Ak mi niekto povie, že sa doma vôbec nehádajú, je mi to podozrivé, hovorí terapeutka
Hádka môže slúžiť ako ventil stresu a napätia. Dlhotrvajúce hádky však môžu byť symptómom rozpadajúceho sa vzťahu alebo partnerskej krízy, hovorí psychologička Marta Helingerová.
Ak za vami príde pár, ktorý povie „my sa vôbec nehádame“, o čom to zvyčajne svedčí?
Ak sa nájdu dve osobnosti, ktoré sa skutočne nehádajú a vedia sa vždy na všetkom zhodnúť, je to úplne v poriadku. Ale partneri, ktorí sú takto zharmonizovaní, podľa mňa do poradne neprídu.
Väčšina ľudí však takto nastavená nie je. Je normálne raz za čas sa pohádať. Hádka môže slúžiť aj ako ventil stresu a napätia.
Ak mi teda niekto povie, že sa s partnerom či partnerkou vôbec nehádajú, je mi to podozrivé. To, že sa pár neháda, môže byť aj výsledkom „konsenzu“, keď jeden z partnerov hádky vyslovene nepripustí – napríklad z pozície moci, alebo je totálny flegmatik. Tých príčin môže byť viac.
Nie je to však niekedy aj o tom, že za hádku každý z nás považuje niečo iné? Čo je pre jedného hádka, môže byť pre iného „normálna“ konverzácia.
Iste, ak je niekto temperamentný, tak môže aj pri bežnom rozhovore zvýšiť hlas, nechať sa uniesť. Ale potrebuje, aby to jeho partner rešpektoval. Aby chápal, že to nie je výčitka ani agresia, ale odlišný temperament.
Môžu spolu fungovať ľudia, ktorí majú výrazne odlišné predstavy o tom, koľko a ako sa majú hádať?
Na začiatku, keď sú ešte do seba zamilovaní, tak áno. Vtedy im to nemusí robiť problém. Ale čo príde potom? To už ukáže čas. Prídu deti, starosti, kolotoč každodenného života, zabezpečovanie fungovania rodiny, zamestnanie… Až potom zistíme, koľko sme toho ochotní pri našom súžití vydržať a prijať. Napríklad prijať aj to, že partner či partnerka je typ, ktorý v návale emócií zvýši hlas alebo mu vyhŕknu slzy.
Vedia však spolu zotrvať aj páry, kde jeden potrebuje veci stále „riešiť“ a druhý skôr túži po pokoji?
Je to veľmi individuálne. No častejšie sú ženy tie, kto sa potrebuje
