Skrytá v textile

20. storočie ponúka výrazne menej príbehov žien – dizajnérok ako mužov. „Návrhárky“ pracovali najmä v anonymite priemyselného závodu, dnes len s minimom zachovaných dokladov produkcie. Niektoré z nich, dizajnérky – výtvarníčky, pracovali v slobodnom povolaní, napríklad pod záštitou Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Aj tu sú dochované diela nepočetné.

Treba pripomenúť, že pre veľkú časť žien, ktoré dospievali koncom 2. svetovej vojny a uplatnili sa neskôr v oblasti dizajnu, bolo ešte vysokoškolské štúdium dosť nereálne. Unikátnou zbierkou je preto pozostalosť Viery Líčeníkovej-Škrabalovej (1925 – 2007), ktorá obsahuje viac než stovku návrhov, fotografií, realizovaných prác, kníh a dobových katalógov, ale aj osobnej korešpondencie. Pochádzajú z obdobia 50. až 80. rokov minulého storočia. Dnes sú súčasťou zbierky Slovenského múzea dizajnu.

Premárnená šanca na štúdium

Viera Líčeníková študovala na Škole umeleckých remesiel v Brne (1942 – 1946). V roku 1946 ešte nastúpila do štvrtého ročníka na Modeschule der Stadt Wien. Keď ju v ďalšom roku prijali na oddelenie divadelného výtvarníctva na Hochschule für angewandte Kunst vo Viedni, po februárovom prevrate nezískala výjazdové povolenie do Rakúska a na štúdium už nenastúpila.

V roku 1949 sa presťahovala do Bratislavy, kde štyri roky pôsobila v ÚĽUV-e a spolupracovala s rôznymi výrobnými družstvami. Realizovala tu odevy a doplnky, podľa aktuálnej módnej línie, s uplatnením remeselnej techniky či drobného ručného detailu. Jej činnosť však bola prepojená najmä s dokumentovaním tradičnej ľudovej kultúry, hlavnou úlohou bolo priamo v teréne zakresľovať špecifiká ľudového kroja v jednotlivých regiónoch Slovenska. Po narodení prvého dieťaťa v roku 1953 ukončila trvalý pracovný pomer a pre ÚĽUV už robila len externe.

Na voľnej nohe

Nová etapa profesionálnej výtvarníčky v slobodnom povolaní, ktorá pôsobila pod Zväzom slovenských výtvarných umelcov, jej otvorila aj nové podnety v oblasti textilnej tvorby. Pracovala na zadaniach scénických kostýmov do divadla a filmu (napríklad Rodná zem, Kapitán Dabač, Žena z vrchov, Štipka soli). Aj tie súviseli najmä so štúdiom ľudového odevu podľa vybraných regiónov.

Práca na divadelných kostýmoch si vyžadovala časté cestovanie, najmä do Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici, kde sa konali aj pravidelné kostýmové skúšky, čo pre mamu troch detí nebolo vždy práve jednoduché. Začala sa zaoberať prácou na bytovom textile, keď po schválení komisiou Slovenského fondu výtvarných umení sa jej realizované návrhy predávali v predajni Diela.

V 60. rokoch pripravila množstvo návrhov na koberce, neskôr bola zaujatá filmtlačou, vznikali tak prestierania, obrusy a obľúbená textilná metráž. Jej textílie prirodzene nadviazali na módne trendy, veľmi skoro na prejavy abstraktného expresionizmu, v 70. rokoch na módne tendencie naturalizmu, s florálnymi psychedelickými vzormi, v umiernenej zemitej farebnosti.

Dlhodobo pracovala aj s technikou paličkovanej čipky: kým v 50. rokoch skôr vo forme drobných aplikovaných detailov na šatách, neskôr ju využívala viac v interiéri. V 70. rokoch sa čipka stala závesným textilným „obrazom“ a dokonca rozmerné paličkované panó aj deliacim prvkom interiéru. S nárastom spoločenského dopytu po monumentálnych textilných dielach do architektúry Líčeníková-Škrabalová realizovala i tapisérie a artprotisy.

Textil náš každodenný

Výtvarníci pôsobiaci v oblasti úžitkového umenia sa prezentovali na rôznych výstavách. Pre Líčeníkovú-Škrabalovú bola preto dôležitou príležitosťou Celoslovenská výstava úžitkového umenia, kde sa až do jej 11. ročníka (od 50. do 80. rokov) pravidelne zúčastňovala. Bola i členkou viacerých odborných komisií: v Brne na hodnotení súťaže „o najlepší výrobok miestneho hospodárstva“, ale aj vo výtvarných radách, kde rozhodovala, aké nové výrobky pôjdu v závodoch do priemyselnej výroby. Dlhoročne spolupracovala s časopisom Dorka, kde pripravovala rôzne návody spojené najmä s technikou pletenia a háčkovania, a bola aj publikačne činná.

Diela v zbierke Slovenského múzea dizajnu potvrdili jej mimoriadne všestranné aktivity, v jej tvorbe sa odrážali „veľké“ aj „malé témy“ každodenného textilu. Novozískaný súbor návrhov, fotografií, textílií a písomností tak môže ponúknuť dôležité odpovede na otázky týkajúce sa tvorby návrhára v socialistickej praxi.