Denník N

Aký by mal byť postoj kresťanov k utečeneckej kríze

Je správne, že Slovensko chce pomáhať len kresťanom? Do istej miery je to pochopiteľné a nie je to ani náš najvážnejší problém v prístupe k utečencom.

Autor je teológ a etik

V ostatných týždňoch sa – zo zrejmých dôvodov – objavovali spolu vo vetách variácie termínov „kresťanstvo“ a „utečenci“. V médiách sa k téme vyjadrovali politici i rôzni komentátori, ale iba sporadicky bolo počuť hlas kresťanských teológov a etikov, ktorí by mohli – v tom lepšom prípade – vniesť viac svetla do témy obklopenej horúcimi plameňmi a hustým dymom.

Zamyslime sa teda nad touto kontroverznou témou z pohľadu kresťanskej sociálnej etiky. Dobrým východiskovým bodom takéhoto  spôsobu uvažovania je odmietnutie zovšednených a často na hlbšiu analýzu neužitočných kategórií „liberálny“ a „konzervatívny“, ako základného prístupu k utečeneckej kríze. Normatívne princípy kresťanskej etiky musia byť odvodzované z primárnych zdrojov  kresťanského morálneho uvažovania – z Biblie a tradície.

Vyzdvihovať príklady

Toto je, samozrejme, náročná úloha, pretože vyžaduje nielen dôkladné poznanie zmienených prameňov autority, ale aj ich zmysluplnú aplikáciu na súčasný život. Tu by mali prísť na rad cirkevní predstavitelia, teologickí etici či kresťanskí intelektuáli, ktorí poskytnú morálny náhľad a vedenie osobám hlásiacim sa ku kresťanskej viere, ale aj ostatným, ktorí majú záujem počúvať.

Jedným z dlhodobých a vypuklých problémov cirkvi na Slovensku je absencia serióznej a zároveň širšej verejnosti dostupnej teologickej reflexie o tom, aký je vzťah medzi kresťanskou vierou a verejným životom. Z kazateľníc našich kostolov často zaznievajú odpovede na otázky, ktoré sa takmer nikto v cirkevných laviciach nepýta, a málo sa vyzdvihujú príklady kresťanských lídrov, ktorí mali výrazne transformatívny vplyv na spoločnosť.

V tejto oblasti sú v poslednom storočí vzorom osoby ako Reinhold Niebuhr, Dietrich Bonhoeffer, Dorothy Dayová, Martin Luther King, Jr., Ján Pavol II., Maya Angelouová, Desmond Tutu alebo pápež František – ktorých mená mali byť v ostatných mesiacoch pravidelne a s vážnosťou skloňované v kostoloch našich cirkví. Žiaľ, nebolo to tak. Aj tu treba hľadať dôvod, prečo „kresťanské Slovensko“ v takej nízkej miere odzrkadľuje kresťanské hodnoty (nielen) v súvislosti s utečeneckou krízou.

Napriek tomuto nedostatku sa na Slovensku aj medzi kresťanmi stretávame s prístupmi a počinmi, ktoré si zaslúžia pochvalu. Už dávnejšie tak urobil napríklad Roman Pataj vo svojom komentári Wintonovi pokračovatelia medzi nami.

Odvtedy pribudli ďalšie iniciatívy, ktoré by nemali zostať nepovšimnuté – napríklad rozoslanie letáka pripraveného Slovenskou katolíckou charitou v spolupráci s Konferenciou biskupov Slovenska alebo ochota Misijného spoločenstva Vincenta de Paul umiestniť sto utečencov zo Sýrie v Ladcoch.

Máme pomáhať len kresťanom?

Jedna z kľúčových otázok posledných týždňov je, či by pomoc Slovenska mala byť zameraná výhradne na osoby kresťanského vierovyznania. Nielen Slovensko, ale konkrétne aj slovenskí kresťania čelili – aj zo strany niektorých teológov – ostrej kritike, že chcú pomáhať iba kresťanským utečencom.

Slovenskí kresťania si podľa mňa kritiku zaslúžia, avšak nemyslím si, že primárne pre to, že sa v tomto štádiu utečeneckej krízy rozhodli pomôcť „iba“ kresťanským utečencom. Apoštol Pavol veriacich nabáda: „A tak teda, kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“ Možnosti cirkví sú obmedzené, kresťania v postihnutých krajinách čelia perzekúcii a javí sa preto prirodzené, že slovenskí kresťania chcú prioritne pomôcť „domácim viery“.

Namieste je však aj varovanie, aby svoj záujem a pomoc v tejto humanitárnej kríze neobmedzili iba na kresťanov, ale našli spôsoby, ako „robiť dobre všetkým“. Zvláštna afinita k vlastnej rodine – biologickej i duchovnej – je z perspektívy kresťanskej etiky, samozrejme, prijateľná. Naopak, ideológia, ktorá zo spoločnosti vylučuje druhých z dôvodu ich náboženského presvedčenia alebo inak popiera ľudskú dôstojnosť, je v rozpore s touto etikou.

Slovenská cirkev a jej veriaci zatiaľ sklamali v tom, že nezaujali nesúhlasné stanovisko voči politickému postoju rozlišovať utečencov na základe ich deklarovaného náboženského presvedčenia. Slovensko je za tento postoj mnohými rozumnými ľuďmi – doma i v zahraničí – kritizované, a ak sa hlbšie a bez predsudkov zamyslíme nad meritom tejto kritiky, zistíme, že je minimálne čiastočne opodstatnená.

Hoci migračná politika, ktorá v otázke pomoci diskriminuje na základe náboženstva, by mala aj medzi kresťanmi vyvolať otázky – nie je to ten najzávažnejší problém. Vážnejším morálnym problémom je, že kresťania jednoznačne neodsúdili politické rozhodnutie prijať na Slovensko pôvodne iba sto a podľa posledných správ dvesto ľudí na úteku.

Ruka, ktorá kŕmi

Ak kresťania myslia vážne svoje odhodlanie nielen symbolicky pomôcť ľuďom – svojim duchovným bratom a sestrám – zápasiacim o prežitie, mali by to byť práve oni, ktorí – v prorockom duchu a bez obavy z dopustenia sa diplomatického faux pas – označia postoj svojej krajiny k utečencom za „trápny“. Následkom takéhoto označenia by pravdepodobne nebola rýchlo zvolaná tlačová beseda, ale cirkev by nepochybne riskovala stratu priazne či výhod.

Minulé zlyhania cirkvi na Slovensku – ako aj toto – sú v dôležitej miere dôsledkom „kooperačného modelu“ medzi cirkvou a štátom. Hoci pre slovenskú spoločnosť existujú mnohé pozitíva tohto modelu, negatíva sú rovnako zrejmé, a to najmä v časoch, keď má cirkev zodpovednosť naplniť v spoločnosti svoju prorockú funkciu. Kto sa však odváži hrýzť ruku, ktorá ho kŕmi?

Slovenská cirkev by sa nemala báť verejne a jasne vydávať svedectvo pravdy – vždy, keď to situácia vyžaduje. Výzva Jána Pavla II. „Nebojte sa“ je pre slovenských kresťanov rovnako relevantná dnes, ako bola v roku 1995.

Základnou úlohou kresťanskej sociálnej etiky nie je nevyhnutne ponúkať konkrétne riešenia sociálnych, ekonomických a politických problémov. Je, samozrejme, ťažko kvantifikovať, koľko utečencov by malo Slovensko prijať, aby sa jeho postoj dal z kresťanského hľadiska označiť za morálne prijateľný. Akékoľvek číslo uvedieme, nájdu sa osoby, ktoré ho budú považovať za príliš vysoké, a iní  – naopak – za príliš nízke.

Vízia

Ak Slovensko nie je – ani po morálnych apeloch a medzinárodnej kritike – v tomto čase ochotné či schopné prijať ľudí na úteku bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie, navrhujem, aby cirkev vyzvala politikov a viedla spoločnosť k inému rozhodnému kroku: prijatiu najmenej dvetisíc sýrskych kresťanov. Je to odvážna vízia, ale som presvedčený, že realizovateľná, pokiaľ sa slovenské cirkvi zastanú svojej úlohy a budú morálnym lídrom v spoločnosti.

Ak sa táto vízia podarí naplniť, na Slovensku – v cirkvi i spoločnosti – sa môže mnoho zmeniť k lepšiemu. A budeme mať dôvod byť hrdí na seba samých, že sme v tomto historickom momente nezlyhali a v rámci svojich reálnych možností pomohli zachrániť ľudské životy a trpiacim dali nádej na lepšiu budúcnosť.

Teraz najčítanejšie