Prišiel z Opavy a uspel v Prahe. A potom ho Laco Déczi zavolal do Ameriky

Chodili ste na klavír, kontrabas a basovú gitaru do ľudovej školy umenia aj na konzervatórium. Viete dnes, po deviatich rokoch života v New Yorku, porovnať, v čom sa líši výučba hudby u nás a tam?

U nás sa dosť rigidne trvá na teoretickom vzdelaní a na technickej zdatnosti hrania. V New Yorku sa skôr dbá na to, aby muzikant vedel poriadne zahrať konkrétnu pesničku. Vyzerá to zvláštne, ale keď som tam po rokoch štúdia prišiel, takmer som sa šiel zblázniť z vedomia, čo všetko neviem. A naopak, čo všetko síce viem, ale je mi to nanič.

Základ je tam ovládať veľmi konkrétny, hoci široký repertoár. Ak tie pesničky nepoznáte, nikoho nezaujíma, že ste technicky skvelý, lebo si ich nemáte ako zahrať. Prvé dva roky v New Yorku som vlastne nerobil nič iné, len sa učil nové skladby – jednak známe štandardy z minulosti, jednak všetky aktuálne hity.

Sedeli ste pri internete, sťahovali si hity a potom sa ich učili hrať?

Nie, chodil som do klubov na takzvané jam session, sledoval kapely a nahrával si na mobil rôzne aranžmány hitov, ktoré hrali. Potom som sa doma učil všetky detaily, všetky zákruty, vychytávky a alternatívy, ktoré do nich basgitaristi vytvárali.

Zjednoduším to – v kvalitnej hudobnej škole v New Yorku dostanete zoznam skladieb, ktoré máte ovládať. Keď prídu skúšky, pedagógovia vyberú pár skladieb a musíte sa predviesť. U nás v Česku to bolo skôr o tom, že som sa mal naučiť jednu skladbu, ktorá bola technicky a prednesovo komplikovaná, v prípade džezu zase komplikovaná harmonicky. To som vonku nemal ako využiť.

Oveľa lepšie by bolo, keby mi v prvom ročníku konzervatória povedali – tento rok sa poriadne naučíš týchto 60 štandardov, ďalší rok ďalších 60, a tak ďalej až do konca. Na konci by som bol muzikantsky vybavený oveľa viac, než keď som musel stále dokola mydliť nejaké etudy.

V New Yorku sa teda na konci školy očakáva, že študent ovláda rozsiahly repertoár vrátane najväčších hitov z minulosti aj súčasnosti?

Presne tak, musí ovládať základný balík niekoľkých stoviek pesničiek. Vďaka tomu môže nastúpiť na akékoľvek pódium s akoukoľvek kapelou, a rovno hrať. U nás sa v školách učí hudba, ktorá vôbec nie je populárna, čiže muzikanti ju už nikdy viac hrať nebudú. Aký zmysel má drviť sa to, čo poslucháčov nezaujíma?

Naopak, muzikant má poznať evergreeny a k tomu ovládať všetky veci, ktoré vyhrali Grammy alebo sa ocitli v TOP 40. Povedzme, že ročne ide o desať nových vecí, takže ak máte zvládať repertoár od 60. rokov do súčasnosti, v konečnom dôsledku musíte vedieť ihneď zahrať asi 600 piesní. Lebo práve tie sa hrávajú najčastejšie.

Skostnatený systém u nás spôsobil, že som prišiel do USA a mnohých interpretov, hoci boli svetovo známi, som ani nepoznal. Možno som niekedy tie skladby aj počul, ale vôbec som netušil, o koho ide. Napríklad až tam som zistil, kto je Marvin Gaye, hoci ide o hviezdu od 60. do 80. rokov.

Na druhej strane nechcem, aby to teraz vyznelo, že všetko v českých umeleckých školách je zlé. Naopak, dokážu muzikantov skvele pripraviť teóriou aj technikou hry. Všetko má teda svoje plusy aj mínusy.

Keď som chodil na hodiny basgitary, kde mi Trevor Alle, basista Roy Ayers, ukazoval, ktoré pesničky sú naozaj dôležité a ako ich hrať, ja som ho na revanš učil, ako sa hrá technicky. On to držal ako prasa kosť a na bezpražcovú basgitaru preto nevedel zahrať skoro nič tak, aby ladil. Keď sme však šli do piesní a groovu, tak som bol úplne mimo. Tam bol nedosiahnuteľným kráľom on.

Obrovský rozdiel je aj v tom, ako sa v New Yorku vyberajú kapely na svadby, do barov a klubov. Vraj ide o akési konkurzy v podobe, ktorú u nás nepoznáme. Neviem si predstaviť, ako si u nás niekto kapelu na svadbu vyberá v konkurze.

Na takú akciu ma vzal kamarát Ondra Pivec. Len som žasol. Bolo to na Manhattane, odohrávalo sa to v štúdiu snáď na 38. poschodí. Dole bol chlapík, ktorý mi privolal výťah, hore ma čakal ďalší chlapík, ktorý ma zaviedol na prehrávky. Hovorí sa tomu „showcase“.

Bola tam miestnosť veľká ako priemerná obývačka, tri štvrtiny priestoru zaberalo pódium. Okolo stáli ľudia, ktorí si prišli vyberať kapely – na svadbu, do baru, do klubu, na oslavu či na iný biznis.

Na pódiu sa vždy strieda kapela za kapelou, každá má k dispozícii asi 20 minút. Približne 15 minút hrá, zvyšných päť minút je na otázky typu: „A dokážete zahrať aj toto a toto?“ Očakáva sa, že kapela okamžite zareaguje a zahrá ukážku z toho, čo treba.

Za tých 15 minút, čo kapela hrá, predvedie možno 30 skladieb, čiže dá slohu, refrén a nasleduje prechod do inej skladby, do iného tempa a podobne. Čo minúta, to dve skladby, pritom to všetko musí aranžérsky sedieť a vytvárať kompaktný celok. Kapela ukazuje to najlepšie, čo ponúka.

Vo výsledku tak tí, čo stoja okolo, presne vedia, čo kupujú.

Presne tak. Tento model je asi aplikovateľný aj u nás, len to ešte nikomu nenapadlo – urobiť „showcase“ napríklad pre svadobné kapely. Prišlo by ich povedzme 20 a záujemcovia by si mohli vybrať.

Treba si uvedomiť aj iný rozdiel – kvalita tamojších kapiel je priam neuveriteľná. U nás sa svadbové kapely berú ako niečo „béčkové“, jednoduchšie, banálnejšie, ale tam ich tvoria špičkoví muzikanti. Sám som vo viacerých hral a odpadával som – na pódium v jednej z nich prišlo 16 muzikantov, z toho