Denník N

Doba postpandemická na ružovo

Môžeme skúsenosť pandémie považovať za traumatickú? Myslím, že áno. Môže byť aj pozitívna? Áno.

Text je úvodom do pripravovanej série článkov o postpandemickom období

Úzkosť a neistota budú zrejme hlavní pozostalí po pandémii covidu. Niežeby tu neboli aj predtým, ale tentoraz vnikli pod kožu a vie pánboh, na ako dlho.

Odborníci z oblasti vied o človeku a spoločnosti v uplynulých rokoch dosť dobre zmapovali prenos traumatických udalostí z generácie na generáciu. Viac sa hovorí o jeho negatívnych dôsledkoch. Existujú však aj rastové, motivujúce, mobilizujúce vplyvy posttraumatického syndrómu.

Môžeme skúsenosť pandémie považovať za traumatickú a sami seba po jej odznení za nositeľov posttraumatickej skúsenosti? Myslím, že áno. Môže byť aj (!) pozitívna? Áno. Vynechám banality typu: naučili sme sa, podaktorí, istej ohľaduplnosti, viac dbať o hygienu, viac využívať svojpomoc… Predpokladajme, že modely nášho správania v čase krízy prežijú v generácii našich detí a ich detí.

Opakujem: úzkosť a neistota budú zrejme hlavní pozostalí po pandémii covidu. Vnikli hlboko pod kožu a vie pánboh, na ako dlho. Ten časový úsek (na ako dlho) stojí za pozornosť.

Netrúfam si hovoriť o konkrétnej „cestovnej mape“, ako pozitívny odkaz tejto konkrétnej pandémie využiť v budúcnosti. Existuje však archetypálna skúsenosť zakotvená do odvekej ľudskej skúsenosti našej civilizácie. Stručne: „veľký ochranca“ bude mlčať, ale mnohým jeho tušená existencia vsugeruje nádej. V poriadku, viera pomáha. Bolo by fajn, keby vzývanie nepriateľa načas vybledlo. Vžiť sa do roly toho druhého je síce ťažké, ale pri riešení mnohých konfliktov užitočné – treba to skúšať zas a znovu. Najmä keď zdieľame jeho utrpenie, ktoré môže byť zajtra moje. Emócie, negatívne aj pozitívne, sú, ako vieme, infekčné. Pre zdravie spoločnosti sú dôležité pozitívne.

A napokon: pandémie covidu sa zbavíme zásluhou našej, čiže globálnej, pretože iná neexistuje, vedy. Ďalšie civilizačné výdobytky ako liberálna demokracia, rešpekt k ľudským právam a pod. sa spolupodieľali na spoločnom zápase. Pochybovačom stačila vakcinácia podľa Kotlebu a podobných alebo žiadna. Schválne sa vyhýbam zmienke o tých politických elitách, ktoré krízové vodcovstvo vnímajú predovšetkým ako nástroj „vlastnej spotreby“. S veľkou pietou pomlčím aj o obetiach pandémie (nielen covidu), pretože patria na oltár archetypálneho mementa mori.

Nazad k veci: Konkrétne riešenia problémov sa rodia v teréne a majú podobu činov. Pandémia covidu napríklad ukázala na dve skupiny ľudí, ktorí majú leví podiel na riešení krízy: zdravotníkov a vedcov. Vďaka osobnej skúsenosti a médiám poznáme niektoré ich príbehy. Otázka znie: presahujú tieto príbehy dobu pandemickú a môžu zohrať rolu modelov správania aj v časoch postpandemických? Výchovnú a motivačnú určite. Preventívnu teda tiež, aj keď netušíme, aké krízy čakajú za rohom. Isté je jediné – čakajú.

A keď predchádzajúce slová nemajú byť iba mlátením slamy, snáď budeme pripravení prijať ich, čeliť im a, po trúchlení za obeťami, vyťažiť z nich protilátky. Diskutujte o tom, píšte. Poďme na to spolu.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie