Psychológ: Predchádzajúce obdobie bolo pre vzťahy rozptyľujúce, kríza ich väčšinou upevnila

V rozhovore sa dozviete aj to:

• či možno lásku vedecky zadefinovať;
• čo má spoločné stabilita vo vzťahu a vôľa dať sa zaočkovať;
• ako zmenila pandémia vzťah k sebe samému;
• prečo tragická láska už nie je v umení taká populárna ako kedysi.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Dlhodobo skúmate lásku. Dá sa taký široký pojem zarámcovať do výskumu?

Láska je doména umenia, najmä beletrie. Irvin Yalom (americký psychiater – pozn. red.) píše, že ak sa láskou začneme zaoberať a analyzovať ju, tak ju tým vlastne zabijeme. Napriek tomu o nej vzniklo množstvo štúdií a stále tu je. My lásku skúmame cez teóriu sociálnych reprezentácií, čiže hľadáme to, ako ľudia o láske komunikujú, ako zdieľajú niektoré významy a požičiavajú si ich z kultúry, aby si vytvorili svoj ideál.

Mení sa to, ako ľudia teraz vnímajú lásku, v porovnaní s tým, ako ju vnímali pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi?

Určite sa mení typ spolužití. Je menej manželského spolužitia a pribúda voľnejších zväzkov. Dalo by sa povedať, že monogamný vzťah, ktorý bol dlho dominantný a vzorový, sa mení na niečo, čo Bauman (Zygmunt Bauman bol poľský sociológ a filozof – pozn. red.) nazýva tekutou láskou. V postmodernej dobe rozoznávame napríklad aj kryštalickú lásku.

Aká je kryštalická láska?

Blíži sa tradičnému modelu. Ľudia ju postupne formujú, budujú a pracujú na nej. Je to vlastne protipól k tej Baumanovej tekutej láske, ktorá je spotrebná a veľmi často sa mení.

V rámci najnovšej časti výskumu Ako sa máte, Slovensko? ste zisťovali, ako sa menil pohľad na lásku, vzťahy a intimitu počas pandémie. Mali ľudia pocit, že ich koronavírus zbližuje alebo rozdeľuje?

Vyše 70 percent ľudí hovorilo, že ich vzťah sa nezmenil. To je vcelku prekvapivé, keďže pandémia spôsobila v našich životoch radikálnu zmenu. Najmä tie vzťahy, ktoré už boli stabilné, sa skôr ešte viac upevnili. Zmenu k horšiemu uviedlo 11 percent respondentov a 17 percent hovorilo o zmene k lepšiemu.

Ľudia vo vzťahu sa zároveň cítili pandémiou menej ohrození. Ako na tom boli nezadaní respondenti?

Ľudia, ktorí boli bez vzťahu, prežívali počas pandémie väčšiu neistotu, čo sa prejavilo rôznymi tendenciami v ich správaní. Napríklad v tom, ako uvažovali o očkovaní. Z výskumu vyplynulo, že ľudia, ktorí žili sami, sa chceli dať zaočkovať proti covidu-19 viac ako tí zadaní.

Ako súvisí očkovanie s láskou?

Ak boli respondenti v stabilnom vzťahu, pravdepodobne si často vytvárali nesprávnu ilúziu neohrozenosti.

Zmenil sa nejako aj celkový pohľad na partnerské vzťahy?

Okrem toho výskumu, ktorý sme spomenuli, som robil aj kvalitatívny výskum formou rozhovorov. Zväčša s mladými ľuďmi. Výpovede opäť hovorili skôr o tom, že pandémia ich dala viac dokopy. Myslím, že predchádzajúce obdobie bolo pre vzťahy rozptyľujúce. Mali sme veľa pracovných a záujmových aktivít a tie spoločné chvíle s partnerom možno neboli úplne nasýtené. Kríza ukázala, že tam takáto potreba bola, a preto tieto vzťahy väčšinou upevnila. Niektorí ľudia dokonca hovorili, že ich korona tak zblížila, až sa boja, že keď sa opatrenia uvoľnia, tak sa ich vzťah rozpadne. Je samozrejme prirodzené, že niektoré vzťahy sa počas krízy aj rozpadli alebo vznikli úplne nové. Hovoríme o štatistike a trende, tie neplatia pre každého.

