Príbeh Ludmily Javorovej s kňazskou vysviackou: Rozštiepilo to tajnú cirkev, duchovní ňou pohŕdali, no neumlčali ju

Za Ludmilou Javorovou prišiel po revolúcii muž, rakúsky rehoľník. Bol bosý a so sebou mal len poľského tlmočníka. „Nie ste vy kňaz?“ spýtal sa jej.

„Ako ste na to prišli?“ reagovala Javorová.

„No, prišiel som na to.“

„Prajem si o tom mlčať. A tiež vás k tomu zaväzujem. Nepýtam sa vás, či to unesiete alebo neunesiete, jednoducho budete mlčať,“ opisuje stretnutie s rehoľníkom Javorová v knihe Ty jsi kněz navěky od Zdeňka Jančaříka.

Správa o tom, že Ludmile Javorovej bola za socializmu udelená sviatosť kňazstva, sa však po revolúcii začala rýchlo šíriť a už sa nedala zastaviť.

Pred 50 rokmi – v decembri 1970 – ju vysvätil biskup českej tajnej cirkvi Felix Maria Davídek. Mala 37 rokov a bola jeho blízkou spolupracovníčkou. Skrývala ho vo svojom malom byte, starala sa o bezpečnosť tajnej cirkvi a pomáhala Davídkovi pokračovať v organizovaní kňazských seminárov aj počas totality.

Javorová po celý čas počítala s tým, že môže byť ako Davídkova spolupracovníčka uväznená. Nakoniec, práve to bol jeden z dôvodov, prečo bola vysvätená – dostať sa do väzenia.

Rozhrešenie cez väzenský múr

Ženy vo väzniciach za socializmu nemali možnosť žiť plnohodnotný duchovný život, pretože medzi sebou nemali kňazov. V čase, keď bol biskup Davídek vo väzení, udeľoval väzenkyniam rozhrešenie aspoň cez múr pri prechádzkach po väzenskom dvore.

„Robil to nahlas a okamžite ho za to zatvárali do korekcie,“ hovorí Javorová v knihe. Väčšina jej citátov v tomto texte pochádza práve z Jančaříkovej knihy.

Keď sa Davídek v roku 1964 dostal po štrnástich rokoch na slobodu, rehoľné sestry ho prosili, aby cirkev na ženy nezabúdala a umožnila im slúžiť omše. „Ony k tomu dali podnet a on cítil, že na tom musí pracovať,“ spomína Javorová.

Davídkovi trvalo niekoľko rokov, kým dozrel k rozhodnutiu, že svätenie žien je správnym krokom. Vedel, že tým porušuje katechizmus, ale bol presvedčený, že ťažké podmienky, v ktorých tajná cirkev v Československu prežívala, ho k tomu oprávňujú.

Javorovú vysvätil za kňaza len pre konkrétne situácie. Nesmela pôsobiť verejne a mimo väznice. Tento svoj sľub aj dodržala. Napriek tomu je hlasnou zástankyňou svätenia žien aj v mierových časoch, keď ľudia môžu žiť svoju vieru slobodne.

Ľúbostné listy Ježišovi

Javorová pochádzala z veľkej rodiny žijúcej neďaleko Brna, kde sa spolu s ôsmimi bratmi a jednou sestrou hrávala na bohoslužbu. Na rozdiel od bratov však nikdy nemohla hrať kňaza, pretože bola dievča.

„Tatino, a prečo dievčatá nemôžu byť kňazmi?“ pýtala sa otca. Ten prevrátil očami a povedal. „Tak sa za to modli a možno to raz pôjde.“

Jej otec bol veriaci a priatelil sa s mnohými duchovnými. Keď k nim niektorí prišli a odložili si na kraj stola svoj biret, teda špecifickú pokrývku hlavy, malá Javorová si ho veľmi chcela vyskúšať. Oni ju však nekompromisne odháňali so slovami, že dievčatá sa ho nemôžu dotýkať.

„Schovala som sa teda za maminku, a keď sa katechéta nepozeral, natiahla som ruku a biretu som sa aj tak dotkla!“ smeje sa dnes Javorová v rozhovorovej knihe.

Ako dievča randila s pár mladými mužmi, ale ako hovorí, zamilovaná bola len do Ježiša. Ako tínedžerka mu písala listy a tie potom tajne skrývala pod oltárne plátno.

Davídkovi pomohli ženské šaty

S rodinou Felixa Davídka sa Javorová poznala odmalička. Davídek si ako bohoslovec prichádzal od jej otca požičiavať knihy a diskutovať o nich.

Javorová si na neho pamätá ako na muža, ktorý bol tak trocha zvláštny. Nestrihal si jeden necht a na nočnom stolíku vedľa postele mal položenú ľudskú lebku. Ako dievčaťu jej to nešlo do hlavy, otec jej to vtedy vysvetľoval tým, že lebku možno potrebuje pri štúdiu medicíny. Davídek okrem medicíny študoval aj psychológiu v Brne a ekonómiu v Bratislave.

Pred dokončením štúdia ho však ako 24-ročného vysvätili za kňaza, a tak nemohol promovať na žiadnej zo škôl. Na to by potreboval pečiatku od miestneho národného výboru a vedel, že ju nedostane. A tak raz v noci vliezol do budovy výboru a potvrdenie si sám opečiatkoval. Toto neskôr polícia uvádzala ako jeden z dôvodov, prečo ho zatkli.

Ďalším dôvodom bolo to, že sa pripravoval na útek do zahraničia. Ako kňaz totiž založil školu, ktorej študentom pomáhal dostať sa za hranice, a on sám sa ako lekár a kňaz pripravoval na misijnú činnosť. Po tom, čo ho zadržali na hraniciach, sa však ospravedlnil, že musí ísť na toaletu, a ušiel oknom do lesa.

Pár týždňov sa mu pred políciou podarilo skrývať v ženskom prestrojení, no i tak sa nevyhol dlhoročnému väzneniu.

Tajné semináre v malom byte

V päťdesiatych rokoch pozatýkali množstvo kňazov a mužov činných v tajnej cirkvi, medzi nimi aj brata Ludmily Javorovej. Napriek tomu sa svojej viery nechcela vzdať a spolu s niekoľkými ženami vytvorila spoločenstvo, v ktorom sa modlili.

Tieto aktivity však musela zo dňa na deň ukončiť, keď sa z väzenia vrátil Felix Davídek. Prišiel k nim domov a Ludmile povedal, že ju potrebuje. „A načo? Ja od tých dievčat nemôžem odísť,“ oponovala. „Potrebuje ťa cirkev,“ povedal on. „A čo mám tým dievčatám povedať?“ Davídek odpovedal: „Nič. Nedá sa nič robiť.“

Pre Ludmilu bolo ťažké zanechať za sebou spoločenstvo veriacich žien, ale rozhodla sa Davídka nasledovať.

Začali spolu hľadať chlapcov, ktorí by chceli byť kňazmi, a organizovať pre nich semináre. Tie sa konali v byte Ludmilinho brata Josefa, ktorý mal dva vchody.

„Sedeli sme tam v izbe na zemi a vždy tam bol hrozne vydýchaný vzduch,“ spomína Ludmila. Niekedy ich bolo v jednej miestnosti aj tridsať, nikto nesmel hovoriť a každého človeka musela osobne priviesť a odviesť.

Boli sme ako brat a sestra

Javorová si bola s Davídkom veľmi blízka. Dokonca spolu päť rokov aj bývali. „Priznám sa, že som to niesla ťažko, a stále som sa usilovala o to, aby sa odsťahoval,“ hovorí Javorová.

„Mala som priateľov, som spoločenská, komunikujem s ľuďmi. Musela som ho niekedy schovávať, to bolo hrozné. Schovala som ho do šatníka a bola som stále v napätí, že zakašle alebo sa mu bude chcieť ísť na záchod, alebo čo ja viem čo.“

Keďže Davídek aj po odchode z väzenia naďalej pôsobil v tajnej cirkvi a tri roky po prepustení bol dokonca vysvätený za biskupa, stále mu hrozil trest.

Davídek si bol s Javorovou veľmi blízky. Volal ju „decko“ ako v časoch, keď sa spoznali a ona bola ešte dieťaťom. „Komunikovali sme úplne otvorene o všetkom. Úplne otvorene. Ja som tým získala a myslím si, že on tiež,“ hovorí Javorová.

V jej slovách cítiť, že Davídka obdivuje a považuje ho za múdreho kňaza, ktorý sa vedel vždy rozhodnúť správne. Vyčíta mu len pár vecí. Napríklad to, že sa rád dotýkal ľudí okolo seba.

„Mne to trocha prekážalo, to hovorím úplne otvorene, pretože sa to pred ľuďmi nedalo úplne skryť. Uvažovala som, akým spôsobom to zmeniť. On bol schopný objímať dievča, ktoré vôbec nepoznal,“ smeje sa Javorová. „Býval u mňa v byte, ale so mnou takú potrebu nemal. Akoby sme boli v nejakom rodinnom vzťahu, niečo ako brat a sestra.“

Svätil aj ženatých mužov

Ako sa vlastne Davídek mohol stať v roku 1967 biskupom? Dostal na to vatikánske povolenie. Pomocou viacerých prostredníkov za ním pricestovalo až do Československa, kde bol vysvätený za biskupa. Jeho úlohou bolo udržať fungovanie tajnej cirkvi a podľa potreby svätiť ďalších kňazov.

V tom čase bol pápežom Pavol VI., ktorý rok po Davídkovom svätení prijal delegáciu žien a mužov z československej skrytej cirkvi. Podľa Javorovej pápež na návšteve povedal: „Odkážte Davídkovi, nech na tých ľudí nie je príliš náročný! Chodia do práce, venujú sa večerným seminárom, takže si prešli životom.“

Biskup Davídek počas svojho pôsobenia vysvätil desiatky mužov, slobodných, ale aj ženatých. Davídek bol presvedčený, že aj ženatí muži môžu byť dobrými kňazmi. A navyše, katolícka cirkev v Československu čelila riziku, že zanikne, a tak pri svätení v tejto mimoriadnej situácii platili mimoriadne pravidlá.

Ženatí kňazi vysvätení v tajnej cirkvi však po revolúcii stáli pred dilemou, čo s nimi bude, keď mimoriadna situácia pominula. Zjednodušene povedané, presvätili ich na gréckokatolíckych kňazov, ktorí sa sobášu nemusia vyhýbať. Svätenie žien však v tajnej cirkvi spôsobilo fatálny rozkol.

Davídek v ženách videl potenciál

V roku 1970 zvolal biskup Davídek Kobeřický koncil, na ktorom sa malo diskutovať a rozhodnúť o postavení žien v cirkvi.

„Vtedy sa vlastne čosi ako ženská a mužská spiritualita nenosilo. Neboli sme vôbec zvyknuté na to, že by nás niekto bral do úvahy, teda ženy ako také,“ hovorí Javorová v knihe.

Na koncil sa pripravovali viacerí duchovní. Javorová spolu s ďalšími ženami mala pripraviť modlitby, ktoré by odrážali potreby žien, jeden z biskupov mal zasa vypracovať právnu analýzu svätenia žien.

Koncil však skončil katastrofálne. Najprv ho chcela časť duchovných úplne sabotovať, neskôr naň Davídka nechceli vpustiť a bránili mu v tom vlastným telom. Javorová tvrdí, že duchovní Davídka nechceli počúvať, aj keď im hovoril, že ženy neplánuje masovo svätiť, len v nich vidí nevyužitý potenciál, ktorý sa dá zužitkovať v ženských väzniciach.

Chvíľu ho dokonca nútili podpísať memorandum, že žiadna žena v tom čase nie je schopná prijať kňazstvo. „Nie, ja neustúpim,“ trval na svojom Davídek.

Cvičila, aby prežila väzenie

Koncil skončil až nadránom. Davídek z neho odišiel presvedčený, že svätenie žien je správnym krokom. Vyhľadal Ludmilu Javorovú a povedal jej: „Ja to musím urobiť.“ Odhovárala ho, že to po takom fiasku na koncile nesmie urobiť. „Ale ja viem, čo hovorím. Musím. Lebo inak to nebude nikdy!“

Dva dni po koncile jej Davídek udelil kňazskú vysviacku. Dopoludnia ešte bola v práci, popoludní sa obliekla „ako do divadla“ a večer už bola kňazom. Nikomu o tom nepovedala, ani rodičom. Prezradil to až Davídek, ktorý bol presvedčený, že to hovorí len najbližším spolupracovníkom. Tak ako Davídek, ani oni si však zrejme toto tajomstvo nedokázali nechať len pre seba.

Verejnú omšu nikdy necelebrovala. Slúžila len po nociach v zavretom kostole alebo doma v izbe za zavretými dverami, na ktorých visela ceduľka, že si potrebuje odpočinúť. A popri tom ešte cvičila. Davídek ju totiž naučil konkrétne cviky, ktoré by mala cvičiť vo väzení, aby ho po dlhých rokoch prežila.

Koncil o svätení žien však rozhádal a rozštiepil tajnú cirkev, ktorá sa už do revolúcie nedokázala zjednotiť. Duchovní Davídka vytlačili na okraj, bol vyčerpaný a po tom, čo sa u neho ozvali staré zranenia a choroby, zostal sám vo svojom malom byte, kde posledné roky dožil ako ležiaci pacient. Javorová ho však navštevovala až do konca, volala mu sanitku, keď sa mu pohoršilo, a lúčila sa s ním aj tesne po smrti.

Vysvätená bola aj Slovenka Marsinová

Javorová nebola jedinou ženou, ktorú Davídek vysvätil, boli najmenej tri. V poslednej rozhovorovej knihe Javorová menuje ešte Slovenku Martu Marsinovú. Vedkyňu, lingvistku a katolícku aktivistku, ktorá bola na prelome 50. a 60. rokov dva roky väznená. Svojho kňazstva sa však veľmi rýchlo vzdala, nehovorila o ňom a v roku 2010 zomrela.

Aj na Javorovú duchovní naliehali, aby sa kňazstva vzdala. Po revolúcii si ju zástupcovia katolíckej cirkvi predvolali a chceli, aby podpísala dokument, ktorým sa zaviaže, že nebude slúžiť a ani hovoriť o tom, že bola vysvätená.

„Preškrtla som miesto na podpis a pripísala: Verejne slúžiť nebudem, ale nesľubujem, že nebudem hovoriť o svojom kňazstve. A preškrtla som to, aby tam nikto nemohol nič dopísať,“ hovorí Javorová.

Ako žena s kňazskou vysviackou mala byť za porušenie cirkevných zákonov okamžite exkomunikovaná. Podobne ako iné ženy, ktoré boli vysvätené argentínskym biskupom Romulom Braschim počas plavby na Dunaji, alebo sedem Američaniek vysvätených tým istým biskupom.

Javorová však pápežovi napísala list, v ktorom mu vysvetlila svoju situáciu, a ten z nej exkomunikáciu sňal. Je dokonca presvedčená, že pápež Ján Pavol II. sa na ňu na jednej československej návšteve osobne dopytoval.

Celebrovanie bohoslužieb má síce zakázané, ale v kňazskom stave je aj naďalej. Kňazstva sa totiž podľa nej nedá vzdať. „Dá sa to prirovnať k materstvu. Keď sa žena stane matkou, jej materstvo sa nedá odložiť, je s ňou nerozlučne spojené. Kňazstvo je tiež svojím spôsobom formou materstva,“ povedala Javorová v rozhovore s rehoľným kňazom Karolom Lovašom v roku 2010.

Keď sa stala známou, mnohí veriaci ju začali vyhľadávať, pretože vedeli o jej neštandardnom postavení a verili, že im bude rozumieť. Žiadali ju napríklad o to, aby im udelila sviatosť aj po rozvode či v iných diskutabilných situáciách. „Chodili za mnou ľudia so svojimi manželskými problémami. Bolo pre mňa veľmi ťažké ich odmietať,“ hovorí.

Ženy v katolíckej cirkvi dodnes nemôžu zastávať žiadne posty, na ktoré je potrebné svätenie. Nemôžu byť diakonkami ani kňazmi.

Pohŕdali mnou

Ludmila Javorová sa o svätenie žien začala zaujímať už ako mladá žena. Všimla si, že sa o tejto téme píše aj v jednom z náboženských časopisov, a začala zbierať výstrižky z novín. Neskôr videla, že v Amerike alebo v Rakúsku ženy za túto možnosť verejne lobovali, no nepáčilo sa jej to.

Ženy podľa nej nemajú byť bojovné a útočiť na jednostranne mužskú cirkev. Dokonca sa jasne vymedzuje voči feminizmu, keď hovorí, že vo feministickej duši je tlak, revolúcia a neustále porovnávanie sa, ktoré ženám bráni vo vývoji.

Jej postoje sa však dajú označiť za feministické. Napríklad sa jej nepáči, že evanjeliá sú písané mužmi, a preto vylučujú ženy. „Keď som viedla lektorov, raz som na tento aspekt poukázala, aby pri čítaní Pavlových listov nehovorili len ‚bratia‘. ‚Ako ti niečo také môže prekážať?‘ hovorili. ‚Keď ma niekto osloví brat, tak neviem, či hovorí so mnou,‘“ vysvetľuje Javorová.

Rozčuľujú ju odporcovia svätenia žien, ktorí tvrdia, že by eucharistiu od ženy odmietli. A tiež to, že kým ženatí muži vysvätení v tajnej cirkvi dostali možnosť ďalej pôsobiť v gréckokatolíckej cirkvi, ženy mali potichu zabudnúť, že vôbec niekedy boli vysvätené.

„Pohŕdali mnou. Jeden kňaz mi povedal: Máme medzi sebou rôzne ženy. Jedna z nich si o sebe myslí bohviečo, napríklad by chcela siahnuť aj na kňazstvo.“

Svätenia žien sa už nedožijem

Javorová vie, že pre mnohých bolo vysvätenie žien šokom, ale ich postoj je podľa nej iracionálny. „Každá nová vec je ťažká, ale je toto vôbec ospravedlnením? Dôvody, ktoré sa proti kňazstvu žien uvádzajú, nie sú v dnešnej dobe opodstatnené,“ hovorí Javorová.

Kňaz Zdeněk Jančařík sa v knihe Javorovej pýta, kedy už muži v cirkvi pochopia, že ženy nie sú len na upratovanie a spievanie v kostole. Javorová odpovedá, že čaká, až v tejto veci zasiahne Boh prostredníctvom človeka – tak ako to kedysi urobil Davídek.

A kedy to bude? V rozhovore s kňazom Lovašom v roku 2010 bola presvedčená, že ona sa toho už nedožije. „Ale určite k tomu dôjde. Viete, myslím si, že ja už tu desať rokov nebudem, keď sa to stane. A to je predsa krátky čas,“ povedala.