Trest za právny názor, svojvôľa a mĺkvy Ústavný súd

Autor je profesor Právnickej fakulty UPJŠ Košice,
poradca prezidenta SR

Štefan Harabin vyhlasuje, že zmena rozvrhu práce, ktorú v stredu 26. augusta podpísala predsedníčka Najvyššieho súdu, je trestom za právny názor.

Som rozhodne proti tomu, aby bol sudca potrestaný za právny názor vyslovený v rozhodnutí, ktoré prijal alebo sa na ňom podieľal. Dokonca si to ani neviem dosť dobre predstaviť.

Základným problémom pri uvažovaní o treste za právny názor je však samotný pojem: právny názor. Je právnym názorom každý názor sudcu, ktorý pretaví do svojho rozhodnutia, alebo právny názor musí spĺňať základné kritériá, aby bol považovaný za také stanovisko, za ktoré sa nesmie trestať ani inak postihovať?

Zámerne som položil takú, dá sa povedať, polohlúpu otázku. Odpoveď je totiž jasná. Právny názor sudcu má svoje vážne obmedzenia, ktoré však v žiadnom prípade nezasahujú do nezávislosti sudcu ani súdu.

Skúsme ich pomenovať. Sudca musí zásadne rešpektovať svoje predošlé rozhodnutia; je povinný sa skloniť pred väčšinovým názorom vysloveným v judikatúre Najvyššieho alebo Ústavného súdu; na Najvyššom súde musí veľmi citlivo vnímať, čo hovorí o konkrétnom probléme akadémia, t. j. ľudia, čo pracujú v teórii, ktorá, ak je dobrá (a my máme skvelých akademikov z trestného práva), je najpraktickejšia vec na svete.

Ak sa sudca nedokáže odosobniť, ak tieto obmedzenia berie na ľahkú váhu, je zle. Vnútro justície by malo v takom prípade zakročiť a vrátiť spurného sudcu späť na reálnu justičnú zem alebo sa s ním rozlúčiť. To platí najmä pre sudcov nižších súdov.

Horšie je, ak ide o sudcu Najvyššieho súdu. Sudcu, ktorý by mal byť vzorom konzistentného rozhodovania; človeka v talári, čo okrem ústavy a zákonov ctí aj účel svojej profesie, ktorým je spravodlivo súdiť a trestať. Sudcu, ktorý nepodsúva verejnosti pochybný výklad rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Skrátka, sudcu, ktorý nekoná svojvoľne. Svojvoľnosť je totiž „tichý zabijak“ nezávislosti a dôveryhodnosti sudcov a súdov.

Vtedy je jednou z ciest nápravy to, čo rozhodne a uvážlivo urobila predsedníčka Najvyššieho súdu. Zaradenie takého sudcu do formácie, ktorá po prvé ctí pojem právny názor a po druhé je morálne a odborne pripravená vrátiť rozhodovaniu Najvyššieho súdu jeho kredit a dôveryhodnosť. Aj za cenu osobných obetí.

Ale to nie je všetko. Senáty, ktorým predsedal Štefan Harabin, agresívne vpadli na územie právomoci Ústavného súdu. Kritizovaná Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bola zriadená na základe zákona. Senát Najvyššieho súdu ju vyhlásil za nezákonne zriadený orgán. Ak si dobre pamätám, takú právomoc Najvyšší súd nemá; patrí Ústavnému súdu.

Teraz trochu odbočím. Spomínam si, pôsobiac vtedy na Ústavnom súde, ako sa proti zásahu do právomocí Najvyššieho súdu, respektíve okresného súdu zo strany Ústavného súdu postavil profesor Karol Plank, prvý predseda po roku 1989. Jeho výčitky boli adresné, dobre vyargumentované a výsledok? Ústavný súd sa vyvaroval takých rozhodnutí.

Prečo sa však Ústavný súd neozval proti rozsudkom Najvyššieho súdu, v ktorých sa napríklad pri oslobodzovaní usvedčených policajtov ako predbežná otázka riešil problém súladu zákona o Policajnom zbore, respektíve podzákonných noriem, s ústavou, respektíve Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd? Problém, ktorý nepatrí do právomoci Najvyššieho súdu, ale výlučne, podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku, do kompetencie Ústavného súdu.

Mlčiaci Ústavný súd je v tomto prípade ťažké pochopiť. Všade vo svete totiž vládne prirodzená a akceptovaná „justičná žiarlivosť“, ktorá sa vzťahuje na zasahovanie do právomoci súdnych orgánov. U nás asi nie. O dôvodoch nehodno ani uvažovať. Nie sú podstatné; hlavné je totiž iba to, že Ústavnému súdu neprekáža, ak si niekto osobuje jeho právomoci.