Denník N

Neviditeľný prostredník

Deti nechodia do školy. Šibe im z toho. Niektorí rodičia nepracujú. Kaviarne, pivárne, vinárne, viechy, bary a reštaurácie sú zavreté. Málokto cestuje, ba dokonca už ani výnimky vraj nepomôžu. Ak to nie je vážna choroba, ani k lekárovi radšej nikto nejde.

Netflix denne chrlí nové veci, ale komu sa chce zase pozerať na obrazovku? Takmer všetko sa deje online. Ešte aj tých, ktorých máme inak radi, začíname neznášať, keď sa s nimi musíme stýkať cez Zoom.

Ľudia sú chorí. Prestávajú znieť vety typu „… ešte som nestretol nikoho nakazeného…“. Už skoro všetci poznáme niekoho, kto je alebo bol chorý, a tí spoločenskejší či s väčšími rodinami už zažili aj mŕtvych. Patrím medzi nich. Moja dcéra psychoterapeutka nemala nikdy toľko pacientov ako teraz. Jej pracovný deň má bežne 11 hodín.

V každej krajine to riešia nejako inak, väčšinou nie príliš efektívne. Iste, sú výnimočné krajiny, ktoré sú izolované od zvyšku sveta buď geograficky, alebo vrodenou či vynútenou disciplínou. V ostatných zatiaľ nevieme.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie