Na populistickom fronte pokoj?

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Liberáli na celom svete sa odvažujú dúfať, že za násilím sprevádzajúcim koniec funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa sa skrýva aj niečo pozitívne. Konkrétne to, že potupný odchod hlavného podnecovateľa z politického javiska dobehne autoritatívnych populistov v iných krajinách. Nanešťastie, ide o naivný optimizmus.

Prílišné zjednodušenie

V protiklade ku klišé o populistickej „vlne“, ktorá sa v posledných rokoch prehnala po celom svete, nemá vzostup a pád populistických lídrov tendenciu vplývať na vývoj v iných krajinách. Tak ako medzi zlodejmi nenájdeme žiadnu česť, tak vtedy, keď na tom ozaj záleží, v údajnej populistickej internacionále nenájdeme žiadnu solidaritu. Trump sa priatelil s indickým premiérom Narendrom Modim, s izraelským premiérom Benajminom Netanjahuom a dokonca aj s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, no všetci traja nakoniec uznali volebné víťazstvo Joea Bidena.

Ešte dôležitejšie však je, že Trump nikdy nebol typickým populistom. Keď príde na udržanie fasády legality a vyhýbanie sa priamemu spájaniu s pouličným násilím, vládnuci pravicoví populisti si zvyčajne dávajú väčší pozor. Keďže bol útok na Kapitol zo šiesteho januára jasným odrazom zúfalstva, nemusí nevyhnutne zatieniť osud populistických (a radikálne pravicových) hnutí inde vo svete. Jediným poučením je, že ak sa skutočne dostanú do úzkych, môžu sa k podnecovaniu pouličného násilia uchýliť aj iní populistickí kleptokrati.

Liberáli často tvrdia, že vnímajú svet vo všetkej jeho komplexnosti, kým populisti ho veľmi zjednodušujú. Lenže práve liberáli pretláčajú príliš zjednodušený naratív o globálnej populistickej vlne, ako keby nebolo treba veľmi starostlivo posudzovať každý národný kontext zvlášť.

Všade iné príčiny

Podľa tejto dominovej teórie, ktorú nadšene prijali aj samotní populisti, mal Trumpov neočakávaný úspech v roku 2016 pomôcť k víťazstvu aj pravicovým populistom v Rakúsku, v Holandsku či vo Francúzsku. V skutočnosti sa však stal opak. V Rakúsku prehral prezidentský kandidát krajne pravicovej Strany slobodných Norbert Hofer po tom, ako sa inšpiroval Trumpom, čo nepôsobilo prezidentsky. Holandského krajne pravicového demagóga Geerta Wildersa Trump priamo podporil, ale nakoniec skončil horšie, ako sa čakalo. A vo Francúzsku prehra Marine Le Penovej s Emmanuelom Macronom v prezidentských voľbách v roku 2017 potvrdila to, čo už bolo známe: eurotrumpizmus nakoniec nemusí byť vôbec dobrá stratégia.

Je zbytočné hovoriť, že to, čo funguje v jednej politickej kultúre, nemusí fungovať v iných. Veľa závisí aj od toho, ako sa budú rozhodovať aktéri, ktorí nie sú populisti. V prípade Spojených štátov Trump profitoval zo spolupráce so zavedenými konzervatívnymi elitami a s Republikánskou stranou. V západnej Európe ani v Severnej Amerike sa s výnimkou Talianska v skutočnosti k moci nedostala žiadna pravicová populistická strana bez vedomej pomoci zo strany údajných stredopravicových aktérov (väčšina ktorých však za úsilie dostať krajnú pravicu do mainstreamu nikdy nebola braná na zodpovednosť).

Navyše, dokonca aj keď sa na seba strany a vládny štýl spájaný s pravicovým populizmom nakoniec podobajú, neznamená to, že vzostup populizmu má všade rovnaké príčiny. Oveľa pravdepodobnejším vysvetlením týchto podobností je, že populistickí lídri sa selektívne učia od iných.

Dávajú si pozor

Napríklad dnes je štandardnou populistickou praktikou tlačiť na otravné nevládne organizácie prostredníctvom zdanlivo neutrálnych zmien zákonov. V rámci toho, čo niektorí pozorovatelia nazývajú „autokratickou legalitou“, mnohí vládnuci pravicoví populisti usilovne dodržiavajú formálne pravidlá a prax, aby udržali zdanie neutrality a mohli popierať zlý úmysel. Na rozdiel od Trumpa títo lídri rozumejú, že pouličné násilie pod taktovkou nekontrolovateľného hnutia môže vyvolať tvrdú odpoveď vo vlastnej krajine, ale aj u medzinárodného publika.

Dokonca aj tam, kde sa násilie povzbudzuje, ako je to v prípade perzekúcie moslimov v Indii za vlády nacionalistickej hinduistickej strany Bharatiya Janata, si politici ako Modi dávajú pozor, aby sa nedopustili výrokov, ktoré by sa dali interpretovať ako priame podnecovanie. Podobne aj maďarská vláda neúnavne produkuje rasistické a antisemitské výroky, ale premiér Viktor Orbán si dáva záležať, aby nikdy neprekročil hranicu prijateľného, čo by ohrozilo jeho kľúčový vzťah s nemeckými kresťanskými demokratmi a s nemeckým automobilovým priemyslom.

Iste, ak sa ocitne v problémoch, každý populista sa môže uchýliť k Trumpovým metódam z konca volebného obdobia, napríklad k tomu, aby v záujme zabránenia transferu moci nútil elity podvádzať alebo podnecovať pravicových extrémistov do útoku na zákonodarný zbor. Tieto zúfalé činy ukázali len Trumpovu slabosť. Ale dôležité je zdôrazniť aj to, že väčšina republikánov stále Trumpa nezavrhla, a to aj napriek tomu, že bola šiesteho januára konfrontovaná s jeho do očí bijúcou nezákonnosťou.

Potupný precedens

Tento fakt si môžu dobre všimnúť ďalší pravicoví populisti. Nedávne udalosti v Spojených štátoch ukázali, že elity pripravené kolaborovať s autoritármi toho nakoniec budú tolerovať dosť veľa. Tento potupný precedens sa môže zvlášť dobre potvrdiť v iných krajinách, kde je podnikateľská trieda nútená správať sa nelegálne.

Populisti múdrejší ako Trump dusia demokraciu pomaly prostredníctvom právnych a ústavných machinácií. Ale pravicové kleptokracie založené – povedané slovami indického novinára Kapila Komireddiho – na fúzii veľkého biznisu a bigotnosti potichu nepadnú.

© Project Syndicate