Pýtali ste sa aj na to, ako pandémia zmenila spokojnosť s intímnym životom? Premiér v minulosti spomenul, že dúfa, že tento rok budú vďaka lockdownom plné pôrodnice. Majú ľudia počas pandémie viac sexu?

Intimita je široký pojem, môže to byť dôverný rozhovor aj sexuálny styk. V rámci výskumu sme nezachytili, že by v niektorej z týchto oblastí bolo niečo výrazne iné ako počas pandémie. Čo som zaregistroval mimo výskumu, je vlna novonarodených detí, ktoré matky dávajú k dispozícii na adopcie. Manželka totiž robí v detskom domove. Môže to mať, samozrejme, aj iné dôvody, ale je to signál, že sa niečo deje. Zrejme nemáme také rýchle sociologické výskumy, ktoré by ukázali, či sa pôrodnosť zmenila alebo nie. Ono by to bolo, okrem príkladu, ktorý som uviedol, dobré, lebo Slovensko má pôrodnosť približne 1,5 dieťaťa na ženu.

Ako sa zmenil život ľuďom, ktorí partnera či parnerku nemajú a nemajú ani veľa príležitostí, kde ho počas pandemických opatrení stretnúť? Počas pandémie napríklad podľa austrálskeho výskumu výrazne kleslo používanie zoznamovacích aplikácií.

Toto môžem len odhadovať, pretože sme sa zameriavali väčšinou na tých, ktorí vzťahy majú. Mladí ľudia vo vekovom rozpätí 18 až 29 rokov, čo niektorí psychológovia nazývajú vynárajúcou sa dospelosťou, deklarovali nižšiu kvalitu života v porovnaní s ľuďmi, ktorí vzťahy mali.

Čo je vynárajúca sa dospelosť?

Je to nový pojem, ktorý hovorí o tom, že ľudia sa v oveľa dlhšom období hľadajú, hľadajú si svojich partnerov či pracovné uplatnenie, študujú, cestujú a tak ďalej. Počas tohto širokého obdobia odkladajú ďalšie záväzky. Momentálne je to pre nich istý druh nevýhody až frustrácie, ale bez reprezentatívneho výskumu zatiaľ presne nevieme, ako to prežívajú.

Pre tých ešte mladších ľudí sú škola a krúžky miestom, kde sa stretávajú s prvými láskami. Ako vplýva na tínedžerov to, že s prestávkami už takmer rok sedia s rodičmi doma?

Hovoríte síce o tínedžeroch, ale ide aj o starších mladých ľudí. Veľa študentov vysokých škôl žije s rodičmi. Ja som robil výskum s vysokoškolákmi a tí vedeli situácii relatívne dobre prispôsobiť štúdium aj online udržiavanie kontaktov. Niektorí si aj užívali to, že môžu byť s rodičmi viac. So situáciou boli samozrejme nespokojní, ale nezachytil som alarmujúcu frustráciu z uväznenia v domácom prostredí.

Dá sa intimita a láska komunikovať aj online?

Ak berieme intimitu v širšom význame, nielen ako sexualitu, tak sčasti áno. Je to dobrá možnosť, ktorú teraz potrebujeme, ale živá komunikácia so sebou prináša pre človeka veľa ďalších pozitívnych vecí a má viac stimulov ako to, čo sa deje cez internet.

To, že partneri zostali počas koronakrízy spolu v jednej domácnosti, nemá iba pozitíva. Napríklad v Taliansku stúpla počas minulého roka rozvodovosť o 60 percent. Páry pritom často ako dôvod uvádzali práve nútené spolužitie počas lockdownu. Ako predísť ponorke v byte s partnerom?

Takéto spolužitie môže byť aj veľkým problémom, závisí od množstva faktorov – napríklad od priestorových možností bytu, od toho, či môžu mať počas spoločného home officu vlastný počítač a priestor, od toho, v akom stave bol vzťah pred pandémiou.

V tých rozhovoroch, ktoré som robil, však ľudia skôr rozprávali o zblížení sa a o prehodnotení svojich priorít, po ktorom sa partnerský vzťah posunul vyššie. Hovorili o spoločných vychádzkach, obedoch a čase, ktorého pravdepodobne v tej predkrízovej situácii nemali toľko, ako veľa z nich chcelo.

V záplave výskumov o tom, akí sme nešťastní, to znie až ťažko uveriteľne.

Samozrejme, boli aj prípady bez dobrého konca. Ak bol pár v nejakej krízovej situácii už pred koronou, napríklad v rozvodovom konaní, tak sa odlúčením všetko urýchlilo a vzťah sa skončil.

Zavážilo aj to, že ľudia nechcú zostať počas krízovej situácie sami a dávajú si na vzťah lepší pozor?

Je to možné, hlavne u tých dlhších vzťahov. Samozrejme, nevidíme do intimity jednotlivých domácností a vychádzame iba z toho, čo nám sami povedia. Ale v zásade sa ľudia až na počudovanie dobre dokázali adaptovať na rôzne reštrikcie a obmedzenia.

Zmenil sa ľuďom v čase, keď sú často sami, aj vzťah k sebe?

Niektorí ľudia hovoria, že samotnou definíciou lásky je sebaláska. Mať rád sám seba znamená starať sa o seba, dbať na pozitívne veci, v tom prehnanom význame je to až nejaká zahľadenosť do seba. Počas pandémie majú ľudia možno viac času robiť veci, ktoré sú zamerané na nich samých. Zo starého Grécka existujú dva modely starostlivosti o seba. Hedonistický – čo najviac si užiť – bol podľa mňa pre mladých ľudí typický v predkrízovom období. Ten druhý je sokratovský – poznaj sám seba, investuj do seba a hľadaj svoje možnosti. Tento druh sebalásky sa zrejme viac posilnil počas koronakrízy.

Spomínali ste, že láska môže byť vnímaná rozlične na základe kultúrnych a spoločenských javov. Je možné, že po koronakríze pribudne nová definícia pandemickej lásky?

To je dobrý námet na výskum. Pred pár rokmi sme mladých respondentov nechali voľne písať o láske a potom sme z toho robili kategórie. Vyšlo nám 108 rôznych vymedzení. Teraz by sme sa možno mali pýtať, či počas korony niečo nepribudlo. Napríklad nejaká analógia s láskou, ktorú opisuje kniha Láska v čase cholery. Moment uzavretia sa páru do seba a odrezania sa od okolitého sveta sa v tomto období pravdepodobne zvýraznil.

Aké ďalšie definície ešte mladí ľudia pre lásku vyberali?

Oni ich skôr vytvárali, ako vyberali. Máme úžasne flexibilný nástroj, ktorým je jazyk. Vďaka nemu aj poradie slov, ktorými lásku opíšeme, dáva tomu, čo chceme vyjadriť, úplne iný tón. Vychádzame z toho, že ľudia majú na základe vlastných skúseností a toho, čo pozerajú alebo čítajú, veľkú bázu podnetov na to, aby si sformulovali, čo pre nich láska znamená. My potom skúmame, čo si naformulovali. Ak by sme šli do zovšeobecnení, tak sa dostávame späť k tej tekutej a kryštalickej láske. Ľudia, ktorí sa v láske sklamú, opisujú napríklad lásku nestálu, pominuteľnú či bolestivú a častá je aj zidealizovaná alebo pragmatická láska.

V minulosti sa láska v umení dosť často zobrazovala ako tragická. Ako to vzniklo a prečo už nie je taká populárna?

V knihe Západ a láska Denis de Rougemont (švajčiarsky spisovateľ – pozn. red.) tvrdí, že Západ si vytvoril tragický typ lásky, ktorý potom v príbehoch opakuje. Prvá takáto dvojica bola Tristan a Izolda, nasledujú ich Rómeo a Júlia a ďalšie dvojice. Zidealizovali sme si mýtus tragickej lásky, ktorý ide proti autorite, konvenciám a končí sa tragicky. Keby sme to porovnali s modelom lásky vo východných kultúrach, tak nájdeme iné vyobrazenie.

Sociológ Giddens hovorí, že pre súčasných mladých ľudí to už nie je dobrý model, lebo im nedáva to, čo od lásky očakávajú. Vyzdvihuje vznik takého kultivovaného romantického vzťahu, ktorý je založený na uspokojovaní potrieb oboch partnerov. Každý z dvojice vo vzťahu chce niečo mať, a keď to nedostáva, prichádza rozchod.