Návrat USA k Parížskemu dohovoru – je skutočne dôvod na radosť?

Autorka je podpredsedníčka strany Dobrá voľba,
riaditeľka think-tanku Institute for Central Europe
a bývalá predsedníčkou Zahraničného výboru NR SR

Hneď prvé rozhodnutie Joea Bidena ako prezidenta Spojených štátov amerických vyvolalo nadšenie nielen u jeho voličov, ale aj u mnohých zahraničných partnerov. Prezident Biden splnil svoj predvolebný sľub a vracia USA ako zmluvnú stranu k Parížskemu dohovoru o zmene klímy, od ktorého vlani na základe rozhodnutia Donalda Trumpa odstúpili.

Treba si však položiť otázku, čo to vlastne znamená a či je skutočne až taký veľký dôvod na radosť.

Áno, Parížsky dohovor je prelomovou dohodou po dlhých rokoch zamrznutých rokovaní v úsilí zvrátiť klimatickú zmenu a zmierniť jej dosah. Na rozdiel od predchádzajúcich kôl klimatických konferencií COP sa totiž v Paríži po prvý raz uplatnil „bottom up“ prístup, teda namiesto tradičných pokusov prikázať alebo spravodlivo rozdeliť, o koľko by ktorý štát mal svoje emisie znížiť, bola tentoraz iniciatíva ponechaná na jednotlivých štátoch (samosprávach, podnikoch, regiónoch). Zmena filozofie sa ukázala ako úspešná, keďže súčet týchto individuálnych záväzkov, ak budú dodržané, má vo významnej miere prispieť k naplneniu cieľa udržať globálnu teplotu „výrazne pod“ hranicou +2 °C oproti predindustriálnej ére.

Parížsky dohovor nie je právne záväzným dokumentom, záleží teda na jednotlivých účastníkoch, či a ako dodržia svoje záväzky. Spojené štáty by teda rovnako mohli znižovať emisie aj bez toho, aby k dohovoru opätovne pristúpili. Pravdou však je, že návrat USA je významným symbolickým krokom, najmä po neúspechu Kjótskeho protokolu (USA vtedy pod vedením Billa Clintona k dohovoru pristúpili, senát však zabránil jeho ratifikácii a prezident Bush od neho následne odstúpil).

Na druhej strane však cieľom Parížskeho dohovoru bolo poskytnúť stabilný a predvídateľný rámec spoločného úsilia a dlhodobej spolupráce, čo bol aj dôležitý signál smerom k podnikom a trhom. Odstúpenie a následný návrat Spojených štátov je však skôr precedensom, podľa ktorého môžu štáty vstupovať a vystupovať podľa toho, ako sa aktuálnemu víťazovi volieb zachce. (Ak voľby v roku 2024 vyhrá republikánsky kandidát, budú sa USA opäť ponáhľať z dohovoru preč?)

Z histórie klimatických rokovaní navyše vieme, že USA vždy inklinovali skôr k skromnejším klimatickým záväzkom, a to i v časoch, keď prezident pochádzal z radov Demokratickej strany. A práve pred blížiacou sa konferenciou COP26 v Glasgowe, keď je potrebná veľká dávka ambície od všetkých zúčastnených strán, môžu Spojené štáty významne ovplyvniť celkový výsledok.

Za ostatné mesiace sme svedkami vlny ambicióznych záväzkov od viacerých veľkých ekonomík: Európska únia (s výnimkou Poľska) sľubuje uhlíkovú neutralitu do roku 2050, rovnako tak Južná Kórea či Japonsko, prekvapením bolo aj rozhodnutie Číny dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2060 (hoci pochybnosti vyvoláva, že nič konkrétnejšie o spôsobe, akým chce tento záväzok naplniť, nepoznáme). Pritom však podľa údajov Medzinárodnej agentúry pre energetiku množstvo energie vyrábanej z fosílnych zdrojov naďalej rastie.

V Glasgowe sa na jeseň tohto roku očakáva aktualizácia cieľov na rok 2030, a to v nadväznosti na správu vedcov z medzinárodného klimatického panelu IPCCC z roku 2018, ktorá zhodnotila, že záväzky štátov z Parížskeho dohovoru nemusia byť dostačujúce a najmä rýchlosť ich implementácie je už teraz nedostatočná.

Je dobré, že sa Spojené štáty i takto symbolicky vracajú do hry, keďže práve v tejto kľúčovej chvíli by ich absencia mohla odradiť niektoré iné štáty od odvážnejších záväzkov, v konečnom dôsledku však bude záležať najmä na tom, aký záväzok pre USA dokáže Joe Biden presadiť.

Posledným záväzkom spred trumpovskej éry bolo zníženie emisií o 26 – 28 percent oproti roku 2005 do roku 2025, tento cieľ však už dnes nie je reálne splniť. Prezident Biden síce ešte ako kandidát sľuboval masívne investície do obnoviteľných zdrojov energie a zelenej infraštruktúry, svoj návrh záväzku na zníženie emisií však doposiaľ nezverejnil. Kontext silne polarizovanej spoločnosti, zlej ekonomickej situácie v súvislosti s pandémiou a vysoká závislosť hospodárstva od fosílnych palív nádej skôr berú ako dávajú. Na druhej strane, demokratická väčšina v oboch komorách kongresu je prísľubom, že Joe Biden bude môcť svoje záväzky dotiahnuť do konca – aspoň technicky.

Preto aj v tejto oblasti – ako v toľkých iných – čaká nového prezidenta náročná úloha. Samotný návrat k Parížskemu dohovoru stačiť nebude, hoci je to vítaný krok signalizujúci natoľko žiaduce opätovné zapojenie USA do medzinárodných partnerstiev. Dôležitejšie však budú ambiciózne ciele a skutočná práca v oblasti znižovania emisií. Prezident Biden si bude musieť získať dôveru občanov, z ktorých zarážajúco veľká časť ani neverí, že klimatická zmena je skutočná. A v neposlednom rade bude musieť presvedčiť svet, že druhý najväčší globálny znečisťovateľ to tentoraz s bojom za záchranu planéty myslí naozaj vážne.