S pokorou zostať sám sebou – hold Milanovi Rúfusovi
Album Večerný hosť je ambicióznym projektom skladateľa a multiinštrumentalistu Davida Rottera a džezového speváka Petra Lipu, ktorí sa inšpirovali básnickou tvorbou Milana Rúfusa.
Hudobno-literárnou novinkou finále minulého roka, ktorá istým spôsobom „ohromila“ našu kultúrnu pospolitosť, bol album Večerný hosť (vyd. East West Promotion, 2020). Ambiciózny projekt moravského skladateľa a multiinštrumentalistu s hereckými skúsenosťami Davida Rottera (1969), ktorý sa viac ako 25 rokov venuje komponovaniu hudby predovšetkým pre filmy, televízne inscenácie, dokumenty a divadelné predstavenia, totiž pozoruhodným spôsobom spojil svojimi skladbami najvýznamnejšieho slovenského džezového speváka Petra Lipu (1943) a doyena slovenskej poézie, literárneho historika, prekladateľa a esejistu Milana Rúfusa (1928 – 2009).
Inšpirácií na vznik tejto záležitosti bolo viac než dosť a sám skladateľ o tom hovorí: „K poézii Milana Rúfusa ma priviedla spolupráca s Bolkom Polívkom a Milanom Lasicom na divadelnej hre Klíště. Témou hry je stretnutie dvoch starších hercov, ktorí medzi riadkami hry uvažujú o živote a smrti. Milan Rúfus pozerá vo svojich básňach na rôzne stránky ľudstva bez pátosu a smútku, zato s nadhľadom, radosťou a niekedy aj láskavým humorom.“
Básnik Milan Rúfus, ktorý bol od roku 1991 opakovane navrhovaný na Nobelovu cenu za literatúru a je nositeľom viacerých významných ocenení na Slovensku aj v zahraničí, patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej literatúry. Zaslúžil sa o to najmä morálnym a humanistickým posolstvom svojej poézie a jednoduchosťou jazyka, v dôsledku čoho je prístupný širokým čitateľským vrstvám viacerých generácií.
Vybolená múdrosť
Aj v normalizačných časoch, keď bol „sám doma privretý so svojou poéziou“, zostával vždy svojský a osobitý, bez ohľadu na spoločenskú situáciu okolo seba. Jeho tichá, tlmená spiritualita a nostalgia za svetom starých hodnôt počas socialistického režimu súdruhov iritovala, lebo nezapadala do propagandy šťastných zajtrajškov. Básnik „vybolenej múdrosti“ sa vôbec nečíta ľahko, ale už počas „socíka“ patril k najčítanejším autorom.
Snaha hudobne interpretovať jeho poéziu nie je nová. Stačí spomenúť šansónový prístup (Milka Došeková), pesničkársku melanchóliu (Zuzana Homolová),