V debate o kultúre sme zabudli na podstatu. Čo tak začať odznova?

Koncoročná anketa Denníka N Kultúrna udalosť roka 2020 priniesla pomerne trpké konštatovanie, že úspechom je už to, že kultúra uplynulý rok vôbec prežila. Žiada sa však dodať, že životodarnú energiu pritom opäť raz čerpala najmä z vlastných zdrojov, iniciatív, nadšenia, presvedčenia. A čo je podstatné – zo spolupatričnosti (so zdravotnou, sociálnou a vôbec spoločenskou situáciou).

Asi sme málo populistickí a šik, ak nebodaj očakávame kritické zhodnotenie a jasnú odbornú víziu aspoň najbližších rokov priamo z dielne zodpovedného štátneho rezortu. Ministerka kultúry novoročnú atmosféru vybavila statusom na sociálnej sieti, v ktorom sumarizovala úlohy splnené na spôsob odpočtu a úlohy nesplnené, teda vyhliadkové, na spôsob „malej úvahy“. A pritom vyhliadky citeľne lepších podmienok a spoločenského statusu dnes sféru umenia a kultúry kvária najviac. Skutočne azda to posledné, čo kultúrna obec po kríze minulého roka potrebuje počuť, je chvála rezortu ako dobrého hospodára, ktorý vracia alokované prostriedky ako nevyčerpané.

Dramatické udalosti roka 2020 si preto treba dobre pamätať a ideálne s nimi aj počítať v pôdoryse systémových riešení pre budúcnosť.

Kríza vždy vyplaví všetko, čo sme zanedbali, čo sme podcenili, čo sme dlhodobo nepomenovali. A to je predovšetkým význam kultúry pre spoločnosť, pre mestá a krajinu, pre štát a jeho pozíciu v Európe. Ak aspoň rámcovo chápeme význam, úlohy a dosah zahraničnej politiky štátu, prečo tak fatálne nepotrebujeme a nepožadujeme aj kvalitnú kultúrnu politiku? V diskusii o kultúre, ktorá uplynulé mesiace rezonovala, sme nepremenili šancu na diskusiu o podstate veci.

Pod enormným tlakom rôznych balíkov prvej pomoci, štipendií, takej či onakej podpory, nekončiacich sa dotazníkov a zberu dát sme príležitosť na debatu o význame kultúry nechali nenápadne vyšumieť. Nečudo, že sa spoločenské niveau napokon uchýlilo k bagatelizácii situácie na spôsob „kto z koho“. Asi sa zhodneme, že bojovo nastavený tón dialógu zákonite vedie len k polarizácii a mal by byť opätovným mementom. Opätovným, pretože spoločenská segregácia kultúry je akosi usadená na našej kultúrnopamäťovej karte a dodnes zjavne nenašla dostatočne silnú a reprezentatívnu alternatívu, ktorá by konečne otočila kurz.

Vízia nového roka môže byť šancou kultúry na zmenu. Je priestorom uvedomenia, porozumenia a možnosťou empatického položenia chýbajúcich základov – volajme ich „kultúrna politika“. Paradoxne, v danej situácii sa to zdá aj ako jediná cesta k záchrane aspoň zostatkových politických bodov. Ak sa otvorené dvere komunikácii a odbornej debate medzičasom od prievanu celkom nezabuchli, potom to musí byť téma a perspektívne riešenie pre kultúru „No. 1“.

Nie je to ľahká úloha, nie je to ani šprint na krátku trať, v ktorom by sa dalo slušne obstáť len na báze ročného tréningu plávania. Je to základná potreba, nutnosť, ktorá umeniu a kultúre dlhodobo chýba a na ktorú sa urgentne treba odhodlať.

Po pozitívne príklady existencie kultúrnej politiky netreba chodiť priďaleko a nájdeme ich dokonca aj v domácej komunálnej sfére. Skúsenosť pandémie a kríza kultúry v roku 2020 nech sú k tomu odrazovým mostíkom, ponaučením a pozitívnou motiváciou, že každá kríza sa lepšie zvládne, ak existuje dobrý základ a oporné piliere. Osobnosti a odborníci od fachu boli pripravení pomôcť. Možno na to ešte nie je neskoro.