva s pocitom, že sme planétu priviedli na pokraj katastrofy, a či predsa len niekde vidí nádej.

Spomínate si, čo znepokojovalo alebo hnevalo vás, keď ste boli dieťa?

Áno, pamätám si, že nahnevaný som bol najmä ako tínedžer v čase, keď bol americkým prezidentom Reagan a narastala hrozba nukleárnej vojny. Atómové bomby boli niečo, čo som skrátka nevedel pochopiť. Sám seba som sa pýtal, načo ich potrebujeme toľko, aby sme vyhodili svet do vzduchu šesťkrát, a či by nestačilo iba raz.

Ale zvláštne bolo, že som z toho nemal strach. Považoval som to za hlúpe. Bol som naštvaný, ale nepamätám si, že by som sa bál. Lenže dnes vidím, že mnohé deti sú vystrašené.

Takže žiaden strach o budúcnosť sveta ste nikdy nemali?

Ale áno, čiastočne áno. Keďže nepatrím k najmladším, spomínam si na obdobie, keď vypukli obavy v súvislosti s ozónovou dierou. Bol som možno ešte len na základnej škole, kde nám ukázali obrázok ozónovej vrstvy, ktorá bola okolo zeme znázornená ako usmievajúci sa smajlík. Ozónová diera bola zase zaznačená ako nešťastný smajlík a ja som si zrazu všimol, že sa nachádza rovno nad Islandom, kde som trávil veľa času so svojimi starými rodičmi. Veľmi som sa vtedy zľakol.

A spomínam si dokonca aj na ropnú krízu začiatkom 70. rokov, to som mal päť-šesť rokov. Na Islande sme ešte nemali vodné elektrárne a mali sme nedostatok energie. V meste bol obrovský zvon, ktorý sa každý deň rozozvučal, a potom sa celé mesto ponorilo do úplnej tmy. Starý otec bol vždy hrozne naštvaný, lebo nešla televízia a prišiel o svoje správy, ale aby som bol úprimný, pre mňa to nebol úplne negatívny zážitok. Našli sme sviečky, zapálili ich a celá rodina sedela spolu a rozprávala sa, lebo nič iné sa robiť nedalo.

Čo vám išlo hlavou, keď ste počúvali hlasy tisícok detí, ktoré sa zapojili do projektu Earth Speakr?

Počúval som ich v rôznych jazykoch a snažil som sa im porozumieť napriek tomu, že ich neovládam. To bola tá zábavnejšia časť. Ukázali sa mi dva najčastejšie prístupy. Po prvé: veľa detí spievalo, čo je fascinujúce. Počúvate ich, snažíte sa im porozumieť a rozmýšľate, prečo asi spievajú, odkiaľ to pramení? Možnože len rady spievajú a to je všetko, ale keď vidíte, ako sa to opakuje, je to krásne. A druhý prístup – mnohé deti niečo nakreslili a pomocou aplikácie vložili svoj hlas do obrázka. Pre mňa ako umelca bolo fascinujúce vidieť, koľko detí drží v rukách obyčajné ceruzky a papier – ja som ceruzku nemal v ruke už roky. (smiech)

Ale udivovalo ma najmä to, o čom hovorili. Páčili sa mi predovšetkým odkazy, ktoré boli viac abstraktné, v ktorých nebolo úplne jasné, čo presne sa snažia povedať. Lebo tak to s deťmi je, musíte ich počúvať naozaj pozorne, aby ste ich dokázali pochopiť. A niekedy sú také sofistikované a bystré, že dospelí sú na ne skrátka príliš hlúpi.

Nezdá sa vám príliš znepokojujúce, že dnešné deti sa strachujú o planétu?

Sú to, samozrejme, znepokojivé odkazy, ale