Pozor, cenzus!

Aj pravek poznal cenzus jaskynného ľudu. Vodca sčítal a povedal: ty povedieš lov, na každý prst na ruke budeš mať lovca, vy, prsty ďalšej ruky, budete pomocníci, vy, prsty z oboch rúk, budete čistiť ulovenú zver, vy, dva prsty, sa budete starať o oheň, prsty z ďalšej ruky budú zbierať drevo na oheň, dva prsty, ty a ty, dajú pozor na deti, aby ich neodniesli vlky, dve budú šiť kože, ty slabý budeš na stenu jaskyne maľovať zvieratá, ktoré lovíme, a ty druhý slabý vystrúhaš z kla mamuta moju ženu Venušu a môj tata sa bude za nás modliť. Náčelník jaskyne určil cenzus, najväčší kus mamuta si nechal pre seba a prvé sčítanie bolo na svete.

Ten najznámejší príbeh z čias cenzu cisára Augusta v Betleheme, meste Dávidovom, sa týkal aj tesára Jozefa a tehotnej Márie. Pokračovanie príbehu z Evanjelia podľa Lukáša pozná asi väčšina aj z menšín.

Cenzus a smrť boli vždy. Tvrdí sa, že je to zber demografických, sociálnych a ekonomických dát, z ktorých sa od tereziánskych sčítaní vypočítavala daň, určovali počty plukov, pušiek, diel a vojenských kabátov, ktoré zabezpečil gróf Grassalkowich.

Prvý skutočne moderný výstup sčítania u nás je viaczväzkový súbor Sčítanie ľudu v republike Československej zo dňa 15. februára 1921 (vydal Štátny úrad štatistický Praha, 1924). Klobúk dolu, sčítanie má práve 100 rokov! Mimoriadne čítanie o novej republike – z otcovej knižnice – plné pedantných dát, súpisov, tabuliek, grafov aj máp. Cézar z Lukáša by zaplesal. Ak strohé údaje doplníte Haškom, Poláčkom, Jesenským, Markom a Olbrachtom, obraz štartu republiky je presný.

Za socializmu sme sa dozvedeli aj o pracujúcich v baniach, jednotných roľníckych družstvách, počte vysokoškolákov na tisíc obyvateľov, embéčiek a chladničiek, ale údaje nevypovedali o tristnej realite.

Aj dnes budú dáta starostlivo analyzovať štatistici, ekonómovia, demografi, sociológovia, ale aj – kto ešte? Stačí šikovná formulácia a povieme, aj čo sme nechceli, a iní povedia, čo sme nepovedali. Niektoré otázky z ešte nepublikovaných dotazníkov majú už teraz čudnú príchuť.

Keby sa preambula ústavy začínala slovami „My občania“ alebo „My ľud“, rozumel by som záujmu uvádzať druhú národnosť. Aby sme vedeli, že tu sú (sme) a chceme vedieť viac. Vzhľadom na dejiny a ešte komplikovanejšie dejiny hraníc je skoro nemožná utopická identifikácia štátu s národom. Ak by bol svet taký, aký chcem, aby bol, napísal by som aj tri. Takto to vyzerá ako džin vo fľaši.

A náboženstvo? Ide o zistenie, koľko je ktorých, alebo otázka len zvoní zvončekom na štátne príspevky? Lebo cenzus bol a je predovšetkým o moci a peniazoch. Počas pandémie treba byť vážne opatrný, a ak nie, vždy sa dá vrátiť k osvedčenému: slobodný, nemajetný, bez konfesie, eskimáckej národnosti.