Denník N

Čo ak sú ľudia predsa len dobrí?

Rutger Bregman a jeho kniha Ľudskosť. Foto - N
Rutger Bregman a jeho kniha Ľudskosť. Foto – N

Ľudskosť a dobro sú nám také prirodzené, že ich často dokáže zastaviť jediná vec – naša vlastná viera, že sme zlí.

Z detstva si pamätám, ako sme chodili na návštevy k ujovi a tete do Kremnice. Obaja boli už vtedy osemdesiatnici, mali úžasné hrušky, krásny predvojnový domček, v ktorom sa vždy dala nájsť nejaká zaujímavosť alebo vyviesť nejaká lotrovina. Najviac však vždy aj tak zaujali ujove príbehy z druhej svetovej vojny. „Zas ujo bojoval?” pýtal sa rodičov po návšteve zvyšok rodiny a prevracali oči.

Ujova myseľ ani po päťdesiatich rokoch nedokázala odísť z východného frontu.  Z tých príbehov najviac zaujal jeden. Už sa z neho v mojej hlave nedochovali detaily ako miesto alebo kto na ktorej strane stál – len to jadro.

Bol vydaný rozkaz, že Nemci na Rusov alebo Rusi na Nemcov majú druhé ráno zaútočiť v ich skrýši a tí vojaci, čo mali tých druhých vydať na istú smrť, jednoducho nemali to srdce. Tak tam proste v noci šli, druhú stranu upozornili a na druhý deň sa žiadne jatky nekonali. Akože nepriateľ zachránil nepriateľa, chápete.

Ten príbeh mi prišiel neuveriteľný už vtedy ako dieťaťu, ani potom v škole, keď sme druhú svetovú brali, mi ho nik neveril, nijako to nezapadalo do učebných osnov o ľútom boji a zverstvách. Tak som uveril, že to asi bol len ujov spomienkový optimizmus, a na celú vec som zabudol.

Ale potom som si prečítal pred pár dňami v knihe Ľudskosť od holandského historika Rutgera Bregmana, že to nie je vôbec ojedinelý príbeh  – na fronte na Vianoce napríklad znepriatelené armády po celom fronte spolu „oslavovali“ a dokonca si dávali darčeky. A že sa to nedialo na jednom mieste, ale, naopak, na mnohých miestach. A že,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie