Denník N

Feminizmus nechce vládu žien

Dávid Bosý (1977) – sociológ a výskumník v občianskom združení EsFem. Žije a pôsobí v Prešove. Má dve dcéry. Podieľal sa na viacerých projektoch a výskumoch týkajúcich sa rodovej rovnosti ako napríklad: Model rodovo citlivej výchovy chlapcov (2006), CREdu: Rodová rovnosť v prostredí stredných odborných škôl (APVV-0726-07) alebo Sexuálna výchova očami študentiek a študentov (vrámci projektu „Vlastná izba“ podporeného z Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014).
Dávid Bosý (1977) – sociológ a výskumník v občianskom združení EsFem. Žije a pôsobí v Prešove. Má dve dcéry. Podieľal sa na viacerých projektoch a výskumoch týkajúcich sa rodovej rovnosti ako napríklad: Model rodovo citlivej výchovy chlapcov (2006), CREdu: Rodová rovnosť v prostredí stredných odborných škôl (APVV-0726-07) alebo Sexuálna výchova očami študentiek a študentov (vrámci projektu „Vlastná izba“ podporeného z Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014).

V zahraničí sa už sexistické postoje nenosia, u nás ešte občas prejdú aj s aplauzom, hovorí sociológ a feminista Dávid Bosý.

Vyrastal s dvoma sestrami, ktoré ho naučili, že medzi mužmi a ženami nie je zasa až taký veľký rozdiel, a teraz to on vysvetľuje svojim dvom dcéram. „Myslím, že feminizmus mi umožnil vybudovať si s nimi autonómny vzťah, nesprostredkovaný cez osobu matky. A do istej miery ma oslobodil aj v tom, že som prestal riešiť, či niečo môžem, musím, alebo by som mal urobiť ako muž,“ hovorí sociológ DÁVID BOSÝ, ktorý sa aktívne venuje feminizmu. „Západ v tejto téme ešte stále dobiehame,“ hovorí.

Pri rozhovoroch s umelcami aj s kurátorkou výstavy Fem(inist) Fatale Lenkou Kukurovou sme prišli k záveru, že feminizmus v našej spoločnosti stále vnímame dosť skreslene a negatívne. Prečo je to tak?

Negatívne vnímanie sprevádza feminizmus už od jeho začiatkov. Je to čiastočne výsledok „prirodzenej obrany spoločnosti“ v 19. storočí. Feminizmus narúšal dovtedy zaužívané predstavy o tom, ako by sa žena mala správať a ako by mala vyzerať. Negatívne postoje boli do určitej miery prirodzená reakcia. Stávalo a stáva sa to aj iným hnutiam, ktoré sa snažia o radikálne zmeny v spoločnosti. Čiastočne však boli tieto negatívne postoje využívané aj zámerne, napríklad v propagande na diskreditáciu feministického hnutia a jeho predstaviteliek a predstaviteľov. V súčasnosti sa v euroamerickej kultúre negatívny postoj vytráca, feminizmus sa čoraz viac stáva regulárnym a akceptovaným postojom, s ktorým síce nie vždy ľudia súhlasia, ale diskutujú o ňom. Platí to najmä pre stredné a vyššie vrstvy vyspelých krajín. V postkomunistických krajinách je však situácia trochu odlišná.

V čom?

Feministické hnutie bolo prerušené umelo nastolenou rovnosťou pohlaví, naozaj skôr pohlaví než rodov, v období totality. Presadzovala sa nie rovnosť, ale rovnakosť. Písalo sa o traktoristkách, žeriavničkách a sústružníčkach. Pracovať museli všetci, bez ohľadu na pohlavie, takže vymizli ženy v domácnosti. Na druhej strane nikto nenabádal mužov k tomu, aby sa viac zapojili do starostlivosti o deti a domácnosť. Vo výsledku tak mnohé ženy museli vykonávať dve práce namiesto jednej, pričom jedna bola neplatená. Takto umelo navodený stav ľudia akosi prirodzene odmietli, len čo to bolo možné. Po páde komunistických režimov sa tak feminizmus vlastne musel rozbiehať nanovo. A dá sa povedať, že ešte stále trochu dobieha západné krajiny. K tomu patrilo aj opätovné vydobýjanie vecí, ktoré už predtým boli dané. Vďaka mnohým aktivistkám a akademičkám sa veľa z toho aj na Slovensku podarilo – priekopníčkami boli spočiatku Jana Cviková a Jana Juráňová z Aspektu a Zuzana Kiczková, Marianna Szapuová a Etela Farkašová z Katedry filozofie FF UK. Neskôr samozrejme prišli ďalšie a ďalší.

