Denník N

Čo by sa stalo, ak by bolo SNP úspešné

Do Povstania sa zapojilo 40 000 civilistov, 20 000 partizánov a 60 000 príslušníkov armády. Po mesiaci a pol regulárnych bojov prešli do partizánskej vojny. Foto – TASR
Do Povstania sa zapojilo 40 000 civilistov, 20 000 partizánov a 60 000 príslušníkov armády. Po mesiaci a pol regulárnych bojov prešli do partizánskej vojny. Foto – TASR

Víťazné SNP mohlo zachrániť desaťtisíce životov a asi aj Tisa pred šibenicou. Pokúsili sme sa s historikmi popísať, ako by to mohlo vyzerať, keby všetko išlo ideálne.

Povstanie mohlo byť úspešné, len keby sa nestalo to, čo sa stalo. V takom prípade mohlo prežiť pätnásť až dvadsaťtisíc civilov a paradoxne aj Jozef Tiso.

O Podkarpatskú Rus by sme prišli tak či tak a komunistickému puču vo februári 1948 by sme sa nevyhli. Možno by prišiel o pár mesiacov neskôr.

Slovenské národné povstanie neposunulo koniec vojny, dokonca nezlikvidovalo ani Tisov režim a neoslobodilo Slovensko.

Napriek tomu bývalý spojenec Nemecka stál na konci vojny vďaka Povstaniu na strane víťazov a nemusel čakať na výsledky rozhodnutia mocností, čo s tým problémovým Slovenskom urobíme, ako napríklad Maďari.

Povstanie bolo neúspešné a vojaci sa museli stiahnuť do hôr. Ale keby… Foto – tasr
Čo by sa stalo, keby?
Čo by sa stalo, keby…, je otázka, pri ktorej historici prevracajú oči. Majú veľa výhrad a majú pravdu. Ťažko sa uvažuje o úspechu SNP, keď žiadna z rozhodujúcich protihitlerovských mocností, vrátane Sovietov, nemala na ňom skutočný záujem.

Napriek tomu sa dá namodelovať, ako by úspech Povstania vyzeral a čo by to znamenalo. Historici Múzea SNP Stanislav Mičev a Marek Syrný však tvrdia, že všetko by muselo byť ideálne. Muselo by sa stať to, čo sa nestalo, a nestať sa to, čo sa stalo.

„Ak chceme vymodelovať situáciu úspešného povstania, musíme si povedať, že Nemci boli úplní magori, nesledovali, čo sa deje na Slovensku, nič im nehovorila mapa frontu a keď im padlo Rumunsko, povedali si, že neodzbrojíme východoslovenské divízie, lebo nám ubránia východ,“ hovorí Mičev.
Tisíce civilov by prežili
Keby SNP začalo o niekoľko mesiacov neskôr, mohlo byť lepšie pripravené. Slovenské jednotky by vedeli, čo robiť v deň D, a najmä Sovieti mohli byť už pri Krakove (reálne ho oslobodili až v januári), aj pod slovenskými hranicami.

Keby povstalci využili ministra obrany Ferdinanda Čatloša, po vyhlásení Povstania by sa pravdepodobne väčšina slovenskej armády obrátila proti Nemcom. Červená armáda a československý armádny zbor mohli s nepomerne nižšími stratami za niekoľko týždňov oslobodiť väčšinu Slovenska.

Keby bolo SNP úspešné, zachránilo by životy pätnásť až dvadsaťtisíc civilov, ktorí zahynuli pri represáliách po povstaní a desiatky vypálených obcí.

Syrný však považuje za otázne, či by bolo menej aj vojenských obetí. Slovenskí vojaci by sa museli výraznejšie podieľať na oslobodzovaní Československa.

Ideálny variant však pripadal do úvahy, len keby Nemci neobsadili Slovensko a keby neodzbrojili východoslovenské divízie. Červená armáda sa totiž prebila na povstalecké územie, keď už povstalecký štát a jeho armáda neexistovali.


Chronológia SNP

  • 29. 8. 1944 – nemecké vojská začali obsadzovať územie Slovenska. Následne sa začalo Povstanie
  • 1. 9. 1944 – SNR prijala Deklaráciu, v ktorej vyhlásila obnovenie ČSR a prevzatie všetkej moci na Slovensku
  • 18. 10. 1944 – bombardovaním Banskej Bystrice sa začal generálny útok nemeckých vojsk na povstalecké územia
  • 28. 10. 1944 – prechod armády na partizánsky spôsob boja


Víťazi a porazení
V prípade víťazného Povstania by povojnový vývoj vyniesol generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta do vysokých funkcií. Historik Syrný tvrdí, že Viestovi držali tabuľkové miesto na ministerstve obrany ešte v roku 1947, pretože nikto dovtedy nepotvrdil jeho smrť.

Generáli by vo funkciách nezostali dlho. V 50. rokoch by ich asi čakali obvinenia, Mičev si myslí, že ich mohli aj popraviť.

