Denník N

Múdry Lukašenko? Naraz strápnil Úniu aj Putina

Bieloruský prezident šikovne využil zlú politiku Európskej únie. Dostal ju do situácie, v ktorej sa on nijako nezmenil a ona sa musí tváriť, že si to nevšimla.

Autor je analytik Asociace pro mezinárodní otázky v Prahe

V sobotu 22. augusta sa v Bielorusku udiala pomerne veľká vec – prepustenie všetkých politických väzňov. Prepustení pritom boli nielen Európskou úniou oficiálne ako politickí väzni uznaní Nikolaj Statkevič, Igor Olinevič a Nikolaj Dedok, ale aj takzvaní Bobrujskí aktivisti Jevgenij Vaškevič a Artiom Prokopenko, a tiež Jurij Rubcov. Posledný z nich sa preslávil nosením trička s nápisom „Lukašenko, odíď“, ktorý si neskôr nechal vytetovať na hruď.

Všetkých šesť väzňov pritom bieloruský líder prepustil naraz a jeho kancelária oznámila toľko diskutovaný krok suchou vetou: „Vychádzajúc z princípu humanizmu, dnes prezident Bieloruska prijal rozhodnutie o omilostení a oslobodení z väzenia…“

Toto Lukašenkovo ​​rozhodnutie môže svedčiť o niekoľkých skutočnostiach. Po prvé, je možné vidieť jeho snahu zlepšiť vzťahy so Západom a zobrať mu tak vietor z plachiet v jeho argumentácii zakladajúcej sa do veľkej miery na tom, že plné obnovenie kontaktov je nemožné bez prepustenia politických väzňov.

V nadväznosti na tento krok tiež niektorí môžu argumentovať tým, že ide o ďalšiu z menších „faciek“, ktoré sa bieloruský prezident snaží zasadiť svojmu ruskému susedovi.

Strápnil Úniu

O čom sa však píše a diskutuje menej, je to, že Aleksander Lukašenko neprepustil len tých, ktorých oficiálne uznávala Európska únia, ale aj tých, ktorých za politických väzňov považovali len ľudskoprávne organizácie a na ktorých sa Únia z rôznych príčin nedohodla.

Či už išlo o Bobrujských aktivistov, ktorí boli z politických dôvodov odsúdení za „marginálne“ trestné činy na neprimerane vysoké tresty, či o gomeľského aktivistu s odvážnym nápisom na tričku Jurija Rubcova, ktorý Úniou nebol uznaný v podstate len preto, že na to nemala dosť odvahy, Lukašenko Brusel svojím konaním predišiel. Dal tým jasne najavo, kto je politický väzeň, a aké nezmyselné boli argumenty tých úniových diplomatov, ktorí sa v poslednom čase báli na „zoznam“ politických väzňov kohokoľvek pridať.

Európska únia od Bieloruska vždy požadovala konkrétne činy. V ľudskoprávnych diskusiách sa pritom v poslednom období v podstate len sústredila na prepustenie politických väzňov. Na ostatné ľudskoprávne otázky sa vo svetle konfliktu na Ukrajine takmer pozabudlo. Napríklad o existencii a výkone trestu smrti bolo počuť pramálo. Teraz je teda rad na Bruseli, aby na prepustenie adekvátne zareagoval.

Oficiálne je bieloruský líder na zozname ľudí, ktorí do Únie nesmú vstúpiť. Zdá sa tiež, že stále platí odporučenie Bruselu členským krajinám nestretávať sa na najvyššej úrovni s bieloruskými štátnymi predstaviteľmi. No na druhej strany vidíme Merkelovú a Hollanda v Minsku, rovnako tak ako napríklad ministra zahraničia Rakúska či najvyšších predstaviteľov Únie, ako rokujú priamo s bieloruským prezidentom.

Jednotný postoj Únie je tak prázdnou deklaráciou, ktorá mätie aj samotných zúčastnených. O absurdnej rigidite úniovej politiky svedčí aj dlhý sankčný zoznam voči Bielorusku, ktorý bol v zhone obnovený a doplnený po násilnom rozohnaní povolebných demonštrácií v decembri 2010. V súčasnosti je na ňom okolo 170 osôb, teda viac ako na podobných zoznamoch vzťahujúcich sa k Rusku či Sýrii.

Na jednej strane sa teda Únia bojí zhoršiť vzťahy s režimom a pridať na zoznam politických väzňov ďalšie mená, na druhej sa pritom snaží „nerozhnevať“ ochrancov ľudských práv a necháva na „čiernom zozname“ neúmerne veľa mien. Teraz však môže byť všetko inak, lopta je na strane Európskej únie.

Režim sa nezmenil

Pri tom všetkom sa však zabúda na skutočný stav v Bielorusku samotnom, kde nedávno skončil zber podpisov nutných pre účasť v októbrových prezidentských voľbách. Vďaka medzinárodnej politickej situácii sa režimu darí v spoločnosti udržiavať náladu, že všetko iné než súčasný spôsob vlády povedie k ukrajinskej kríze, teda v „bieloruskom“ chápaní „do pekiel“.

Neočakáva sa žiadny vážnejší odpor kandidátov, ktorých sa do prvého kola volieb nakoniec dostalo päť. Okrem súčasného vládcu ide o dvoch „technických“ kandidátov S. Gajdukeviča a V. Terešenka, ďalej potom je tu T. Karotkevičová, ktorá je síce jasne opozičná, ale vo výsledku len slúži režimu na ospravedlnenie legálnosti v očiach svojich obyvateľov. To preto, že sa môže bez problému ukázať na opozičného kandidáta, ženu (!), ktorá je síce protirežimná, zároveň však bez akejkoľvek šance dostať iné ako zanedbateľné percento hlasov.

Zaujímavým kandidátom sa javí iba prorusky ladený šéf bieloruských kozákov N. Ulachovič, ktorý je však pod prísnou kontrolou bieloruských štátnych orgánov, a keďže sa nezdá, že by naňho ako na svojho hlavného koňa Moskva stavila, jeho úspech je vylúčený.

Systémovo sa v Bielorusku v posledných mesiacoch ani dňoch nič nezmenilo. Režim zostáva rovnako autoritárskym, aký bol pred prepustením politických väzňov. Tento akt ako taký pritom vertikálny spôsob riadenia štátu len potvrdzuje. Lenže Európska únia sa svoju politikou podmieňujúcou lepšie vzťahy prepustením troch vyššie zmienených väzňov dostala do slepej uličky a musí na situáciu reagovať. No viera v jej adekvátnu reakciu je medzi mnohými malá. Najmä pri pohľade na „nepružnosť“, ktorú ukazuje pri rokovaniach o menách na „čiernom zozname“. Navyše tu máme prezidentské voľby, pred ktorými sa bude Brusel akéhokoľvek zásadnejšieho rozhodnutia báť.

Dostávame sa teda do situácie, keď Bielorusko plní naše želanie, v prípade politických väzňov nás svojimi rozhodnutiami dokonca predbieha a strápňuje – pozri prepustenie tých, na ktorých sme sa v Únii nedokázali dohodnúť –, ale zároveň nemení systém ako taký, zostáva autoritárske a my nevieme čo s tým. Nezostáva iné, než dúfať v lepšie časy a flexibilné rozhodnutie ministrov zahraničných vecí členských štátov Európskej únie, ktorí by o téme mali rokovať na neformálnom stretnutí v Luxemburgu 4. až 5. septembra.

Teraz najčítanejšie