Denník N

Prečo sú voliči po voľbách vždy sklamaní

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Keď sa voliči prestanú zaoberať Batmanom a Spidermanom, zvolia si konečne Supermana. A príbeh nádejí a sklamania začne odznova

Ak chcete porozumieť americkým voľbám, prečítajte si komiks. Nedozviete sa z neho veľa o tom, ako funguje politika. V politike neexistujú jasní zloduchovia a nestretnete sa v nej s rozhodným, silným činom. Politika funguje na silne pančované biopalivo zložené z kompromismi oslabenej ideológie, obchodovania s vplyvom a náklonnosťou, vysilujúceho proceduralizmu a ťažkopádnej mobilizácie záujmových skupín. Ale pri voľbách vám komiksové zošity prídu vhod. Povedia vám totiž, čo si myslia voliči.

Nesprávny superhrdina

Voliči sa angažujú, stretávajú, chodia voliť, aby sa do úradu dostal ich kandidát. A potom chcú od politika, aby zachránil pred technologickými zmenami lokálnu ekonomiku, aby im dal oveľa veľkorysejšiu zdravotnú starostlivosť za polovicu sumy, ktorú na zdravie vynakladajú dnes. Chcú od neho, aby im znížil dane, ale bez toho, aby sa to dotklo práve už fungujúceho zdravotného a sociálneho poistenia, ktoré si zaslúžia, aby im poskytol nové veci, na ktoré má viac zdaniť manažérov hedžových fondov, aby zreformoval vzdelávací systém tak, aby boli všetci študenti nad priemerom, aby upokojil konflikt na Blízkom východe. Jednoducho, aby na jedenkrát preskočil zopár mrakodrapov. Veď to poznáte.

Lenže čas beží a voliči si začínajú uvedomovať, že veci, ktoré žiadali, sa nedaria. Zjavne si tentokrát zvolili nesprávneho superhrdinu. Riešením je, že si povedia, že sa prestanú zaoberať Batmanom a Spidermanom a konečne do funkcie zvolia Supermana. A náš príbeh začína odznova.

Poďme to vyskúšať

Tendenciu amerických voličov brať politické problémy tak, ako keby sa odohrávali v paralelnom vesmíre, sme mohli prvýkrát zaznamenať počas debaty o irackej vojne. Matthew Yglesias, dnes výkonný šéfredaktor stránky Vox.com, vtedy razil teóriu, že americká armáda má neobmedzenú silu za podmienky, že ju vedie niekto s dostatočnou vôľou. Julian Sanchez z Cato Institute túto teóriu rozšíril aj na domácu politiku, keď o politikoch povedal: „Dajú sa dokopy a vyšlú vášnivý signál neobmedzenej starostlivosti, ktorá, ako sa zdá, je schopná vyriešiť akýkoľvek problém.“ Je vám to povedomé? Len keby sa o to ľudia viac starali!

Inými slovami, to, čo potrebujeme, nie je nejaký politik, ktorý dosiahne nejaký polovičatý kompromis tak, že sa bude handrkovať s rôznymi záujmovými skupinami, ale politik s dostatočnou vôľou, ktorý zabezpečí, aby sa niečo udialo, politik, ktorého posmeľujú vlasteneckí občania a on zabezpečí to, čo si ich srdiečka želajú.

Nanešťastie, nejde o veľmi dobrý opis reálneho sveta. Keď v tom reálnom svete nakoniec všetka starostlivosť a vôľa zlyhajú, ľudia sa idú zblázniť. Čeliac nešťastnej realite, že sa ich vytúžené ciele v súčasnom politickom prostredí jednoducho nenaplnia, sústredia sa na extrémne, deštruktívne prostriedky, ktoré však tiež nemajú šancu uspieť. Jediná vec, ktorá sa o týchto myšlienkach dá povedať, je, že ešte nie sú odskúšané. To isté sa dá povedať aj o vidličke, ktorá náhodou leží na mojom stole a ktorú som si ešte nezapichla do mozgu.

Trump bez prekážok

Základným problémom je, samozrejme, neschopnosť predstaviť si desivú možnosť, že naše najväčšie túžby jednoducho nejde realizovať. Počas nie tak dávnej krízy okolo navýšenia dlhového stropu som o tom viedla veľa rozhovorov s konzervatívcami, ktorí boli proti navýšeniu a preferovali automatické rozpočtové škrty. Poukazovala som na to, že prehrávajú politickú bitku a navyše, že deficit je taký veľký, že by si automatické škrty vyžadovali také opatrenia ako pozastavenie imigračných kontrol, odchod vojakov stroskotavších v Afganistane či uzatvorenie federálnych väzníc. Odpovedali, že nemajú inú možnosť, pretože nič iné, o čo sa snažili, nevyústilo do zmenšenia vlády, v ktoré dúfali. Nezvolili si žiadneho Supermana. Tvrdé poznanie.

Hra nervov o rozpočtový strop kompletne stroskotala a republikánskej agende nijako nepomohla. Videl to každý, kto nepredpokladal, že problémom bol nedostatok superhrdinov, ktorí to vďaka svojej vôli dokážu a porazia nejakých zloduchov.

Tento prístup sa netýka len republikánov, v chaose okolo stropu sa vyznamenali obe strany: podobné rozhovory som mala aj s demokratmi. Ale zostaňme pri prvej strane: podobné argumenty, ako som spomenula, počúvam aj dnes, keď príde reč na Donalda Trumpa. Čo sa týka imigrantov, myslím si, že viera Trumpových podporovateľov, že prisťahovalci znamenajú ekonomickú ťarchu, je nesprávna. Imigranti hrajú len malú úlohu v poklese miezd málo kvalifikovaných Američanov, ktorí sa narodili v USA. V porovnaní s automatizáciou je v tejto veci marginálny aj vplyv zahraničného obchodu.

Ale pozrime sa, čo asi motivuje týchto voličov. Ciele, ktoré by radi dosiahli, nie sú nelegitímne: vidia hodnotu v menšej miere prisťahovalectva, želajú si, aby boli ázijské trhy otvorené americkým tovarom rovnako, ako je americký trh otvorený tovarom z Ázie, alebo si myslia, že by sa malo urobiť viac pre to, aby do Spojených štátov nemohli ľudia prichádzať nelegálne.

Ale zdá sa, že si Trumpovi podporovatelia myslia, že ich hrdina akosi unikne prekážkam, ktoré iným politikom bránili tieto priority naplniť, pretože tu konečne máme kandidáta s dostatočnou vôľou a predstavivosťou, ktoré uvoľnia potenciálnu silu, čo sa skrýva v prezidentskej administratíve podobnej, povedzme, Fantastickej štvorke. Prinúťte Mexiko, nech na vlastné náklady postaví hraničný plot! Skončite s udeľovaním občianstva na základe miesta narodenia! Prinúťte firmy, nech tu postavia viac fabrík! Ako? Tak, že budete skutočne tvrdý, ale nepýtajte sa na detaily.

Otravné detaily

Toto môže fungovať vo voľbách, ale politika je celá o detailoch. A o každom z týchto maličkých detailov sa musí donekonečna vyjednávať, pretože americký politický systém je postavený presne na možnosti frustrovania toho silného chlapíka s veľkou myšlienkou, ktorému sa hovorí prezident. Možno si títo voliči pamätajú, ako im na strednej škole učiteľ hovoril čosi o systéme bŕzd a protiváh. Ale pokojne to môžu volať kryptonit, ktorý jediný môže Supermanovi skrížiť jeho plány.

Neexistuje skratka, ktorá by uľahčila dlhé dni debát o tom, či má byť zrážka z dane 3,45 alebo 3,65 percenta. Neexistuje skratka, čo by zabránila vyjednávaniu o jednom slove v dodatku k zákonu o imigrácii, ktorý nakoniec skončí priemerným, ťarbavým programom. A ten sa ani zďaleka nebude podobať sľubom jeho vizionárskych predkladateľov.

Vládnutie sa nepodobá na stavbu budovy ani na riadenie firmy. Je to skôr zaháňanie stáda, zloženého z exekutívy, legislatívy a justície, tak, aby šlo približne rovnakým smerom. Jednotlivé zložky moci tvoria tisíce ľudí, z ktorých každý má svoju vlastnú agendu, a vyháňa z úradu každého, kto sa zatúla priďaleko. Je to hrozne ťažkopádny a neefektívny spôsob, ako niečo robiť, čo je dôvod, prečo som libertariánka. Takmer všetko ide urobiť lepšie, keď tým nie je poverená nejaká komisia.

Lenže v zastupiteľskej demokracii to tak funguje. Žiadny superhrdina v nej nie je dostatočne silný, aby porazil arcinepriateľa. Dokonca v nej neexistuje ani tento zloduch, ktorého by šlo poraziť, ale v Amerike len neuchopiteľná masa tristo miliónov občanov, z ktorých každý sleduje svoj neosvietený vlastný záujem.

© Bloomberg

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie