Denník N

Koniec akademickej samosprávy na Slovensku?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ministerstvo školstva pripravilo zatiaľ neverejnú, zato zásadnú novelu vysokoškolského zákona. Jej výsledkom by bola politizácia vysokých škôl.

Autor je rektorom Univerzity Komenského

Tento text publikujem ako obranu akademickej autonómie vo vysokom školstve Slovenskej republiky. Myslím si totiž, že hlas vysokých škôl, a rektorov obzvlášť, je v tomto diskurze veľmi dôležitý. Považujem ho za úvod do diskusie o tejto problematike, hoci si myslím, že ho mal urobiť niekto iný.

Výdobytkom udalostí, ktoré sa tak symbolicky začali v aule Univerzity Komenského v Bratislave koncom novembra 1989, bola okrem iného skutočná sloboda, ktorú vysoké školy (znovu) dostali do vienka. Sloboda vo viacerých významových rovinách – od slobody vyjadrenia názoru cez ťažiskovú slobodu vedeckého bádania až po možnosť, aby školy spravovali svoje záležitosti samy. Grécke korene slova autonómia, teda autonomos, vlastne znamenajú možnosť prijímať vlastné „zákony“ alebo širšie normatívne akty upravujúce vnútorné prostredie vysokých škôl. Samospráva je zase možnosť výkonu verejnej správy na úseku vysokých škôl prostredníctvom orgánov na to určených a kreovaných samotnou vysokou školou.

Od novembra 1989 prakticky neustále čelia vysoké školy kritike, že si takúto možnosť „nezaslúžia“ a že si samy vládnuť nedokážu. Vždy v nových vlnách tak prichádzajú snahy o deautonomizáciu vysokých škôl –  v týchto dňoch v podobe legislatívnych snáh Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktoré pripravilo zásadnú novelu vysokoškolského zákona, čo práve koluje akademickým prostredím (keďže ide o „tajný“ materiál, vedia o ňom, prirodzene, všetci; ministerstvo však žiadnu oficiálnu verziu materiálu zatiaľ nesprístupnilo).

Že si vysoké školy nedokážu „vládnuť“ samy? Nuž, najväčším argumentom svedčiacim o opaku je pandemická situácia, ktorá zasiahla celý svet – aj ten akademický. Vysoké školy (či aspoň väčšina z nich) sa správali diametrálne odlišne od štátnych autorít. Konali rozumne, predvídateľne, konzistentne a vždy dostatočne jasne a vopred komunikovali svoje kroky. Boli tak (spolu s niektorými územnými samosprávami) dokonalým príkladom toho, ako sa to robiť má, a nezriedka sa práve naším konaním inšpirovali iné verejné (najmä štátne) autority. O celom segmente vysokého školstva ste počas pandémie nič podstatné nepočuli, pretože si skrátka dokážeme poradiť sami.

Tým netvrdím, že všetko je v poriadku. Vyladenie kompetencií jednotlivých orgánov, zefektívnenie riadenia zavedením rozumných manažérskych princípov či zracionalizovanie vnútorných mechanizmov nakladania s majetkom nepochybne vysokému školstvu prospeje. Nedá sa to však bez dialógu, otvorenosti komunikácie a normálneho „partnerstva“.

Vysoké školy – liaheň pre priemysel?

Najčastejšia kritika vo vzťahu k vysokým školám sa týka údajného neefektívneho využívania verejných peňazí. Veď načo sú nám v zúriacej štvrtej priemyselnej revolúcii andragógovia, estetici či klasickí filológovia, paleontológovia alebo teoretickí fyzici?

Netvrdím, že systém nevykazuje chyby, ale zamyslime sa, prečo dnes vysoké školy prijmú na štúdium (takmer) každého a prečo chce aj ten, kto na to objektívne nemá, vysokoškolský diplom. Nenárokujem si na komplexnosť odpovede, ale skoro určite by oscilovala aj okolo metodiky rozdeľovania štátnej dotácie na vysoké školstvo. Ak jedným z kľúčových kritérií bude počet študentov, nedosiahneme pri prijímaní uchádzačov o štúdium skutočnú selekciu. A kde nieto selekcie, vzdelanie stráca hodnotu. Ak sa nemusím zaslúžiť o to, či niečo dosiahnem, nevážim si to.

Mali by sme si uvedomiť, že vysoké školy tu skrátka nemáme na to, aby produkovali lacnú (alebo aj drahú) pracovnú silu pre národné hospodárstvo. A v tom tkvie samotná podstata nevyhnutnosti zachovania princípov autonómnosti a samosprávnosti vysokoškolského prostredia.

Priemysel a ekonomika sú priamo závislé od politických stimulov. Politici rozhodujú, ktorý segment podporovať, dotovať, uľavovať na daniach a podobne. Ak dáme do rúk politikov moc rozhodovať o vnútornej správe vysokých škôl, rezignujeme tým na poslanie vysokých škôl. Tým je výchova a vzdelávanie ľudí podľa zásad kritického myslenia. Vysoká škola má spoločnosti poskytnúť človeka hodnotovo ukotveného, rozhľadeného, sčítaného, schopného rozlišovať a rozvažovať minimálne v rámci svojej odbornosti (ideálne širšie). Takéto vzdelanie potom umocní schopnosť absolventov adaptovať sa na čoraz viac sa meniaci svet a učí ozvať sa pri neprávostiach, bojovať, pretože chápe, že okrem sily ekonomiky a peňazí je tu aj sila ideálov a hodnôt. A to je úlohou vzdelávania, ktorú si treba vážiť a podporovať. Do problémov sa spoločnosť dostane práve vtedy, ak z tohto chápania zľaví a nechá si vzdelávanie diktovať len cez prizmu ekonomiky či politiky. Tie sa menia každú chvíľu, čo sa však nesmie stať hodnotám a princípom – tie nemôžu podliehať krátkodobým vlnám preferencií.

Vo vedeckej oblasti, ktorá je druhým pilierom univerzitnej podstaty, má byť jadrom slobodný základný výskum inšpirovaný jednou z najľudskejších vlastností – zvedavosťou. Počiatky takéhoto druhu myslenia sa všeobecne kladú do šiesteho storočia pred Kristom, do doby, ktorú Jaspers nazýva „axiálnou“. Táles, Anaximandros či Parmenidés boli jednoducho zvedaví. Prikazoval niekto Descartovi či Leibnizovi, Newtonovi alebo Kantovi, o čom majú rozmýšľať? Absurdnosť odpovede je skrytá v absurdnosti otázky…

Kde by bol ľudský pokrok bez vedy? Politik, aj ten najosvietenejší, nedokáže predpovedať, čo z konkrétneho vedeckého bádania vzíde. Tušil niekto dosah špeciálnej teórie relativity, bez ktorej by ste si dnes pravdepodobne nečítali tento text na tablete či smartfóne? Mnohé veľmi užitočné vynálezy vznikli bez toho, aby ich niekto plánoval. Viacerí vedci si užijú dekády posmeškov za „zbytočnosť“ svojho predmetu štúdia – len aby história ukázala, akí geniálni v skutočnosti boli (napríklad Gottlob Frege v oblasti logiky či Joseph Thomson a objav elektrónu).

Zvedavosť a predstavivosť sú vlastnosti, ktoré sa nie vždy zlučujú s ekonomicko-politickými kritériami „prospechu“. Výskum v oblasti logopédie, archeológie či literatúry sa spravidla nedá odmerať návratnosťou investície – ale náš jazyk, minulosť a príbehy sú základom našej identity.

Samozrejme, uvedené platí aj o výskume aplikovanom, s priamym previazaním na prax.

Preto stojíme na križovatke: chceme z vysokých škôl fabriky na ľudí postihnutých „fachidiotizmom“? Produkujeme školený personál pre priemysel? Budeme sa pri každých voľbách triasť, ktorej politickej strane pripadne ministerstvo školstva a či prispôsobí univerzity na svoj obraz? Alebo chceme samostatné, svojbytné a zodpovedné vysoké školstvo (hoci s chybami), čo dokáže vychovať vzdelaného človeka, ktorý vie myslieť a myslenie využíva ako nástroj na saturáciu svojej zvedavosti?

Vždy budem obhajovať druhú nastolenú tézu. Aj keď s chybami, je to najlepší a historicky osvedčený model, ktorý keď napredoval, napredovala aj spoločnosť, štáty, ľudia. Voláme to pokrok. Naopak, tam, kde politika zasiahla do autonómie a samosprávy univerzít, o pokroku možno hovoriť len veľmi ťažko. V podmienkach Slovenska sa tak udialo dvakrát – prvýkrát v roku 1938 v súvislosti s postupným nástupom fašistickej diktatúry a druhýkrát po roku 1948 s nástupom diktatúry proletariátu.

Ako súvisí politika s autonómiou a so samosprávou vysokých škôl? 

Autonómnosť a samosprávnosť vecí univerzitných považujem za conditio sine qua non vo vzťahu ku kultúre spoločnosti, ak ju chápeme ako tradíciu rozumného pokroku, humanizmu a dôstojnosti človeka bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.

Základom autonómie má byť možnosť, aby si akademické záležitosti vlastnými vnútornými predpismi upravovali samotné vysoké školy. Akademická obec má byť rozhodujúcim hýbateľom vnútorných akademických záležitostí, pretože dokáže najlepšie posúdiť všetky nuansy zložitého a komplexného mechanizmu, akým vysoká škola nepochybne je. Otázka, či má akademická obec konať priamo, alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov v akademických senátoch, nemá na legitimitu týchto procesov zásadnejší vplyv. Jej zodpovedanie zrejme závisí od mnohých faktorov, akými sú veľkosť konkrétnej vysokej školy (iná bude situácia v prípade Univerzity Komenského v Bratislave, kde počet študentov počítame v desaťtisícoch a počet zamestnancov v tisícoch, a povedzme Vysokej školy múzických umení s rádovo menšími počtami), tradícia konkrétnej inštitúcie či jej vnútorné usporiadanie (menšie a kompaktnejšie vysoké školy sa spravidla nečlenia na fakulty a pod.).

Základným prerogatívom univerzitného spoločenstva (tak vznikali prvé stredoveké univerzity ako universitás, slobodné spoločenstvo učiteľov a študentov so silnou vnútornou jurisdikciou nad svojimi členmi) je právo voliť spomedzi seba svojich predstaviteľov, najmä rektorov a dekanov. Navrhovaný model takzvaných správnych rád, v ktorých polovicu členov nominuje minister školstva a ktoré majú zároveň kompetenciu voliť predstaviteľov univerzity, schvaľovať jej rozpočet či nakladanie s majetkom, nemožno nazvať inak ako politizáciou akademickej pôdy.

Nominanti ministra školstva (akéhokoľvek!) sú politickými nomináciami. Títo ľudia spravidla (česť výnimkám) netušia nič o vnútorných vzťahoch a väzbách na vysokých školách, o výskume, finančných tokoch, o vzdelávaní a akreditácii už vôbec nie. A najdôležitejší argument – legitimita, ktorá sa oddávna odvodzuje od zdroja moci, a dôvera od akademického prostredia by boli do veľmi veľkej miery nahradené dôverou a legitimitou politickou.

Implementácia navrhovaných zmien bude koncom princípov, ktoré jediné sú garantom slobody výskumu. Ak reprezentanti vysokých škôl budú priamo dosadzovaní aktuálnou politickou garnitúrou, budú len bábkami v rukách mocných. Skončí sa skutočná sloboda tam, kde bola (v istej miere, ale predsa) prítomná vždy, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. A slobodné inštitúcie sú pre demokraciu to najpodstatnejšie – inštitúcie silné, svojbytné a autonómne. A medzi nimi na čelnom mieste majú byť vysoké školy.

Je povinnosťou nás, ich dočasných predstaviteľov, bojovať za tieto princípy, chrániť ich a zveľaďovať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Školstvo

Komentáre

Teraz najčítanejšie