Denník N

Svojich žiakov som ešte nevidela naživo. Veľmi sa na to teším, vraví učiteľka z Považskej Bystrice

Anna Jančová. Foto - archív A. J.
Anna Jančová. Foto – archív A. J.

Anna Jančová učí už 25 rokov, ale tento rok musela začínať úplne od nuly. Po smrti partnera sa presťahovala do iného mesta a začala učiť na novej škole. Keďže do považskobystrického gymnázia nastúpila počas prísneho lockdownu, svojich žiakov ešte ani raz nestretla naživo.

„Celú túto dobu beriem ako veľkú skúsenosť, niečo, čo sme predtým nikdy nezažili,“ hovorí v rozhovore. „No mne to zároveň prichystá aj príjemný okamih navyše – že si zrazu ten hlas spojím s konkrétnou tvárou.“

Začnime aktuálnou otázkou – boli by ste za to, aby sa školy už otvorili?

Keby som mala hovoriť o svojich pocitoch, tak by som išla do školy hneď zajtra. No keďže dennodenne sledujem aktuálnu situáciu, mám z toho obavy. Aj preto, že viem až do dôsledkov, čo môže covid spôsobiť.

Áno, všetkým nám je ťažko, ale hovorím si, že keď sme to zvládli doteraz, ešte by sme mali počkať.

Navyše si nemyslím, že by dnes deti až tak prichádzali o vedomosti. Skôr prichádzajú o sociálne kontakty, sociálne zručnosti, o zážitky. Čo si budú pamätať zo strednej školy? To je to, čo im dnes najviac chýba. No podľa mňa to nestojí za to, čo všetko by mohlo spôsobiť, keby sme otvorili školy skôr, než to bude naozaj bezpečné.

Mám syna tínedžera a vidím, že všetci spolužiaci si počas online vyučovania vypnú kamery a učiteľ či učiteľka sa tak pozerá na obrazovku s nudnými ikonkami namiesto ich tvárí. Robia to tak aj vaši žiaci?

Áno, ale nerobia to schválne. Do decembra som učila na Orave aj deti na trojročných učebných odboroch, kde často nielen videohovor, ale ani hlasový kontakt nebol možný. Mnohé vôbec nemali možnosť pripojiť sa na vyučovanie cez internet, takže sme skôr len posielali úlohy mailom.

Na gymnáziu, kde učím dnes, sa už so žiakmi vieme spojiť cez videohovor, ale takisto sa nevidíme, pretože internetové pripojenie je slabšie. Ale aspoň sa počujeme.

Samozrejme, učiť cez počítač je veľké obmedzenie. Sama to vnímam ako veľmi ťažké, pretože pre mňa sú to úplne noví žiaci. Mám teraz okolo 120 žiakov, ktorých som ešte nikdy nevidela. A zrazu ich učím.

Aké to je?

Chvíľami tápete, lebo osobný kontakt je naozaj veľmi dôležitý. V triede niekedy stačí už len to, že prídete k žiakovi bližšie, a on hneď cíti, že ho vnímate a že chcete, aby sa zapojil. Nemusíte ho ani osloviť – jednoducho sám vycíti, že sa má vrátiť naspäť od svojich myšlienok a venovať pozornosť tomu, čo práve robíme.

Teraz to jednoducho neviem. Ale snažím sa venovať aspoň kúsok z času, ktorý so žiakmi máme, aj osobnej rovine. A hoci ich učím ešte len pár týždňov, už o nich aj čo-to viem.

Myslím si, že je dôležité dať dieťaťu pocítiť, že sa ho škola týka, že sa týka jeho života, že je to o ňom. Že sa neučí preto, aby poobede zaklapol počítač a zabudol na to, čo sme sa učili, ale že sa to učivo dá napasovať na jeho život.

Svojich žiakov uvidíte teda prvýkrát naživo, až keď sa znovu otvoria školy?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Školstvo

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie