Denník N

Europoslanec Bilčík: Ak by štáty EÚ kupovali vakcíny samostatne, dnes by sme možno neočkovali

Vladimír Bilčík. Foto - archív V. B.
Vladimír Bilčík. Foto – archív V. B.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Politici si radi kopnú do Bruselu, no ak by EÚ pri nákupe vakcín nepostupovala spoločne, dnes by sme na Slovensku možno ani neočkovali, vraví europoslanec Vladimír Bilčík zo strany Spolu.

Únia by však podľa neho nemala zabúdať ani na svojich susedov, viac musí robiť napríklad pre západný Balkán. Inak hrozí, že dominantnú úlohu v regióne budú hrať Rusko a Čína.

„Pamätám si občianske vojny na Balkáne v 90. rokoch, a pokiaľ nebude mať západný Balkán európsku budúcnosť, priestor pre nové a intenzívnejšie konflikty sa môže rozšíriť.“

Hovorí ešte, prečo je dôležité podporovať rozširovanie EÚ a čo sa dá na európskej úrovni robiť v rámci boja proti dezinformáciám.


Európska únia v uplynulých týždňoch čelí kritike za to, že vakcinácia ide pomalšie, ako si predstavovali členské štáty. Urobila podľa vás EÚ v rámci svojej stratégie nejakú chybu?

Nemyslím si, že Únia urobila nejaká zásadnú chybu. Stratégia obstarávať vakcíny spoločným európskym prístupom a investovať do toho spoločne bolo jediné rozumné a politicky správne riešenie. Myslím, že máme veľmi dobre vyrokované zmluvy, EÚ kládla dôraz na viacero aspektov. Potrebujeme obstarať nielen dostatok vakcín, musia byť aj bezpečné. Takisto platí, že ich máme za dostupnú cenu, a to vďaka masívnym finančným prostriedkom, ktoré sme spoločne do vakcín investovali.

Ukazuje sa, že problém je s výrobnými kapacitami dodávateľov. V Európskom parlamente máme intenzívne diskusie so šéfkou Európskej komisie o tom, ako postupovať ďalej a ako vyvíjať tlak na dodávateľov. Rovnako sa zaoberáme tým, ako posilniť výrobné kapacity v štátoch EÚ. Dodávatelia si musia plniť zmluvné podmienky.

Spochybňovanie európskej cesty nám nepomôže, pretože účinný tlak vytvoríme iba tak, že podporíme európske riešenie a Európsku komisiu. Ursula von der Leyenová nás už ubezpečila, že môžeme očakávať rapídne zvýšenie dodávok vakcín. Očakáva sa schválenie ďalších vakcín a postupne sa zvyšujú aj výrobné kapacity.

Považujete spoločný postup za správny aj z pohľadu Slovenska?

Som presvedčený o tom, že ak by Slovensko a aj ďalšie členské štáty obstarávali vakcíny samostatne, dnes by sme možno ešte ani neočkovali, pretože by sme o vakcíny navzájom súťažili.

Súčasnú situáciu považujem za také drobné zakopnutie v procese, ktorý bude úspešný, pretože cieľ zaočkovať kritickú masu ľudí do leta stále platí. A myslím, že je stále reálny. Záleží to aj od členských štátov vrátane Slovenska – či budú schopné očkovať denne oveľa vyšší počet ľudí ako teraz. Na to by sme sa mali pripraviť logisticky aj komunikačne.

A keď sa na to pozrieme globálne, EÚ je z hľadiska rýchlosti očkovania, s výnimkou niekoľkých štátov, v popredí. Očkujeme rýchlejšie ako Čína alebo Rusko aj ako väčšina ďalších štátov. Slovensko takisto očkuje relatívne rýchlo, v rámci EÚ sme na tom dobre. Dôležité je, aby sme vedeli zabrať, keď bude k dispozícii oveľa viac vakcín.

Už ste naznačili, že ak by Komisia nedojednala spoločné zmluvy a nezabránila asertívnejším krajinám, aby nakupovali rýchlejšie, tak by sme sa možno iba pozerali na to, ako očkujú v Nemecku alebo vo Francúzsku. Nemyslíte si, že možno aj slovenskí politici často hovoria o rýchlosti vakcinácie tak, že to vyčítajú Komisii, a nie vždy je to úplne odôvodnené?

Kopnúť si do Bruselu je populárne a často to funguje aj v slovenskej politike. Faktom však je, že nebyť masívnych investícií, ktoré sme schvaľovali aj v Európskom parlamente, dnes by sme možno vakcíny ani nemali. Výroba a dôsledné testovanie, ktoré už prebehli, boli možné len vďaka obrovským peniazom, ktoré sa investovali do toho, aby farmaceutické firmy mohli ukončiť výskum rýchlejšie, ako je to obvyklé.

Spoločný európsky postup bol prirodzený a bol aj v záujme štátov ako Nemecko či Francúzsko. Nie všetci počítali s tým, že výrobné kapacity nebudú také, aké by sme očakávali, ale to dnes otvára aj novú diskusiu. Naša frakcia ľudovcov navrhuje, aby sme investovali 10 miliárd eur do výrobných kapacít v rámci európskeho priestoru.

Myslieť by sme mali aj na to, že pandémie sa nezbavíme, ak zaočkujeme len Európanov. Potrebujeme aj globálne riešenie a potrebujeme, aby EÚ hrala úlohu aj v širšom priestore. Tu je možno priestor aj pre Slovensko – aby sme sa zamysleli nad tým, či máme taký výrobný priestor a vieme ho využiť na to, aby sme posilnili európske kapacity pri výrobe vakcín.

Vráťme sa ešte k rokovaniam Komisie a farmaceutických firiem. Spomenuli ste, že EÚ dbala viac aj na bezpečnosť vakcín. Čo to presne znamená?

V EÚ máme systém na posudzovanie očkovacích látok a liekov, ktoré pustíme na európsky trh. Zaoberá sa tým Európska lieková agentúra. Som rád, že takýto spoločný postup funguje, pretože máme jednotné pravidlá pre všetky členské štáty. Myslím, že čokoľvek, čo Európska lieková agentúra neschváli, nemá čo hľadať v EÚ. Je to aj garancia pre ľudí.

Na bezpečnosť sme sa zamerali aj tak, že sme investovali obrovské množstvo peňazí do toho, aby všetky bezpečnostné opatrenia a testy vakcín mohli prebehnúť v oveľa väčšej rýchlosti a intenzite, ako je to bežné.

Takúto pandémiu sme desaťročia nezažili. Ja síce som z generácie, ktorá si pamätá masívne očkovanie v 80. rokoch v Československu, ale v členských štátoch sa dlhé roky takto neočkovalo. A aj vzhľadom na všetky hoaxy a dezinformácie, ktoré sa objavujú v súvislosti s očkovaním, je dobré, že EÚ dbala na bezpečnosť. Dnes vieme, že vakcíny schválené v rámci európskeho priestoru sú tie najbezpečnejšie.

Okrem tempa očkovania v EÚ je pre nás dôležité aj to, či a ako rýchlo sa zaočkuje zvyšok sveta. V našom susedstve, konkrétne na západnom Balkáne, sa objavila kritika toho, do akej miery EÚ pomohla svojim partnerom v tomto regióne. Myslíte, že Únia mohla urobiť viac?

Záväzok, že štátom západného Balkánu pomôžeme pri boji s pandémiou, sme prijali od prvých dní koronakrízy. Sám to vnímam veľmi pozorne a citlivo, pretože som spravodajcom EP pre Srbsko a šéfom europarlamentnej delegácie pre vzťahy s Čiernou Horou. EÚ v ostatných mesiacoch tomuto regiónu pomohla oveľa viac ako Rusko alebo Čína, či už materiálne, alebo finančne.

Existuje aj spoločný program, v rámci ktorého Únia poskytla štátom zo západného Balkánu financie na to, aby si vakcíny nakúpili.

Problém je, že zatiaľ nemáme vyrobených dosť vakcín na to, aby sme ich mohli distribuovať. Hneď keď sa zvýšia výrobné kapacity, členské štáty môžu, a aj by mali, posunúť časť vakcín štátom v našom susedstve. Nie je to ideálna situácia, ale treba ju dať do širšieho kontextu. Na vakcíny sme čakali rok a teraz je to otázka týždňov či mesiacov, kým sa výroba pohne tak, aby sme pomohli aj krajinám na Balkáne.

Týka sa pomoc iba vakcín?

Pomáhame aj inak. Tento týždeň bol slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok na návšteve západného Balkánu. Už mesiac pred touto cestou som s ministrom aj s Pavlom Čekanom intenzívne komunikoval a som rád, že sa vďaka ich ochote podarilo dostať 30-tisíc slovenských PCR testov ako súčasť balíka rozvojovej pomoci pre krajiny na Balkáne. Letecký špeciál s ministrom Korčokom priviezol do tohto regiónu pomoc v hodnote niekoľko 100-tisíc eur. Ľudia na západnom Balkáne vrátane politických špičiek túto slovenskú pomoc naozaj oceňujú.

Testy pre štáty na západnom Balkáne darovala firma vedca Pavla Čekana. Foto – archív V. B.

Očkovanie sa zdá byť príležitosťou pre EÚ, aby aj takto rozširovala svoju mäkkú silu na západnom Balkáne, ale Čína a Rusko tam už ponúkajú svoje vakcíny. A celkovej atmosfére nepomáha ani to, ak český premiér príde na návštevu do Srbska, aby zistil, ako sa tam očkuje ruskou vakcínou. Myslíte, že EÚ robí dostatočne veľa pre západný Balkán? Pretože sa zdá, že Rusko a Čína sú omnoho viditeľnejšie.

Je to aj problém našej schopnosti odkomunikovať to, čo robíme. Existuje dlhodobá snaha manipulovať informačným priestorom v tomto regióne. Tam ťaháme za kratší koniec. Ak sa pozrieme na čísla – či už pomoci, alebo investícií na západnom Balkáne, líderská úloha EÚ je jasná. Keď sa európska pomoc spočíta, dáva nám to úplne iný výsledok ako to, čo poskytuje Rusko a Čína. Žiaľ, Rusko a Čína sú veľmi úspešné pri nafukovaní svojej vlastnej dôležitosti. To má potom dôsledky aj pre náš zápas o európsku budúcnosť tohto regiónu. Nepomáha ani to, keď politické špičky v tomto regióne hrajú na všetky strany.

Myslím si, že by sme mali robiť oveľa viac a na tento región by sme sa mali pozerať strategicky, nie technicky. Aj počas minulotýždňovej návštevy Josepa Borrella v Moskve, počas ktorej komunikoval katastrofálne, sa ukázalo, že pokiaľ nebudeme mať jasné červené línie voči Rusku a Číne, budeme mať slabšiu pozíciu aj v našom susedstve.

Vidím dnes priestor nielen pre to, aby Európa úspešne vyšla z pandémie, ale aj pre to, aby pandémia bola príležitosťou pre väčší vplyv Európy za našimi hranicami. Musíme robiť viac, nielen materiálne, ale aj komunikačne. Týka sa to aj boja s dezinformáciami a manipuláciami faktov.

Západný Balkán je pre EÚ mimoriadne dôležitý aj preto, že práve týmto smerom by sa Únia mala v budúcnosti rozširovať. Myslíte si, že je reálne, aby niekto z regiónu bol pripravený na vstup už na konci mandátu aktuálnej Európskej komisie a parlamentu, čiže v roku 2024?

Je to strategický cieľ, s ktorým išiel na vypočutie pred svojím mandátom aj Oliver Várhelyi, komisár zodpovedný za rozširovanie. Ten povedal, že chce mať na konci mandátu na vstup pripravenú aspoň jednu krajinu. Stále je to reálne, ale vyžiada si to obrovské úsilie. Tieto štáty musia prejsť zásadnými reformami najmä v oblasti právneho štátu, spravodlivosti. To sú podstatné a zložité veci, po ktorých voláme roky.

V čom je najväčší problém z hľadiska ich pripravenosti?

Na západnom Balkáne je náročná nielen pandemická, ale aj socio-ekonomická a politická situácia. Demokracie sú tam veľmi krehké. Balkánska politika je výrazne iná ako slovenská, hoci aj u nás máme čo robiť, aby sme demokraciu zlepšovali. Na Balkáne však funguje politická kultúra bojkotov demokratických inštitúcií. Politické strany prejavujú svoj nesúhlas tak, že bojkotujú zasadnutie parlamentu či voľby. Od roku 2019 sa ako mediátor europarlamentu snažím pracovať na tom, aby sa v Srbsku tento bojkot skončil. Žiaľ, značná časť opozície sa tam nezúčastnila minuloročných volieb a parlament nie je plne reprezentatívny vo vzťahu k celej voličskej základni. Pred voľbami, ktoré budú v roku 2022, preto začíname ďalšie kolo dialógu s cieľom zlepšiť podmienky pre politickú súťaž a zabezpečiť volebnú účasť všetkých strán.

Odpoveď na otázku, či bude niekto pripravený na vstup v roku 2024, závisí od toho, či tieto krajiny sú schopné pozrieť sa na vstup do EÚ ako na svoj strategický cieľ, a či im v EÚ vieme strategicky pomôcť. Inak hrozí, že Únia sa stane jednou z loptičiek v domácej politickej hre a terčom kritiky a politického zápasu. Situácia na západnom Balkáne je odlišná od toho, čo sme zažili pred vstupom do EÚ na Slovensku. Vtedy koalícia aj opozícia považovali členstvo v Únii za strategický cieľ.

Inej cesty však niet. Pamätám si občianske vojny na Balkáne v 90. rokoch, a pokiaľ nebude mať západný Balkán európsku budúcnosť, priestor pre nové a intenzívnejšie konflikty sa môže rozšíriť.

Rokovania s Albánskom a so Severným Macedónskom sa aj napriek veľkému tlaku vlani neotvorili. Dôvodom sú výčitky Bulharska, ktoré do tejto debaty prenieslo bilaterálne kultúrne a historické problémy. Slovensko sa mu otvorene postavilo a prízvukovalo, že Bulharsko nemôže bilaterálne spory riešiť v rámci predvstupového procesu. Napriek tomu prišla aj kritika na Slovensko, že to celý proces spomalí. Ako to vnímate?

Som veľmi rád, že minister Korčok sa spolu s českým kolegom verejne postavil za princípy, na ktorých musí stať rozšírenie. Vždy tu boli bilaterálne spory, aj my sme ich mali so susedmi, keď sme vstupovali do Únie, boli aj veľké spory medzi Českom a Nemeckom či Poľskom. To isté platí o spore na Írskom ostrove, ktorý sa vyriešil dohodou z Veľkého piatka až koncom 90. rokov, čiže dávno po vstupe Spojeného kráľovstva do Európskych spoločenstiev.

Bilaterálne spory však nesmú byť dominantnou témou rozšírenia. Musia sa riešiť paralelne s týmto procesom. Tak to komunikujem aj bulharským kolegom v europarlamente. Dnes totiž hrozí, že spor medzi Sofiou a Skopje prerastie v celkovú stopku rozšírenia. Ak sa EÚ stane arbitrom dejín, je to cesta do slepej uličky. Rozšírenie musí byť o politických, hospodárskych a právnych kritériách.

Bol by pre Úniu veľký problém, ak by sa proces rozširovania na Balkáne zablokoval?

Nesmieme si dovoliť stratiť západný Balkán. Situácia nie je jednoduchá, ale je to vec strategického významu pre celú Európsku úniu. Štátom z tohto regiónu musíme dať šancu, aby ukázali, že môžu robiť reformy a rýchlejšie otvárať prístupové kapitoly, pretože to je len začiatok ich európskej cesty. Čierna Hora už otvorila všetky kapitoly, ale zatiaľ ich zatvorila iba zopár. Som presvedčený o tom, že slovenský postoj je správny a že počas portugalského predsedníctva sa tento problém vyrieši a začnú sa prístupové rokovania so Severným Macedónskom a s Albánskom. Po Portugalsku majú predsedníctvo Slovinci, potom Francúzi, a verím, že aj to pomôže v posunoch celého procesu.

Regiónu by veľmi pomohlo, ak by sme mali štyri štáty, ktoré rokujú. Vytvorila by sa tam zdravá konkurencia. Je to niečo, čo sme mali aj v strednej Európe, keď sme sa naťahovali so susedmi, kto koľko kapitol otvoril a o koľkých ukončil rokovania.

Ktorý z týchto štátov je podľa vás najviac pripravený na to, aby sa stal členom EÚ?

Formálne je to Čierna Hora, ale tam minulú jeseň došlo k výmene vlády a momentálne sú otvorené viaceré otázky o tom, či táto vláda je schopná presadzovať dôležité reformy. Má krehkú väčšinu v parlamente a zároveň v Podgorici dochádza k viacerým rýchlokvaseným rozhodnutiam na úrovni politiky a súdnictva. Čierna Hora však už otvorila všetky rokovacie kapitoly, takže tam je priestor na pokrok.

Pri Srbsku je zas dôležité, aby sa všetky zdravé proeurópske sily vrátili do politiky a zúčastnili sa volieb v roku 2022 – aby parlament odzrkadľoval reálnu politickú situáciu v Srbsku.

Toto sú dva štáty, ktoré sú v rokovaniach najďalej, ale zároveň platí, že z hľadiska reformného úsilia najviac urobilo Severné Macedónsko. Je to krajina, ktorá si zmenila meno, vstúpila do NATO a urobila v posledných rokoch všetko, čo sme od nej chceli. Stále však nerokuje, preto je dôležité, aby sme vyslali pozitívny signál aj do Skopje. A samozrejme aj do Albánska, ak v Tirane prijmú tie kroky, ktoré od nich požadujeme v súvislosti s právnym štátom.

Ešte jedna veľmi všeobecná otázka k rozširovaniu, ktorú si kladú najmä euroskeptici: má zmysel, aby sa EÚ rozširovala?

Túto debatu určite potrebujeme, ale nedávno sme prišli o jeden členský štát, takže priestor tam je aj z matematického hľadiska. Západný Balkán je navyše relatívne malý región, ide o niekoľko miliónov ľudí. Srbsko, ktoré je najväčšie, má zhruba sedem miliónov obyvateľov. Nebavíme sa o nejakej mase ľudí alebo veľkom počte krajín. V najbližšom desaťročí sú to maximálne štyri štáty.

Problém v širšej debate o rozširovaní bol najmä v súvislosti s Tureckom, a to vzhľadom na jeho veľkosť a problémy. Turecko síce stále je kandidátskou krajinou, ale reálne s ňou nerokujeme. Ak tu teda v blízkej budúcnosti je nejaká perspektíva rozširovania, týka sa práve krajín západného Balkánu.

A inú možnosť ani nemáme, my sme rozšírenie týmto štátom sľúbili pred viac ako 20 rokmi. Mali by sme tento sľub dodržať, o to viac, že prišiel po najväčšom vojenskom konflikte od 2. svetovej vojny. Nezabúdajme na množstvo mŕtvych a státisíce utečencov, ktoré boli dôsledkom tohto konfliktu. Bolo to náročné obdobie a nechceme, aby sa vrátilo.

Zároveň nechceme, aby v tomto regióne hralo dominantnú úlohu Rusko alebo Čína. Ak sa to stane, bude to veľký problém pre Európu. Potrebujeme európsku budúcnosť pre celý Balkán. Ten si to zaslúži a má na to. Rozšírenie je v našom záujme a vždy bolo historicky najlepšou zahraničnou politikou EÚ. Vďaka nemu sa po studenej svetovej vojne stala silnejšou a jednotnejšou. Slovensko ako krajina je úplne inde, ako by bolo bez členstva v EÚ. Bez Únie sme mohli byť v tej istej pozícii, ako sú dnes ľudia na Balkáne.

Okrem západného Balkánu sa v rámci svojho mandátu venujete aj dezinformáciám. Počas pandémie sa znovu potvrdilo, že ide o veľmi nebezpečný a problematický jav, ktorý doslova ohrozuje ľudské životy. Aké sú momentálne možnosti Európskeho parlamentu v rámci boja s hoaxmi?

Je to jedna z kľúčových tém pre aktuálne legislatívne obdobie a pre tento rok. Zhodou okolností máme dnes v Európskom parlamente (10. 2. – pozn. red.) veľkú diskusiu o boji s dezinformáciami. Súvisí to s nedávnymi udalosťami, ktoré sa stali v americkom kongrese, ale aj s infodémiou, ktorá sprevádza pandémiu. Množstvo manipulatívnych dezinformácií, ktoré zasahujú aj ľudí na Slovensku, nám v poslednom roku rapídne narástlo.

Súvisí to aj s reguláciou sociálnych sietí?

Ukazuje sa, že sociálne siete sú aktéri, ktorí majú bezprecedentnú moc. Je veľký problém, ak táto moc nepodlieha demokratickej kontrole alebo pravidlám. Majú moc nerobiť nič – čo môže mať tragické následky, ak sa šíria hoaxy, ktoré môžu počas pandémie zabíjať alebo mobilizovať ľudí, ktorí napadnú parlament najsilnejšej demokracie na svete.

Zároveň majú možnosť rozhodnúť sa zo dňa na deň, že zablokujú kľúčový komunikačný nástroj demokraticky zvoleného amerického prezidenta, a my netušíme, prečo a ako sa to deje. Potrebujeme, aby sociálne siete podliehali jasným pravidlám, informovali verejnosť o svojich postupoch a mali väčšiu zodpovednosť za to, čo robia. Súčasťou zápasu o zodpovednejšie sociálne siete musí byť aj boj s manipulatívnymi dezinformáciami.

Potrebujeme zachovať slobodu slova, ale tá nemôže byť bezbrehá. Nemôžu sa šíriť klamstvá, ktoré popierajú vedu a vedecké poznatky. A hlavne, často majú online prednosť pred serióznou žurnalistikou. Vidím priestor zmeniť to v legislatívnych iniciatívach, ktoré boli predstavené v Európskom parlamente minulý rok. Ide napríklad o reguláciu v oblasti digitálnych služieb. Ja som zhodou okolností hovorcom a koordinátorom najsilnejšej politickej skupiny v europarlamente – európskych ľudovcov – (EĽS) v špeciálnom parlamentnom výbore, ktorý sa venuje dezinformáciám. Našou úlohou je pripraviť politický dokument o tom, čo by sme mali robiť v rámci boja s hoaxmi. Myslím si, že potrebujeme spoločné európske pravidlá.

V Európskom parlamente sa začnú intenzívne diskusie o nových pravidlách v európskom online priestore. Tie majú potenciál ovplyvniť digitálne trhy nielen v Európe. Veľkou kapitolou v týchto pravidlách sú aj technologickí giganti. Vy ste skôr zástancom nastavovania pravidiel, ale ozývajú sa hlasy, aj medzi slovenskými europoslancami, ktoré hovoria o samoregulácii. Aká je argumentácia z vašej strany, keď sa snažíte presviedčať kolegov, že regulácia je potrebná?

Pretože cestou samoregulácie sme išli doteraz a vidíme, že nefunguje. A všetci sme videli udalosti vo Washingtone a každý, kto aspoň trochu sleduje online scénu, vidí, aké hoaxy sa šíria o očkovaní. V strane Spolu sme si na jeseň robili prieskum a mali sme desivé výsledky. Až 31 percent učiteľov druhého stupňa základných škôl bolo presvedčených, že očkovanie je cesta k čipovaniu ľudí. Dnes o nefungujúcej samoregulácii nahlas hovorí už aj eurokomisárka Věra Jourová, ktorá momentálne navrhuje koreguláciu, čiže spojenie mäkších a tvrdších pravidiel.

Súhlasíte s takým prístupom?

Podľa mňa je to stále príliš mäkký prístup. Myslím si, že do tvrdej legislatívy, ktorá sa bude týkať digitálnych služieb, potrebujeme dostať aj boj s dezinformáciami. Snažíme sa pretláčať princíp, že to, čo je nelegálne v reálnom živote, by malo byť nelegálne aj v online svete.
Je dôležité priznať ľuďom, že dezinformácie nezmiznú ani po prijatí tejto legislatívy, ale potrebujeme mať jasné pravidlá o tom, ako budú tieto platformy právne zodpovedné aj za boj s dezinformáciami a aké informácie o svojom fungovaní budú zdieľať s politikmi a verejnosťou. Týka sa to napríklad aj algoritmov, ktoré sa dajú nastaviť inak. Facebook to urobil krátko po amerických voľbách, keď zrazu seriózne médiá mali prednosť pred hoaxmi. Dnes netušíme ani to, koľko ľudí na sociálnych sieťach kontroluje obsah.

Veľké krajiny sa možno vedia dohodnúť na vlastných pravidlách, ale technologickí giganti nebudú brať vážne slovenských politikov, pretože náš trh je príliš malý. Preto potrebujeme tvrdé spoločné európske pravidlá, ktoré zabezpečia, že sloboda slova bude existovať ďalej, ale masívne sa šíriaci manipulačný obsah bude potlačený do úzadia.

Vladimír Bilčík (45)

Foto – archív V. B.

Od roku 2019 je europoslancom za Spolu, je aj členom predsedníctva strany. V Európskom parlamente je vo frakcii ľudovcov a venuje sa boju s dezinformáciami, rozširovaniu EÚ na západný Balkán a právnemu štátu. Je predsedom delegácie Európskeho parlamentu pre vzťahy s Čiernou Horou a stálym spravodajcom Európskeho parlamentu pre Srbsko.

Pred vstupom do politiky dlhé roky pôsobil ako zahraničnopolitický analytik. Učil na Univerzite Komenského a 20 rokov pôsobil ako výskumný pracovník v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA).

Tento projekt je financovaný Európskou úniou.
Tento článok reprezentuje výlučne názory autorov.
Európsky parlament nezodpovedá za akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tomto článku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Európska únia

Iné podcasty Denníka N

Koronavírus

    Očkovanie proti koronavírusu

    Rozhovory

    Slovensko, Svet

    Teraz najčítanejšie