Čo konkrétne sa podarilo? 

Veľmi veľa vecí si vlastne ani neuvedomujeme. Považujeme, napríklad, za samozrejmosť, že ženy nemusia žiadať manžela o súhlas pri narábaní s vlastnými peniazmi, ktorý napríklad v USA banky žiadali ešte približne pred 50 – 60 rokmi. Pritom to bol aktivizmus, ktorý tú zmenu priniesol. Na Slovensku vnímam zmeny v tom, že ženy aspoň v malej miere prenikli do povolaní, kam by ich ešte nedávno „nepustili“. Mali sme dokonca premiérku. Dievčatá majú doma o trochu menej povinností a trochu viac času pre seba, hoci sú na tom ešte stále horšie ako chlapci. A na druhej strane – skutočnosť, že muži môžu ísť na rodičovskú dovolenku, je tiež do veľkej miery zásluhou feministických aktivistov a aktivistiek.

Aké sú najväčšie stereotypy a dezinterpretácie, ktoré máme o feminizme?

Najväčší stereotyp je asi stále ten, že sa feminizmus snaží nastoliť akúsi „vládu žien“, prípadne že chcú ženy robiť „mužské“ práce. Ja to skôr vnímam tak, že sa feminizmus, aspoň teda tá vetva, ku ktorej sa prikláňam, snaží o zmenu uvažovania – nejde o to získať podiel na moci, ale celkovo obmedziť množstvo moci a nadvlády nad ľuďmi na nevyhnutné minimum, či už ide o moc nad mužmi, alebo ženami. Zároveň sa však snaží povedať aj to, že aj ženy majú svoj hlas a autonómne miesto – v súčasnosti, v minulosti aj v budúcnosti, a tento hlas je rovnako dôležitý a rovnako prospešný ako „mužský“. V tomto vnímam mnohé feminizmy ako vysoko demokratizačné a oslobodzujúce teórie a aktivity.

Prečo hovoríte o feminizme v množnom čísle?

Rôznych prúdov, ktoré sú v rámci diskurzu o postavení žien v spoločnosti, je veľmi veľa. Je to jedna zo základných čŕt feminizmov, že programovo udržiavajú tento stav. Zo vzájomnej diskusie týchto prúdov vychádza nové poznanie. Zároveň to znamená, že nemôžem o feminizmoch hovoriť inak než z vlastného pohľadu, a ostatné/í feministky a feministi so mnou nemusia vo všetkom súhlasiť. Ak hovorím o ženách a mužoch, hovorím o rodoch, nie o pohlaví. Aj muži sa niekedy dostávajú do situácií, keď sú v symbolickej rovine „ženami“, napríklad keď potrebujú pomôcť s kočíkom do autobusu a naopak.

Vplýva na presadzovanie feministických postojov u nás kresťanská tradícia?

Pravdepodobne áno, judeo-kresťanská interpretácia biblických textov je jednoznačne patriarchálna. Ženy a muži v nej majú pomerne striktne vymedzené úlohy, pričom muži sú tí dôležitejší. Na druhej strane je „nadvláda mužov“, ako to nazýva Pierre Bourdieu, súčasťou mnohých spoločností bez ohľadu na náboženstvo. Čítal som výskumy, podľa ktorých sa patriarchát objavuje spolu so začiatkami poľnohospodárstva. Predtým boli spoločenstvá rovnostárskejšie. Nie, neboli matriarchálne. Ani to však neplatí na sto percent.

Treba však povedať, že niektorí predstavitelia kresťanských cirkví stále trvajú na pravidlách, ktoré vyvíjajú na ženy a niekedy aj na mužov patriarchálny nátlak. Mnoho názorov však cirkvi len ťažko opúšťajú, čo je zasa istým spôsobom pochopiteľné – ak raz veríte, že pravidlá boli dané Bohom, nemôžete ich meniť. Sú však aj pravidlá, ktoré sa mi zdajú akosi umelo „ritualizované“ a prežité – napríklad odmietavý postoj k rozvodom v prípade násilia. Vtedy sa mi zdá, že ide o uprednostnenie mŕtveho zákona pred živými bytosťami.

O téme domáceho násilia na ženách už tiež hovorí viac otvorene ako pred pár rokmi, no stále je väčšina žien, ktoré o násilí odmietajú hovoriť, lebo sa boja reakcií okolia. Mohlo by u nás prekonanie nedôvery voči feminizmu zlepšiť situáciu v takýchto situáciách?

Množstvo žien, ktoré sa venujú pomoci ženám, na ktorých je páchané násilie, má svoje profesijné zázemie v sociálnej práci, psychológii a príbuzných odboroch. K feminizmu sa často dostali, až keď začali pracovať s touto klientelou. Uvedomili si, že im feministické teórie pomáhajú efektívne pracovať v prípadoch domáceho násilia. Takže je táto téma istým spôsobom skôr témou ženského občianskeho aktivizmu než feministického aktivizmu.

Ženský a feministický aktivizmus sa prelínajú a väčšinou sa nedá povedať: toto ešte nie je a toto už je feminizmus. Myslím, že o tejto téme sa už hovorí relatívne dostatočne. Na Slovensku existuje množstvo odborníčok a odborníkov, ktorí vedia, čo majú robiť. Dokonca už máme aj celkom dobrú legislatívu. Teraz je dôležité, aby bola téma podporená aj finančne, lebo bez vybudovaného zázemia sa to ďalej nepohne. A zároveň si nemyslím, že by sme mali ženy nejako ponúkať, aby hovorili o tom, čo zažili. Majú toho za sebou dosť, potrebujú hlavne bezpečie a pokoj.

Dokedy, myslíte, budú ženy v televízii začiatkom leta vystríhať, aby večer nechodili príliš odhalené a „neprovokovali“ možných násilníkov?

Obávam sa, že ešte veľmi dlho. Stále máme predstavu, že obeť trestného činu môže urobiť niečo, čím mu zabráni. A, navyše, že je jej zodpovednosť, aby to urobila. Väčšina obetí násilia pritom páchateľa pozná – je to známy, kamarát alebo dokonca rodinný príslušník. A rovnako by sme mali pamätať na to, že vinný je vždy páchateľ. On sa rozhodol, že niekomu ublíži. Tomu, že sa niekto spáchať trestný čin rozhodne, sa samozrejme úplne zabrániť nedá, ale vzhľadom na to, že existujú rozdiely v miere kriminality medzi krajinami, myslím si, že je to do istej miery aj otázka výchovy a celkového nastavenia spoločnosti.

Pred časom sme písali o dievčati, ktoré zneužíval kňaz, no celá dedina sa postavila na jeho stranu a dievčaťu a jej rodine dodnes neverí. Má tento prípad tiež čosi spoločné s vnímaním postavenia žien v spoločnosti?

Čiastočne áno. Ale viac by som v tom videl problém vnímania autorít, ktorý na Slovensku pretrváva. Niekedy sa mi zdá, akoby sme sa zasekli vo feudalizme, kde vrchnosť mala vždy pravdu.

Ako sme na tom v boji za rovnosť žien v porovnaní s okolitými krajinami?

Ako som už spomínal, do istej miery stále tak trochu dobiehame krajiny, ktoré nemajú komunistickú skúsenosť. Ani nie tak v množstve poznatkov, ktoré máme, ani v činnosti aktivistiek a aktivistov, ale skôr v postoji, ktorý majú voči feminizmu a rodovej rovnosti politici a političky, štátni úradníci a úradníčky, ale aj umelci a umelkyne a vedci či vedkyne. V zahraničí sa už nenosí, minimálne vo verejných vystúpeniach alebo na akademickej pôde vyjadrovať sexistické postoje. U nás sa to ešte stále občas stane a niekedy to dokonca spoločnosť prejde bez povšimnutia alebo s „aplauzom“.

Je to viac správa o ženách, ktoré sa tomu nevedia verejne postaviť, alebo o mužoch?

Je to správa o oboch rodoch. O tom, že stále prijímame rôzne stereotypy, o ktorých nepremýšľame. Nakoniec, sexisti nie sú len muži. Aj ženy často povedia niečo urážlivé o mužoch. Napríklad, že nie sú schopní postarať sa o deti. Pritom úplne zabudnú na tých, ktorí to robia, dokonca aj keď ich osobne poznajú.

Je u nás otázka postavenia žien vôbec živou témou, ktorá niekoho zaujíma?

Myslím, že existuje živá a početná komunita ľudí, ktorá sa tým zaoberá, teoreticky aj prakticky – aktivistky a aktivisti za práva žien, rovnaký prístup k povolaniu, faktickú a nielen deklarovanú rovnosť. Často sa feminizmy spájajú s hnutiami za práva LGBTI, alebo s tými, ktoré pomáhajú ženám, na ktorých je páchané násilie. Je prirodzené, že sú mnohí, pre ktorých to nie je priorita. Nemôžeme sa aktívne všetci venovať jednej téme. Nemali by sme však zabúdať, že za slobodu a rovnosť vďačíme práve aktivistom a rebelom, a že mnohé veci, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť, sa neobjavili samy od seba. Sú výsledkom úsilia konkrétnych ľudí a hnutí. A mali by sme im pomôcť, keď o niečo ide.

Ako napríklad? Mali by sa, napríklad, ženy ozvať, keď sa ich na prijímacom pohovore spýtajú, koľko majú detí a či budú svoju prácu popri nich „zvládať“, hoci by sa to už aj podľa zákona spýtať nemali?

Ťažko radiť niekomu, kto žije v regióne so 17 % nezamestnanosťou, aby sa postavil veľkej firme. Iniciatíva na zmenu musí ísť do veľkej miery aj zhora – od ľudí, ktorí majú moc rozhodovať. To sa, samozrejme, nedá bez diskusie a funkčnej občianskej spoločnosti, pretože zmeny, ktoré nie sú správne podané, sa veľmi často stretnú s nepochopením. Dôležitý je aj občiansky aktivizmus a spájanie sa ľudí, ktorí vnímajú niečo ako problém. A na individuálnej úrovni môže niekedy pomôcť aj prosté vyjadrenie solidarity alebo drobná dobrovoľnícka aktivita.

Ktoré témy sú pre dnešný feminizmus najdôležitejšie?

Tých tém je viacero a niektoré u nás aj rezonujú. Je to najmä rodovo podmienené násilie. Opäť môžeme ďakovať aktivizmu, že sa o tejto téme začalo hovoriť. Ďalej je to mýtus krásy, teda nátlak spoločnosti, ktorý vedie k nezdravému sebaobrazu a sebahodnoteniu, a čoraz viac sa ukazuje jeho súvis s poruchami príjmu potravy. Z hľadiska „bežných“ žien a mužov považujem za dôležitú otázku rovnosti v zamestnaní a pri výbere povolania. V oblasti rodiny je to téma deľby práce, prípadne vnímania „mužských“ a „ženských“ prác. S tým ešte súvisí téma vzťahu medzi otcom a dieťaťom, teda aktívne otcovstvo. Ako otec dvoch dcér sa tejto téme venujem denne a feminizmus je pre mňa okrem iného aj empowerment pre moje dievčatá.

Nad tým všetkým je akási ústredná téma – otázka rozdelenia moci v spoločnosti. Otázka, kto ňou disponuje a akým spôsobom ju uplatňuje. Táto téma je pritom témou nielen pre feminizmy, ale aj pre iné demokratizačné hnutia. Feminizmus do diskusie o nej prináša svoj pohľad, ktorý ju obohacuje.

Vyzeralo by zloženie slovenskej politiky inak, ak by u nás feminizmus mal silnejšiu pozíciu?

Áno. Niektoré oblasti spoločenského života, napríklad školstvo a zdravotníctvo, by sa stali dôležitejšími pre politikov, pretože by sa o ne viac zaujímali aj ich voliči a voličky. Vnímanie starostlivosti, alebo – ako to nazýva Selme Sevenhuijsen – etika starostlivosti je tiež jedna z dôležitých tém feminizmu. Zároveň by to asi viedlo k zvýšenej účasti žien v politike, čo by bolo fajn, keďže aj podľa manažérskych teórií na pracovisku najlepšie fungujú zmiešané kolektívy. A parlament sa dá vnímať ako pracovisko na riadenie štátu.

Čo je etika starostlivosti?

Je to pomerne rozsiahly teoretický koncept. Hovorí o potrebe zmeny tradičného vnímania starostlivosti. Zatiaľ čo tradične je starostlivosť prisudzovaná ženám (väčšina povolaní súvisiacich so starostlivosťou je označená ako „ženské“), v etike starostlivosti je vnímaná ako prirodzená ľudská potreba bez ohľadu na rod. Ľudí vníma ako vzájomne závislých, pričom túto závislosť nehodnotí ako niečo negatívne. Ľudia sa potrebujú starať o iných a zároveň potrebujú, aby o nich bolo postarané. Okrem toho hovorí tento koncept aj o tom, že by sme sa mali vzdať predstavy starostlivosti ako sebaobetovania. Je to činnosť, ktorá je spoločensky dôležitá. Ak za ňu dostanete adekvátnu odmenu, neznižuje to jej prínos. Páči sa mi , že hovorí o zmene vo vnímaní toho, ktoré veci sú dôležité. Pokiaľ sa staráme, strácame dôvod ubližovať. A to, že nejdeme do sebaobetovania za každú cenu, nám umožňuje udržať si vlastnú integritu.

