Denník N

Hrabalova hra o pravdu

Kniha Domácí úkoly, ktorá je reprintom zošrotovaného vydania z roku 1970, je kolážou rozhovorov, filozofických úvah a teoretických textov.

„A nyní se rozejdeme a půjdeme do hospody jako takové,“ zakončil jednu z nespočetných besied s čitateľmi Bohumil Hrabal.

Udialo sa to v šesťdesiatych rokoch, z ktorých pochádzajú aj texty knihy Domácí úkoly, prinášajúcej časopisecké rozhovory, filozofické úvahy, anketové odpovede, útržky z besied či teoretické texty. Knihu pripravovalo vydavateľstvo Mladá fronta v roku 1969, no keď v nasledujúcom roku vyšla, mal už Hrabal publikačný dištanc a takmer celý náklad 26-tisíc kusov bol skartovaný, cestou do zberu sa zachránilo len pár kusov.

Po tridsiatich piatich rokoch vyšiel reprint jedného z týchto výtlačkov vrátane pôvodnej úpravy popredného českého grafika a typografa Jiřího Rathouského.

Zapisovateľ a strihač

Hrabalova spisovateľská hviezda vtedy už žiarila naplno, hoci najväčšie opusy Postřižiny, Něžný barbar, Obsluhoval jsem anglického krále a Příliš hlučná samota vznikli po tomto publikačnom zákaze

. Autor sa v knihe prezentuje nielen ako skvelý rozprávač, ale aj ako človek s nesmiernym vzdelaním i obdivuhodnou pokorou („Knižky, o ktorých som si myslel, že sú len tak pre mňa, vydávajú po celej Európe. Čo to asi je, čo tých ľudí núti čítať ich až do konca? Neviem…“).

Na mnohých miestach zdôrazňuje, že viac než spisovateľom sa cíti zapisovateľom a strihačom.

„Pre mňa práve tí ľudia zo smetiska epochy sú všetkým, môj strýko Pepin, obuvník a sladovník, ten ma skoro všetko naučil, a tí ostatní mi dali toľko príbehov, že by bolo správne, keby som uvádzal ich plné mená, a keby sa to dalo, sám seba by som zatlačil do anonymity ako maliari gotických obrazov svoj podpis.“

Domácí úkoly sa vymykajú z dovtedajšej Hrabalovej „pábiteľskej“ tvorby. Ich istú obdobu potom nachádzame v textoch z prelomu 80. a 90. rokov (predovšetkým v slávnych Listoch Dubenke), pre ktoré autor používal názov literárna žurnalistika.

Struna medzi kolískou a rakvou

K vrcholom knihy patrí esej Hra o pravdu, kde mu v pátraní po tej pravde, „ktorá víťazí“, pomáhajú vidiny na jeho nočnom nebi. Tou víťaziacou pravdou je krásna žena, rozprestierajúca obrusy obaľujúce národy, z tých obrusov tvorí obrovské pingpongové stoly a hranice medzi národmi tvoria pingpongové sieťky.

Ponad ne géniovia dávnej i nedávnej minulosti, od Krista cez Sokrata, Homéra, Kanta, Goetheho, Dostojevského, Whitmana, Baudelaira až po Kafku, Haška či Kolářa, každý svojím charakteristickým spôsobom, hrajú s bielou loptičkou hru o pravdu. Ale metafora plná rozmanitých mien a osudov nie je len idylická.

„Vidím tiež, ako súčasne s touto hrou na pravdu sa množia príkazy, aby bola hra zakázaná, aby sa pokiaľ možno hrala potichu a doma.“

Útla knižka doteraz neznámych textov je príťažlivým príspevkom do mozaiky Hrabalovho života. Života, na ktorého začiatku si predstavuje istú kolísku a pred ňou pohyblivú rakvu, do ktorej určite raz spadne. A medzi týmito dvoma nádobami je napnutá struna, na ktorej si každý musí zahrať tú svoju romancu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie