Denník N

Kto sa bojí žien

Z výstavy Feminist Fatal v bratislavskej kunsthalle LAB. Foto - Martin Marenčin.
Z výstavy Feminist Fatal v bratislavskej kunsthalle LAB. Foto – Martin Marenčin.

Nedôvera voči feminizmu u nás panuje aj medzi umelcami a umelkyňami. Diela tých, ktorí už s nálepkou feminizmus problém nemajú, sú v bratislavskej kunsthalle.

Píše sa rok 2012. Lucia Dovičáková maľuje ženy, čo nehanebne olizujú nôž a pijú rovno z čajníka. Namiesto mužov, hrdinov, znázorňuje vystrašené dievča nad záchodom od krvi, mladé ženy ustrnuté pred zrkadlami, ženy utopené v sukniach a stereotypoch okolia, ženy-lovkyne a neskôr najmä ženy-matky. Je kritická aj ironická, no najmä pravdivá. V jej maľbách nie je krutosť ani povyšovanie, skôr oslobodzujúci sarkazmus a pochopenie.

A (nielen) ženy ju preto milujú. Nie všetky, samozrejme. Zdá sa, napríklad, že ovisnuté prsia sú pre mnohých stále najväčším nepriateľom ľudstva a treba ich utajiť za každú cenu, lebo čo ak je to nákazlivé.

Každopádne, v roku 2012 odpovedá Lucia Dovičáková na moju veľmi opatrnú otázku, či pri svojej tvorbe vychádza z feminizmu bodré: „Nie – to vôbec.“

Dnes sú aj jej diela v bratislavskej kunsthalle LAB na výstave Fem(inist) Fatal, ktorá sa priamo hlási k feministickým východiskám. Tiež by sa však hodilo dodať jedno bodré: Nie, to vôbec nie je výstava o tých zlých ženách, čo nemajú rady mužov. A, áno, je už trochu trápne stále to vysvetľovať, ale evidentne je to u nás ešte stále potrebné.

Na výstave Feminist Fatal uvidíte diela Jany Bodnárovej, Petry Čížkovej, Márii Čorejovej, Anny Daučíkovej, Lucii Dovičákovej, Evy Filovej, Martina Piačeka, Milana Mikuláštíka, Ivany Šátekovej a Jany Štěpánovej. Foto - Martin Marenčin.
Na výstave Feminist Fatal uvidíte diela Jany Bodnárovej, Petry Čížkovej, Márii Čorejovej, Anny Daučíkovej, Lucii Dovičákovej, Evy Filovej, Martina Piačeka, Milana Mikuláštíka, Ivany Šátekovej a Jany Štěpánovej. Foto – Martin Marenčin.

Výstava vznikala v spolupráci kurátorky Lenky Kukurovej s Lenkou Krištofovou (Glosolália) a Janou Cvikovou (Aspekt). Foto - Martin Marenčin
Výstava vznikala v spolupráci kurátorky Lenky Kukurovej s Lenkou Krištofovou (Glosolália) a Janou Cvikovou (Aspekt). Foto – Martin Marenčin

Všetko je to trochu inak, než sa zdá

Príklad Lucie Dovičákovej nehovorí nič o tom, že by zrazu razantne zmenila názor na feminizmus a „obrátila sa“. Napokon, jej bodrá odmietavá odpoveď mala pred troma rokmi pokračovanie: „Nemusíte sa predsa o tom dočítať v nejakej knihe, že pre dievčatá sa v istom veku skrátka všetko zmení, začnú sa z nich robiť princezničky, a to pre mnohé môže byť zdrvujúce.“

Nie, nemusíte sa o tom dočítať v knihe, stačí sa pozerať. Neujdú vám pri tom tabuľky rozdielov v platoch mužov a žien na rovnakých pozíciách ani počty ohlásených prípadov domáceho násilia, ktoré sú veľmi vzdialené realite. Patrilo by sa aj buchnúť do stola, najmä ak farár alebo televízia pred letom varuje ženy, aby zbytočne neprovokovali, ale hovoriť o tom skrz feminizmus sa u nás príliš nenosí. Ani v umení, ani v krčme, ani nikde, kde nie je nad dverami štítok feministického združenia (amen).

„V euroamerickej kultúre sa negatívny postoj voči feminizmu vytráca, v postkomunistických krajinách je situácia o trochu odlišná,“ hovorí sociológ a feminista Dávid Bosý. Jeden z dôvodov je aj naša socialistická minulosť, ktorá rovnosť pohlaví vykresľovala obrázkom hrdej traktoristky. „Po páde režimov sa feminizmus musel rozbiehať nanovo a dnes ešte stále trochu dobieha západné krajiny.“

„Umelci a umelkyne sú súčasťou spoločnosti a nie sú úplne imúnni voči názorom, ktoré v nej prevládajú,“ hovorí kurátorka výstavy Lenka Kukurová, prečo aj na scéne umenia panuje voči feminizmu zrejmá opatrnosť. „Druhá vec je, že umelci ani umelkyne nemajú radi, keď sa ich tvorba dostane do nejakej škatuľky – ľahko by sa mohlo stať, že celá ich tvorba bude označovaná za feministickú, hoci má oveľa viac vrstiev, a pred tým si umelci dávajú pozor.“

Situácia sa už dnes podľa nej mení, no ide to pomaly. Na tému feminizmu a rodovej problematiky v umení robila dizertačnú prácu na Karlovej univerzite v Prahe. „Otvorene feministická výstava u nás ani v Česku po roku 1989 nebola. Samozrejme, boli tu výstavy, ktoré sa tejto témy dotýkali, ale zväčša veľmi opatrne,“ hovorí a spomína, napríklad, projekt Interview kurátorky Barbory Geržovej v Nitrianskej galérii, ktorý sa snažil dívať na tvorbu umelcov a umelkýň cez rodový diskurz.

Pri bratislavskej výstave Feminist Fatal však bol základný rámec trochu iný. Kurátorka chcela vystaviť autorov a autorky, ktorí už nemajú problém byť priamo čítaní a označení ako feministickí.

Otcov národa poznáme. Ale kde sú matky? pýta sa Martin Piaček. Foto - Martin Marenčin.
Otcov národa poznáme. Ale kde sú matky? pýta sa Martin Piaček. Foto – Martin Marenčin.

Ivana Šáteková: Časová os sociálneho nátlaku, 2015.
Ivana Šáteková: Časová os sociálneho nátlaku, 2015. Foto – Martin Marenčin

Kto problém nemá

„V takej xenofóbnej spoločnosti, akou je tá naša, sa stigmatizuje ľahko,“ hovorí umelkyňa Anna Daučíková, ktorá je na našej scéne už roky výnimkou z opatrnosti k téme feminizmu. O prihlásení sa k feministickým názorom vraj nemusela dlho premýšľať. „Už predtým som bola stigmatizovaná, napríklad za socializmu ako ‚umelkyňa na voľnej nohe‘  a neskôr v 90. rokoch ako osoba inak sexuálne orientovaná, a tak to už oveľa horšie vlastne byť nemohlo,“ hovorí.

Na výstave má video z roku 2011, v ktorom sa vracia k reálnej udalosti z 90. rokov, keď ju vyzvali svedčiť o nefunkčnom sexuálnom živote svojej kamarátky pred cirkevnou komisiou. Áno, je to presne také absurdné, ako to znie už na prvé počutie, ak nie ešte viac.

„Deväťdesiate roky pritom vôbec nie sú tak ďaleko v minulosti, ako by sa zdalo. Téma rozvodu, o ktorej video hovorí, je, žiaľ, stále aktuálna. Cirkev i dnes zostáva netransparentnou a hermetickou organizáciou, ktorá funguje rovnako ako ďalšie mocenské inštitúcie bez možnosti kritického pohľadu,“ hovorí Daučíková. Feminizmus pritom vníma najmä ako možnosť kritického pohľadu, ale aj ako zásobáreň užitočného teoretického myslenia. „Jednoducho povedané – ženy majú čo povedať,“ dodáva.

Annu Daučíkovú však nenájdete v kunsthalle iba vo vlastnom diele, vykresľujúc absurdné otázky cirkevnej komisie, stala sa aj súčasťou diela Martina Piačeka. Ten jej portrét vložil do historickej fotografie M. R. Štefánika. Ale, ako sám vraví, je to trochu naopak, to M. R. Štefánik sa prezliekol za Annu Daučíkovú.

Martin Piaček, M. R. Štefánik ako Anna Daučíková, 2007.
Martin Piaček, M. R. Štefánik ako Anna Daučíková, 2007.

Kde sú matky národa?

„Mal som obdobie očarenia Štefánikom. Ako študent gymnázia za čias socializmu som o ňom nevedel takmer nič, potom som však začal čítať všetko, čo som dokázal zohnať. Mal som ho plnú hlavu a v istom momente mi napadlo skúsiť nájsť jeho pendant v súčasnosti, skúsiť nájsť Štefánika dneška. Ten nápad prišiel náhle a rovno aj s otázkou, či by to vlastne nemohla byť žena. V tom období bola Anna Daučíková prorektorkou VŠVU, bola veľmi aktívna, viedla politicky orientovaný ateliér a zdalo sa mi jasné, že to musí byť ona,“ hovorí Martin Piaček.

Toto dielo však bolo iba jedným z viacerých, ktoré hovorili o národných a historických interpretáciách, o individuálnej a kolektívnej identite, ktorým sa v tom čase Piaček venoval. Štúdium histórie ho však aj v súvislosti so Štefánikom prezlečeným za Daučíkovú viedlo k uvedomeniu si toho, že u nás je história skutočne najmä „his story“ –príbeh mužov, príbeh „otcov národa“.

Tak nazval dielo, ktoré tiež nájdete na výstave – rovno vo výklade galérie. Sú to fotografie, ktoré v detaile zachytávajú oblasť rozkroku sôch najväčších slovenských dejateľov, mužov, aké nájdeme roztrúsené po celej krajine. Pri ich nachádzaní a fotografovaní sa akosi prirodzene naskytla aj otázka, ktorú tu cítiť aj dnes. „A kde sú matky národa?“ pýta sa Piaček.

Jeho tvorba pritom vôbec nepracuje s feminizmom vedome ani priamo. Túto interpretáciu mu prvýkrát dala spomínaná Barbora Geržová v Nitrianskej galérii. Teraz sa opäť ocitol v kontexte feministického umenia, no vraví, že to neodmieta – naopak, cíti sa poctený a len opatrne sa pýta, či teda naozaj môže byť feministom.

Z výstavy Feminist Fatal v bratislavskej kunsthalle LAB. Foto - Martin Marenčin.
Z výstavy Feminist Fatal v bratislavskej kunsthalle LAB. Foto – Martin Marenčin.

Kto sa (ne)bojí politiky

„Feminizmus vidím ako súčasť hodnotových slov – liberálny, demokratický, nerasistický, feministický. Nie je to pre mňa nadávka. Označuje dobrú kvalitu. Akurát, že aj pre sympatizantov sa feminizmus niekedy zdá ťažko dosiahnuteľný – akoby najprv človek musel prečítať množstvo teoretických traktátov, aby sa mohol považovať za feministu,“ hovorí Piaček.

Nevie si vysvetliť, prečo je to tak, že tento termín u nás ľudí odstrašuje. „Možno sa to ťahá už odvtedy, čo si Vajanský pred ženami odpľúval. Príčinou môže byť aj množstvo stereotypov, napríklad, že feminizmu chýba humor a nadhľad, alebo, že ide o boj proti mužom. A pritom je to v prvom rade snaha o naplnenie vlastného potenciálu,“ hovorí Piaček.

No kým v galérii mu nálepku feminista odkývli, doma mu to vraj ešte neprešlo. „Keď som to povedal svojej manželke, zasmiala sa. Ešte mi to neuznala, nie je to teda so mnou úplne jasné,“ hovorí so smiechom.

Dôležitý postreh k pomalej zmene nazerania na feminizmus v umení je pritom ten, ktorý spomína kurátorka Lenka Kukurová. „So zaradením do kontextu feministického umenia zväčša nemajú problém tí autori, ktorí nemajú problém ani s kategóriou politicky angažovaného umenia.“

Otázka teda asi nestojí iba na tom, prečo sa umelci a umelkyne štítia feminizmu, ale aj na tom, či náhodou nemajú rovnaký problém s politikou a vôbec s tým, ako funguje naša spoločnosť. Lebo ak sa ich štítia alebo rovno boja, potom asi nečudo, že sa diváci často boja ich umenia.

Výstava Fem(inist) Fatal je dobrá najmä z toho dôvodu, že má dôležitú, súčasnú tému a o (ne)rovnosti hovorí na pomerne malom priestore v rozličných súvislostiach od zdanlivo banálnych poznámok, prijímaných zo strany najbližších, až po oficiálnu rétoriku cirkvi či štátu. A hovorí to aj zrozumiteľne, aj s nadhľadom. Stačí len prijať to nešťastné slovo na F. Naozaj to nie je nadávka.

Teraz najčítanejšie