Vy sa označujete za feministu. Čo vás k tomu viedlo? Ako si to máme predstaviť?

Stále mám štyri končatiny a adekvátne prvotné a druhotné pohlavné znaky. Takže si ma pokojne môžete predstaviť ako muža. (smiech) To, že sa označujem za feministu, vyplýva jednoducho z toho, že sa tej téme aktívne venujem. Na začiatku ma k feminizmu viedla asi skúsenosť s dvomi staršími sestrami, ktoré ma naučili, že medzi mužmi a ženami nie je zasa až taký veľký rozdiel – všetci sme nakoniec ľudia. Týmto by som sa im rád ospravedlnil za všetko to upratovanie, ktoré ako dievčatá museli robiť za mňa. Dobehlo ma to však pri deťoch. (smiech) Na vysokej škole som sa potom zoznámil s mojou bývalou manželkou, ktorá navštevovala prednášky o feminizme vedené Zuzanou Kiczkovou, Mariannou Szapuovou a Etelou Farkašovou. Začal som tam chodiť s ňou a potom to už išlo akosi samo.

Ako vyzerá mužský feminizmus v praxi?

Okrem teoretickej činnosti a príležitostného aktivizmu je môj feminizmus asi najviac o postoji. Momentálne to pociťujem vo vzťahu k dcéram. Myslím si, že mi feminizmus umožnil vybudovať si s nimi autonómny vzťah, nesprostredkovaný cez osobu matky. A do istej miery ma oslobodil v tom, že som prestal riešiť, či niečo môžem, musím, alebo by som mal urobiť ako muž. A tiež mi dal strašne veľa kamarátok feministiek, ktoré sú najúžasnejšie ženy na svete.

Čím to je? Majú viac sebavedomia?

Skôr by som to nazval sebauvedomenie. Je v tom trochu slobody, trochu prirodzenej drzosti, odvaha a aktivita. Ale priznám sa, že často neviem, či sú feministkami preto, aké sú, alebo sú také, lebo sú feministky.

Ako sa feminizmus prejavuje vo vašej výchove? Nekupujete ružové tričká, nečítate dievčatám Šípovú Ruženku?

Moja mladšia dcéra chodí v ružovom skoro stále. Tá farba sa jej páči a ja nemám dôvod jej to kaziť. Dôležitejšie je, aby mali možnosť vybrať si, čím sa chcú stať, čo chcú dosiahnuť. Obe dcéry majú rady niektoré veci, ktoré sú tradične vnímané ako „ženské“, a iné, ktoré sú vnímané ako „mužské“. Pokiaľ sú to pozitívne veci, tak ich v tom s bývalou manželkou podporujeme. Paradoxné je, ako majú dievčatá v súčasnosti trochu výhodu oproti chlapcom. Aj zásluhou feministického hnutia môžu dievčatá niekedy prekročiť hranicu medzi „mužským“ a „ženským“, napríklad vo výbere hračiek. U chlapcov to spoločnosť toleruje oveľa menej. Stačí, aby napríklad chceli robiť balet, a už čelia výsmechu okolia. Alebo ich nútime skrývať emócie a potom, keď vyrastú, o nich tvrdíme, že to „prirodzene“ nedokážu, lebo sú muži. Aj kvôli chlapcom preto považujem za veľmi dôležité takzvané „mužské hnutia“ vychádzajúce z feminizmu.

Ako robiť osvetu feminizmu? Väčšinou, keď vznikne čosi výlučne „pre ženy“, kategóriu žien, ktorá by o feminizmus teoreticky mohla mať záujem, to odradí.

Takzvané ženské médiá si netreba zamieňať s feministickými. Veľmi často len potvrdzujú stereotypné predstavy o mužoch a ženách. Namiesto toho, aby hľadali spôsob, ako by mohli muži a ženy spolupracovať, udržiavajú predstavu, že prebieha „vojna pohlaví“. Inak, to je predstava, ktorá vznikla približne v 50. rokoch minulého storočia ako forma takzvaného „backlashu“.

Mám rád osvetu prostredníctvom upozorňovania na ženy, ktoré vo svojej oblasti niečo dosiahli – vedeli ste napríklad, že prvý počítač vymyslela žena? Ada Augusta Lovelace. Alebo prostredníctvom výstav, ako je Feminist Fatale. A možno by niekedy stačilo nevytvárať samostatné médiá pre ženy, ale priniesť viac „ženských tém“ do „normálnych“ médií. Som si istý, že by zaujali aj viacerých mužov, ktorí sa k nim nedostanú, lebo majú predsudok voči ženským webom.

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie