Denník N

Ernest Denis (1849 – 1921), známy neznámy 

Denisov pomník v rodnom meste Nîmes. Foto – Wikipédia
Denisov pomník v rodnom meste Nîmes. Foto – Wikipédia

Prispel k spoznaniu krajín strednej Európy vo Francúzsku, najmä slovanských, ktoré patrili medzi menej známe.

Autor je emeritný profesor dejín strednej Európy (Paríž 1 Panthéon-Sorbonne) a bývalý predseda Ústavu slavistiky v Paríži.
V roku 2020 mu vedecká rada Slovenskej akadémie vied udelila Medzinárodnú cenu SAV.

Prečo si pripomínať storočnicu skonu Ernesta Denisa, ktorý zomrel 4. januára 1921? Najmä preto, že bol jedným z (nie nespočetných) francúzskych objaviteľov strednej Európy a inšpirátorov vzniku Česko-Slovenska.

Narodil sa 3. januára 1849 v meste Nîmes v rodine hugenotov; jeho mladá duša prahnúca po nových vedomostiach sa napájala najmä z knižnice otca, skromného obchodníka s vínom: čítanie románu George Sandovej Consuelo mu odhalilo existenciu krajiny Jana Husa. Vďaka protestantskej výchove si zachoval určitú striedmosť, schopnosť udržať tajomstvo, vôľu niečo v živote naozaj dosiahnuť. Denis sa v spisbe vracal k tomu, ako sa v ňom cez rodinnú skúsenosť s Francúzskou revolúciou zakorenilo odmietanie akýchkoľvek obmedzení a viera vo víťazstvo spravodlivosti. Jeho pokolenie Francúzov hnané túžbou po odplate poznačila trauma zo straty Alsaska-Lotrinska roku 1870. Jeho záujem o strednú a východnú Európu sa zrodil z túžby lepšie spoznať svet, ktorý ukrýval budúcich možných spojencov pri znovunadobudnutí stratených území.

Vedecký záujem ustúpil vlastenectvu

Po absolvovaní štúdií na prestížnej, úspech zaručujúcej École normale supérieure sa z neho stal univerzitný pedagóg, ako aj rešpektovaný a angažovaný vedec: len tak-tak sa vyhol vylúčeniu z École normale za účasť na manifestácii proti Napoleonovi III. Denis ako presvedčený vlastenec a republikán patril k podporovateľom kapitána Dreyfussa. Obhajoba doktorandskej práce roku 1878 mu otvorila dvere k miestu univerzitného pedagóga v Bordeaux, neskôr v Grenobli a potom opäť v Bordeaux, kde ho roku 1886 vymenovali za profesora a odkiaľ o dekádu neskôr prešiel na Sorbonnu.

Na začiatku kariéry Denis opakovane zdôrazňoval, že sa chce podujať na napísanie rozsiahleho diela venovaného vzťahom medzi Slovanmi a Germánmi, neprestajne sníva o veľkej syntéze venovanej svetu slovanstva (napríklad po návšteve Poľska v roku 1891). Bulharský národ ho zaujal do takej miery, že roku 1876 preložil prácu svojho priateľa Konstantina Jirečka. Roku 1881 dosiahol vydanie svojho prekladu prvého dielu l’Histoire des littératures slaves (Dejiny slovanských literatúr) autorov Pypina a Spasoviča. Roku 1910 na Sorbonnskej univerzite založil Francúzsko-poľský výbor a prevzal post jeho predsedu. Počas Veľkej vojny svoje sympatie voči južným Slovanom prejavil vo viacerých dielach (ako napríklad La Grande Serbie (Veľké Srbsko)), ako aj v textoch na stránkach La Nation tchèque, neskôr Monde slave, teda časopisov, ktoré spoluzaložil.

Denis sa na základe troch prác (L’Allemagne de 1789 à 1810 – Nemecko v rokoch 1789 – 1810 z roku 1896; L’Allemagne de 1810 à 1851 – Nemecko v rokoch 1810 – 1851 z roku 1898 a La fondation de l’Empire allemand – Vznik nemeckého cisárstva z roku 1906) kvalifikoval aj ako expert na Nemecko, nehovoriac už o významnom príspevku k dielu l’Histoire universelle (Všeobecné dejiny) autorov Lavissa a Rambauda (1892 – 1901), v ktorom sa venoval Slovanom, ale aj Litovcom a Maďarom. Do tohto kontextu treba prinajmenšom do roku 1914 zaradiť aj časť jeho diela venovanú Čechom. Počas vojny totiž s pre neho vlastnou energiou viedol iný zápas: vedecký záujem ustúpil vlastenectvu a zápalu zasvätenému cieľu, aby Nemecko utrpelo porážku, z ktorej sa už nespamätá.

Diela, ktoré si udržali hodnotu

Počas pobytu v Prahe sa Ernest Denis pod vplyvom Františka Palackého, významného českého historika a politika, ale aj polemík 70. rokov 19. storočia medzi českými a nemeckými historikmi, zameral na husitské obdobie predstavujúce tému jeho doktorandskej práce. Neskôr sa dielami Les origines de l’Unité des frères bohêmes (Počiatky Jednoty českobratskej, Angers 1885), Georges de Podiébrad. La Bohême pendant la seconde moitié du XIVe siècle (Jiří z Podĕbrad. Čechy v druhej polovici 14. storočia, Paríž 1887), La fin de l’indépendance bohême (Koniec českej samostatnosti, Paríž 1890), La Bohême depuis la Montagne Blanche (Čechy po Bielej hore, vyšlo v dvoch zväzkoch v rokoch 1901 – 1903) posunul v čase. Za štvrťstoročie sa Denis stihol vedecky venovať polovici českých dejín a dosiahol syntézu, ktorá medzi prívržencami školy pozitivistickej historiografie vzbudzovala obavy: obdobie, ktorým sa vo svojich prácach venovali, bolo v porovnaní s Denisom časovo ohraničené.

Vďaka sklonom k rozmerným historickým freskám zasadeným do globálneho kontextu možno Denisa pokladať za plnohodnotného nástupcu Palackého. Prišiel s vlastným pohľadom na dôsledky porážky na Bielej hore v roku 1620, pričom sa opieral o tézy vybraných českých historikov o dezintegrácii feudálnej elity nesúcej zodpovednosť za morálny a materiálny úpadok Čiech. Pri spätnom pohľade sú to jeho diela venované 19. storočiu, ktoré si uchovali najvyššiu vedeckú hodnotu, a ešte aj dnes ich možno označiť za referenčné. Po vydaní práce Čechy po Bielej hore v roku 1903 sa Denis v Čechách tešil takmer všeobecnému uznaniu, čo mu nasledujúci rok vynieslo miesto zahraničného člena Kráľovskej akadémie vied v Prahe, ako aj udelenie Zlatej medaily mesta Praha. Pri príležitosti šesťdesiatych narodenín 3. januára 1909 ho zahrnuli množstvom pôct.

Na roveň prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi

Denis sa ako neúnavný aktivista v marci 1908 podieľal na založení Francúzsko-slovanského združenia pri Parížskej univerzite; bol presvedčený, že by mohlo priniesť rusko-poľské zmierenie. V októbri 1908, po anexii Bosny a Hercegoviny, prevzal predsedníctvo výboru na podporu Srbska. Sníval o vzniku slavistického ústavu a odborného slavistického časopisu. V čisto univerzitnej rovine Denis spolu so svojím priateľom Emilom Haumantom prispel k napísaniu prvých doktorandských prác na tému dejín Slovanov: 12. apríla 1913 jednu z nich obhájila Slovenka Helena Turcerová (Tourtzer), ktorá predložila text venovaný Ľudovítovi Štúrovi, kodifikátorovi modernej slovenčiny.

Samotný Ernest Denis roku 1917 vydal jedno z prvých diel o Slovákoch vo francúzštine (La question d´Autriche. Les Slovaques, po slovensky pod názvom Otázka Rakúska. Slováci vyšlo roku 1921 v Ružomberku). Hoci nie je možné vystopovať jeho bezprostrednú reakciu na udalosti v Černovej a ich dozvuky v rokoch 1907 – 1908, v spomenutom texte brutálny a neodôvodnený zásah odsudzuje, demonštrujúc tak vysokú dôležitosť, ktorú tejto udalosti v slovenskom zápase pripisuje.

Vojna a smrť jeho mladšieho syna Jacqua už v prvých dňoch konfliktu jeho zanietenie nezabrzdili: medzičasom nadviazal kontakt s trojicou politických exulantov Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Ich demokratické zmýšľanie ide ruka v ruke s projektom česko-slovenského štátu, ktorý má jeho plnú podporu. Od Čechov sa mu za ňu dostalo veľké uznanie. Po októbri 1918 Praha na počesť univerzitného profesora pomenovala druhú najdôležitejšiu železničnú stanicu, čím ho postavila na roveň prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi; pocta v ňom vyvolala určité rozpaky, pokladal ju za prehnanú a akceptoval ju len ako vyjadrenie úcty voči Francúzsku. Jeho meno niesol aj Institut français, centrum šírenia francúzskej univerzitnej vzdelanosti v hlavnom meste ČSR.

Ernesta Denisa, ktorý zomrel vzápätí po návrate z triumfálnej cesty po Čechách (plánovaná návšteva Slovenska sa už neuskutočnila), pochovali na cintoríne v Sceaux. Zanechal nám – okrem vedeckého œuvre – Ústav slavistiky v Paríži, ktorý prichýlil jeho rodinné sídlo na rue Michelet č. 9 v 6. parížskom obvode a ktorý zohrával a naďalej zohráva nezastupiteľnú úlohu pri poznaní sveta slovanstva a šírení tohto poznania vo Francúzsku.

Perspektíva má prednosť pred detailom

Ernest Denis nám zanechal odkaz historika, ktorý svoj vedecký prístup charakterizoval nasledovne: „Pre historiografiu je veľkým nebezpečenstvom abstrakcia. Ak by som sa nebál trochu pompézneho prirovnania, povedal by som, že sa pravidelne stáva obeťou rovnakej chyby, akej sa dopúšťajú maliari nevychádzajúci za brány svojich ateliérov: detaily sú presné, atmosféra falošná.“ Denis vo svojich prácach pred detailom vždy uprednostňoval perspektívu, pred opisom morálny imperatív a úsudok. Ilustráciou tohto prístupu sú jeho veľké diela o Čechách. Zásadne odmietal čisto pozitivistickú perspektívu, čo mu, samozrejme. nebránilo uplatniť svoj vyostrený cit pre kritično.

Prispel k spoznaniu krajín strednej Európy vo Francúzsku, najmä slovanských zemí patriacich medzi menej známe; začiatkom 21. storočia sa začlenili do Európskej únie, čím naplnili svoju legitímnu túžbu. Celý tento región totiž do jednotnej Európy nepochybne patrí, a to tak svojou kultúrou, ako aj dejinným poslaním.

Komentáre

Teraz najčítanejšie