Prvá porada po útoku na Charlie Hebdo: Tak čo? Robíme noviny?

Porada redakcie Charlie Hebdo bude trvať viac ako tri hodiny. Okrem zalomenia, tém a termínov sa v piatok ráno bude hovoriť aj o mŕtvych, zranených, poctách, pohreboch. Zasadačka, v ktorej máva Libération denné porady, je pri tejto príležitosti obsadená tými z redakcie satirického týždenníka, čo prežili. Miestnosť osvetlená z jednej strany veľkým, okrúhlym oknom je prekúrená a vetraná, aby mohol unikať cigaretový dym.

Na veľkom okrúhlom stole sú počítače požičané z denníka Le Monde. Za stolom sedia Willem, Luz, Coco, Babouse, Sigolène Vinson, Antonio Fischetti, Zineb El Rhazoui, Laurent Léger… Spolu dvadsaťpäť ľudí so sivými tvárami, opuchnutými očami. Kmeňoví autori, blízki priatelia alebo príležitostní spolupracovníci sú tu, aby pripravili budúce číslo Charlie Hebdo. Musí vyjsť v stredu v náklade milión kusov, čo je dvadsaťkrát viac ako zvyčajne.

„Bol som pozrieť všetkých v nemocnici,“ začína šéfredaktor Gérard Biard. „Riss má poranené rameno, ale nemá zasiahnutý nerv. Evidentne má veľké bolesti. Prvá vec, ktorú povedal, bola, že nevie, či bude naďalej v novinách publikovať.“

Fabrice Nicolino, niekoľkokrát udretý počas útoku, „sa má lepšie“, hoci, „samozrejme, veľmi trpí“. Patrick Pelloux, lekár z pohotovosti a stĺpčekár v Charlie Hebdo, vysvetľuje zranenie čeľuste, čo utrpela ďalšia obeť, novinár Philippe Lançon, ktorý píše aj pre Libération. Simona Fieschiho, webmastra Charlie Hebdo, uviedli do umelej kómy.

Jedna malá žena sa rozplakala. „Nesmieš sa cítiť vinná,“ upokojuje ju Biard. Všetci potichu zvesia hlavy. Plačúca žena je Sigolène Vinson, ktorá bola v čase útoku na porade, ale bola uchránená.

Dokument New York Times o Charlie Hebdo z roku 2006

Aké pohreby?

Biard pokračuje debatou o zomrelých. Ako zorganizovať pohreby? Národné pocty? Akú hudbu? Stále bez vlajok? „Nemali by sme používať symboly, ktoré by oni sami nenávideli,“ poznamenal ktosi sediaci pri stole. „Zabili ľudí, ktorí kreslili karikatúry malých mužov. Žiadne vlajky. Musíme si zapamätať jednoduchosť týchto ľudí, ich práce. Naši priatelia sú mŕtvi, ale nejdeme ich vystavovať.“

Všetci súhlasia.

Jeden novinár vysvetľuje, že crowfundingová kampaň spustená spontánne neznámymi ľuďmi vyzbierala za 24 hodín 98-tisíc eur. Redakcia je zavalená objednávkami na predplatné, ktoré v tejto chvíli nie je schopná vybavovať.

Právnik Charlie Hebdo Richard Malka hovorí: „Peniaze prichádzajú zovšadiaľ. Ponúkajú pomoc, priestory, ľudí na vybavovanie žiadostí…“

„Dostali sme pomoc od mnohých médií,“ opakuje Christophe Thévenet, další právnik novín. „Dostali sme dotácie, okolo 250-tisíc eur od Press and Pluralism Association, milión prisľúbila ministerka kultúry Fleur Pellerin. Charlie bude mať toľko peňazí ako nikdy predtým.“

Právnik o tom niečo vie: on vytvoril redakčné pravidlá a viedol ich valné zhromaždenia. Posledné mesiace musel týždenník žiadať o dary, aby doplnil svoje pokladnice, ktoré zívali prázdnotou.

Robíme noviny?

„Tak teda, robíme noviny?“ pýta sa Biard, ktorý chce evidentne bojovať do konca. „Čo dáme na strany? “

„Neviem. Niečo sa deje?“ pýta sa Pelloux. Nervózny chichot.

Biard začne znova.

„Preferoval by som normálne vydanie. Nechajme čitateľom Charlie, ktoré poznajú. Toto nie je výnimočné vydanie.“ „To nie je zlé,“ vykríkne niekto pri stole. Niektorí ľudia navrhujú, aby strany, ktoré mali zaplniť zavraždení, zostali prázdne. Na konci to však tím zamietne. „Nechcem tam prázdnotu,“ háda sa Biard. „Všetci tam musia byť, na stranách. Aj Mustapha.“ Korektor Mustapha Ourrad je jedným z dlhého zoznamu zabitých. „Takže moja chyba,“ smeje sa Pelloux a ďalší.

„Hej, Fidel Castro je mŕtvy,“ buráca Luz a vytrčí prostredník po tom, čo sa o tejto (neskôr nepotvrdenej) správe dozvie zo svojho telefónu. Reportér Laurent Leger sa pokúša upriamiť pozornosť späť na noviny. „Nemyslím si, že by tam mali byť nekrológy,toto vydanie nie je na počesť niekoho.“

Editori debatujú o obsahu čísla. Biard: „Dúfam, že nás ľudia prestanú nazývať sekulárnymi fundamentalistami, že prestanú v spojení so slobodou prejavu používať spojenie áno, ale.“ Leger: „Myslím, že by sme tiež mohli povedať, akí osamelí sme boli v posledných rokoch.“ Luz: „V tomto vydaní treba povedať aj to, čo bude nasledovať.“ Corinne Rey: „Mali by sme rozšíriť odkaz, že žijeme.“ Malka: „A že neprestaneme s kritikou náboženstva.“

Nové karikatúry mŕtvych karikaturistov

Charlie Hebdo sú zvláštne noviny. Nemajú sekcie, ale priestor vymedzený pre každého autora, každého karikaturistu. Redakcia sa rozhodla, že na miestach vyhradených pre zosnulých uverejnia ich doteraz nepublikované práce.

Znamená to, že vo vydaní, ktoré príde v stredu do stánkov, budú aj Charb, Cabu, Wolinski, Honoré…Počas diskusie sa objavia vzlyky, ktoré sú ako oheň, čo sa dá uhasiť len v náručí suseda. Vidieť ľudí držiacich sa za ruky aj vlhké oči.

Malka si odkašle: „Práve sem prišiel premiér Manuel Valls.“ Redakcia si vzdychne, rozíde sa, začína besedovať. Premiér sprevádzaný ministerkou Fleur Pellerin, ktorá má na hrudi nálepku Je suis Charlie, skupinou novinárov, poradcov a ľudí zodpovedných za komunikáciu, si podáva ruky so zúčastnenými a informuje ich o tom, ako sa vyvíja situácia s útočníkmi. „Sú v pasci,“ hovorí a želá redakcii „veľa odvahy.“

Biard sa odváži povedať: „Fajn, žurnalisti sú preč? Ministri sú preč? Strana 16, čo tam urobíme?“ Otázka sa stratí vo zvuku otvárajúcej sa plechovky Coca Coly, ľudí občerstvujúcich sa čokoládovými koláčikmi, tlmených vzlykov a húkania sirén. Pelloux žartuje: „Tak toto je tá pravá porada, tento chaos. Sme zase späť.“

Originál reportáže francúzskeho denníka Libération si môžete prečítať tu. Medzititulky doplnil Denník N.