Víťazné Povstanie by zachránilo paradoxne pred smrťou alebo vysokými trestami niektorých potentátov Tisovho režimu (generál Timotheus Ištok, Otomar Kubala), ktorí si zašpinili ruky najviac po povstaní. Vrátane Čatloša. Ak by sa zapojil, nemusel ísť vôbec do väzenia.
Aký osud by čakal prezidenta Tisa? Historici vyslovili prekvapivú úvahu. Tisa by pravdepodobne neobesili. Mohol dostať oficiálne trest smrti, ale následne milosť a doživotie. Teoreticky mohol dožiť v internácii v nejakom kláštore.
„Pri úspechu Povstania by na Tisa nehľadeli tak zle, pretože ani on by sa nezašpinil práve tým, čo sa dialo voči povstaniu. Bol by zodpovedný za rozbitie Československa a kolaboráciu s Nemeckom, ale nie za vraždenie vlastného obyvateľstva po potlačení Povstania,“ zauvažoval Syrný.

„Na povstaní sa to zlomilo. To mu najviac priťažilo. Česi neodsúdili napríklad Háchu na smrť,“ potvrdil Mičev.

Jozef Tiso zostal verný Hitlerovi do konca. Ak by nie… Foto – tasr
Puč by aj tak prišiel
Československo, a teda ani Slovensko, by sa v prípade úspešného Povstania nevyhli sovietskemu komunistickému scenáru. Puč vo februári 1948 bol pre Československo neodvratný. „Povstanie nemalo žiadny vplyv na nastolenie komunistického režimu. Pozitívny, ani negatívny. Či by bolo povstanie úspešné, alebo neúspešné, komunistický prevrat vo februári 1948 by prišiel tak či tak,“ tvrdí Syrný.

Mičev len dodal, že možno by to bol marec alebo apríl, ale komunistickému režimu by sme sa nevyhli.
Začiatkom augusta 1944 sovietska armáda práve dokončovala jednu z významných operácií 2. svetovej vojny – Bagration. Mohutné zväzky sa približovali k Baltu, k poľskej Varšave a k hraniciam spojencov hitlerovského Nemecka, Slovenska a Maďarska.
Keby sa armáda nezastavila a pokračovala ku Krakovu. V októbri až novembri mohla byť 200 kilometrov nad Banskou Bystricou. Z taktických dôvodov však zostala stáť. Potrebovali doplniť stavy, výzbroj, nahradiť vyčerpané a preriedené jednotky prvého sledu.

Minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš bol dostatočne pragmatický, aby si vedel spočítať, čo pre Tisovo Slovensko znamená postup Sovietov.

Čatloš vedel, že akúkoľvek, hoci len teoretickú šancu na záchranu má Slovensko, len ak sa obráti proti vlastným spojencom. Ponuku politického a vojenského prevratu videl ako jedinú a poslednú šancu. Koniec vojny sa blížil a pri predstave, že Sovieti Slovensko porazia, nie oslobodia, sa musel budiť zo sna.

V tom istom čase, ale na inom mieste a z odlišných dôvodov pripravovali plán ozbrojeného povstania na Slovensku úplne iní ľudia: Vojenské ústredie na čele s Jánom Golianom a predstaviteľmi nekomunistického a komunistického odboja napojení prostredníctvom Benešovej exilovej československej vlády na Stalina a velenie Červenej armády.

Čatloš vedel, že aj keby zmobilizoval celú slovenskú armádu, nedokázal by oslobodiť Slovensko. Šance na úspech Povstania si vedeli vypočítať aj Golianovi ľudia. Potrebovali Sovietov a na začiatku možno aj seba navzájom.

Golianov a Čatlošov plán ozbrojeného vystúpenia bol z vojenského hľadiska takmer rovnaký. Červená armáda dosiahne Krakov na severe alebo Miškolc na juhu. Dve slovenské divízie, ktoré bránili Slovensko na východe, pustia Sovietov cez karpatské priesmyky a armáda sa postaví proti Nemcom a Maďarom.

„Keby východoslovenské divízie (okolo 30-tisíc vojakov) otvorili priesmyky podľa plánu, Sovieti by neútočili do plných. Dokázali by sa prebiť a mohli v krátkom čase Slovensko oslobodiť,“ zauvažoval o hypotetickej šanci pre Povstanie Syrný.

Keby Čatloš vedel to, čo vieme dnes, úplne otvorene by kontaktoval Goliana alebo SNR, mohli sa dohodnúť, kedy urobia prevrat. Ale nevedel a nedohodli sa.

Prehliadka nemeckých okupačných vojsk v Banskej Bystrici po potlačení povstania v októbri 1944. Foto – tasr
Tiso zostal verný
Minister Čatloš osamotený so svojimi prísne tajnými plánmi chvíľu zauvažoval aj o Tisovi. Prezidentova autorita, ale najmä popularita v národe bola stále veľká, ale možnosť prezradenia ešte väčšia.

Vedel, čo by nasledovalo, ak by otvorene informoval Tisa o prípravách vojenského prevratu a prezident by nesúhlasil. Tisovu zamietavú reakciu očakával. V jeho vyjadreniach nenašiel nič, čo by mu dávalo dôvod aspoň na mierny optimizmus. Prezident nechcel mať nič spoločné s Československou republikou, ani so samostatným Slovenskom pod sovietskym vedením a chcel zostať lojálny k Hitlerovi.

Ferdinand Čatloš. Foto – poľský archív

Čatloš zostal sám. Plán nastolenia vojenskej diktatúry a prechodu armády na stranu Sovietov dal na papier. To najzložitejšie mal ešte pred sebou.

Slovenský odboj, londýnska exilová vláda a najmä Stalin mali uveriť ministrovi obrany štátu, ktorého vojsko bojovalo na jeho území, vysokému predstaviteľovi režimu, ktorý má na svedomí desaťtisíce odvlečených a zavraždených občanov vlastného štátu. Mali uveriť človeku, ktorého v tom čase videli skôr spolu s Tisom pod šibenicou, než vo velení povstaleckej armády.
Čatloš musí visieť!
Londýnska exilová vláda a Eduard Beneš slovenskému ministrovi nedôverovali a vôbec neuvažovali o spolupráci s Čatlošom. „Musí visieť,“ povedal Beneš v Moskve.

Navyše sa mu nepozdávalo, že Slováci sa dohodnú s Moskvou a oslobodia sa relatívne sami. Pre čechoslovakistickú víziu povojnového politického usporiadania Československa sa tento variant nehodil. „Londýn“ navyše Sovietom diplomaticky pripomenul, že by porušili platnú dohodu o spolupráci.

Sovietskemu veleniu sa tento postoj hodil. Nemali žiadnu veľkú chuť viazať svoje armády pri oslobodzovaní Slovenska. Hlavné strategické plány útokov voči Nemcom smermi Varšava, respektíve Budapešť, Slovensko obchádzali.

Nechať vykrvácať varšavské aj slovenské povstanie sa im však zdalo už priveľa. Na pomoc SNP pripravovali narýchlo karpatsko–dukliansku operáciu.

Partizáni bojovali, ale víťazstva sa nedočkali. Slovensku to i tak pomohlo dostať sa medzi víťazné krajiny. Foto – tasr
Zlý scenár pre SNP
SNP potrebovalo v auguste ešte niekoľko mesiacov na dokončenie príprav, detailných armádnych strategických plánov a na koordináciu so Sovietmi.

Červená armáda stála ďaleko od Krakova a stovky kilometrov od centra pripravovaného povstania. To vôbec nebola vhodná situácia na vyhlásenie SNP. Ideálne počítali s januárom roku 1945. Okupácia bola núdzový variant.

Podmienkou na úspech plánu boli pokojní Nemci. Všetko malo vyzerať tak, že sa na Slovensku nič významné nedeje a armáda sa pripravuje na odrazenie ofenzívy Sovietov. Nemci však na pokoj nemali ani najmenší dôvod.

Už dlhšie sa pripravovali na okupáciu Slovenska, navyše Čatlošovej armáde nedôverovali. Prevrat v Rumunsku ich obavy potvrdzoval. Potrebovali len dôvod a našli ho.
Prevažne sovietske partizánske jednotky riadené kyjevským ústredím ignorovali požiadavku, či viac prosbu na dočasné obmedzenie diverznej činnosti, aby nevyprovokovali Nemcov k zásahu. Naopak, útoky zintenzívnili.
Reakcia prišla pre SNP vo veľmi zlom čase. Najprv Alexander Mach vyhlásil v polovici augusta štatárium a 29. augusta začali Nemci s obsadzovaním Slovenska. Okupácia bola najmenej výhodný variant začiatku Povstania.

Čatloš, ktorý ponúkal pôvodne odboju vojenský prevrat, vyzval armádu, aby nekládla Nemcom odpor a aby velitelia pomáhali pri likvidácii partizánov. Zdôraznil, že v žiadnom prípade nejde o obsadenie Slovenska. Armáda bola zmätená.

Nemci odzbrojili východoslovenské divízie a v chaose, ktorý nastal, sa k Povstaniu nepripojili ani jednotky zo západného Slovenska. Časť vojakov sa rozpŕchla domov.

Sovietska armáda sa nedokázala rýchlo prebiť cez nemeckú obranu karpatských priesmykov a utrpela ťažké straty. Povstalci sa bránili dva mesiace, čo pre vojnový konflikt nie je vôbec krátky čas.

Po októbrovej generálnej ofenzíve Nemcov generál Viest vydal príkaz na ústup do hôr, rozpustil armádu a dobrovoľníci pokračovali v partizánskom spôsobe boja.

Banská Bystrica padla a Nemci potlačili Povstanie. Tiso vyznamenal nemeckých vojakov a trestné komandá krvavo účtovali s civilným obyvateľstvom. Povstaleckých generálov Goliana a Viesta zajali a pravdepodobne zahynuli v lágroch.

Po oslobodení sa stalo Československo sovietskym satelitom. Stalin si zobral Podkarpatskú Rus a na desaťročia implantoval bývalej demokracii totalitný komunistický režim.

(Všetky vyjadrenia historikov sa vzťahujú na ideálnu modelovú situáciu, ktorá pri zohľadnení všetkých súvislostí reálne nemohla nastať.)

Slovenské národné povstanie

Slovensko

Teraz najčítanejšie