Nová otázka dvoch Čín

Autor je prezidentom Rady pre zahraničné vzťahy

Pojem „dve Číny“ každému vo veku nad 60 rokov, kto sleduje svetové dianie, pripomenie súboj o diplomatické uznanie, ktorý po roku 1949 viedla pevninská („červená“) Čína s Taiwanom, čiže formálnejšie Čínska ľudová republika s Čínskou republikou.

Na začiatku 70. rokov už sa požiadavke ľudovej republiky, aby len ona bola uznaná za legitímnu suverénnu vládu Číny, podriadili bezmála všetky krajiny. Pevninská Čína bola jednoducho príliš veľká a ekonomicky a strategicky významná na to, aby ste si ju znepriatelili.

Dnes sa rodí nová, no veľmi odlišná otázka „dvoch Čín“. Jej podstatou je to, či si Čínu napriek určitým krátkodobým ťažkostiam máme správne interpretovať ako silnú krajinu so sľubnou budúcnosťou, alebo ako krajinu, ktorá čelí vážnym štrukturálnym problémom a neistým dlhodobým vyhliadkam.

Až donedávna nebolo veľa dôvodov klásť si takú otázku. Čínska ekonomika tri desaťročia rástla ohromujúcim priemerným ročným tempom vo výške desať percent alebo ešte viac. Čína predbehla Japonsko na pozícii druhej najväčšej ekonomiky sveta. Stámilióny Číňanov vstúpili do radov strednej triedy.

Čínsky model autoritárskej efektivity sa zdal príťažlivý ďalším rozvojovým krajinám. Najmä po globálnej finančnej kríze, ktorá začala v Spojených štátoch, a vyvolala dojem, že zdiskreditovala liberálny kapitalizmus amerického strihu.

Model vs. realita

No dnes je už otázka čínskej budúcnosti nevyhnutná. Oficiálne sa hospodársky rast spomalil na takmer sedem percent, ale mnohí sú presvedčení, že skutočná výška nedosahuje ani päť.

Spomalenie by nemalo udivovať; niečo podobné zažívajú všetky rozvíjajúce sa krajiny. Zmena však svojou rýchlosťou a rozsahom čínske orgány zaskočila a rozdúchala oficiálne obavy, že rast nedosiahne tempo potrebné na plánovanú modernizáciu krajiny.

Preľaknutie vlády zo strmšieho spomalenia ekonomiky, než sa očakávalo, sa premietlo do jej júlovej ťažkotonážnej intervencie, ktorá zmrazila akciové trhy uprostred dramatickej cenovej korekcie. Po tomto opatrení nasledovala tento mesiac prekvapivá devalvácia, ktorá naznačuje, že odklon od exportom ťahaného rastu nefunguje, ako sa dúfalo.

Protikorupčné ťaženie prezidenta Si Ťin-pchinga zas budí čoraz silnejší dojem, že nejde o snahu reformovať čínsky štát pre dobro tamojšej ekonomiky a spoločnosti, ale o stratégiu konsolidácie moci. Korupcia je všadeprítomná a snaha prezidenta Si sa teší všeobecnej obľube. Vlna trestných stíhaní, ktoré Si rozpútal, však odrádza čínskych úradníkov od rozhodovania, pretože majú strach, že by v budúcnosti mohli čeliť obvineniam z trestných činov.

V dôsledku týchto udalostí je v poslednom čase oveľa menej počuť o čínskom modeli a viac o čínskej realite. Okrem spomaľujúceho rastu k nej patria vážne škody na životnom prostredí, čo je jeden z dôsledkov desaťročí rýchlej industrializácie poháňanej spaľovaním uhlia. Podľa jedného odhadu znečistený vzduch usmrtí 1,6 milióna Číňanov ročne.

Ďalšou hrozbou pre dlhodobú prosperitu Číny je starnutie obyvateľov, nechcený dôsledok drakonickej politiky jedného dieťaťa. Keď­že v nasledujúcich rokoch prudko porastie podiel závislých osôb, teda pomer počtu detí a penzistov k počtu mužov a žien v produktívnom veku, hospodársky rast bude tlmený a štátny rozpočet bude pod silnejúcim tlakom zdravotníckych i penzijných výdavkov.

Je čím ďalej zreteľnejšie, že čínski vodcovia chcú hospodársky rast, ktorý prináša kapitalizmus, ale bez poklesov, čo sa s ním spájajú. Chcú novátorstvo, ktoré generuje otvorená spoločnosť, ale bez duševnej slobody, ktorá ju definuje. Niečo tu musí prasknúť.

Netešme sa

Niektorí pozorovatelia, ktorí sa obávajú silnejúcej Číny, si nad jej súčasnými ťažkosťami s úľavou vydýchnu. To sa však môže ukázať ako krátkozraká reakcia.

Pomalý rast v Číne by podlamoval globálne ekonomické oživenie. Krajina by bola menej ochotným partnerom pri riešení globálnych výziev, ako je zmena klímy. Vôbec najnebezpečnejšie je však to, že Čínu, ktorá bojuje s ťažkosťami, by mohol lákať obrat k zahraničnému avanturizmu, ktorým by si udobrovala verejnosť frustrovanú pomalým hospodárskym rastom a absenciou politickej slobody. Existujú dokonca náznaky, že úrady práve takto postupujú v Juhočínskom mori. Hlavným prameňom legitimity vládnucej strany, ktorá už nemôže poukazovať na svižne stúpajúcu životnú úroveň, by sa mohol stať nacionalizmus.

USA a ďalšie krajiny budú musieť vytvoriť protitlak, aby sa ubezpečili, že Čína takému vábeniu nepodľahne. Nemenej múdre by však bolo, keby tieto krajiny dali Číne najavo, že uvítajú, ak sa ujme svojho miesta medzi poprednými krajinami sveta, ak bude konať zodpovedne a podľa pravidiel stanovených pre všetkých.

Rozhodovanie však musí prebehnúť v Číne. Tamojšia vláda musí nájsť správnu rovnováhu medzi záujmami štátu a právami jednotlivca, medzi hospodárskym rastom a starostlivosťou o životné prostredie a medzi rolou trhov a štátu.

Nutnosť vybrať si z možností, pred ktorými Čína stojí, je neľahká, ale zároveň nevyhnutná. Nemožno vylúčiť významné sociálne nepokoje. Jedinou istotou je, že najbližšie tri desiatky rokov nebudú odrazom tých uplynulých.

© Project Syndicate, 2015