Denník N

Vľúdnejší domov pre všetkých na Slovensku

Smerová tabuľa v Moldave nad Bodvou - po slovensky aj v maďarčine. Foto N - Tomáš Benedikovič
Smerová tabuľa v Moldave nad Bodvou – po slovensky aj v maďarčine. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ani slovenská väčšina, ani maďarská menšina netvoria monolit.

Autor je sociológ, bývalý veľvyslanec v USA a bývalý poradca prezidenta Andreja Kisku

Z verejnej rozpravy o možnosti prihlásiť sa v sčítaní obyvateľstva k viac ako jednej národnosti najviac vyčnieva výrok poslanca OĽaNO Györgya Gyimesiho o tom, že „slovenská väčšina zasa prevalcovala Maďarov“. Za takýmto tvrdením sa skrýva predstava národa, etnika, národnosti ako monolitu spojeného jednotiacou ideou tvárou v tvár inému národnému spoločenstvu. Osobitne vtedy, keď jedno či druhé etnikum je v daných podmienkach v menšinovom postavení. Takáto monolitná „väčšina“ však v skutočnosti neexistuje ani v „slovenskom“, ani v „maďarskom“ vydaní.

So zrušením tejto možnosti okrem prezidentky Zuzany Čaputovej, verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej i poslancov SaS a Za ľudí nesúhlasila ani ministerka kultúry Natália Milanová z OĽaNO, ktorá ocenila, že napokon prevážil názor odborníkov: „Viacero krajín EÚ takú možnosť má, je to v súlade s odporúčaniami Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín, Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov a Dohovoru OSN o odstránení diskriminácie,“ konštatovala. Navyše pridala vecný argument: možnosť uviesť druhú národnosť „pomôže zmapovať skutočnú situáciu na Slovensku v oblasti menšín a lepšie tak nastaviť podporu ich kultúry“. Na porovnanie uveďme, že v českom sčítaní ľudu 2021 možno uviesť dva materinské jazyky a dve národnosti.

S argumentáciou v liste, ktorý poslanec Gyimesi spolu s predsedom Spolupatričnosti Szabolcsom Mózesom adresoval premiérovi Matovičovi – že totiž jazykové práva maďarskej menšiny sa tak dostanú „do právnej neistoty, namiesto rozšírenia dvojjazyčnosti tak dokonca môžeme prísť o už vydobyté práva“, a preto by sa štatistický úrad mal vrátiť k modelu jednej národnosti – nesúhlasila ani väčšina členov Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny, ktorému predsedá splnomocnenec vlády SR pre národnostné menšiny László Bukovszky. Podobne splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity Andrea Bučková sa vyslovila za to, aby každý mal právo sa slobodne rozhodovať o svojej národnosti: „Som rada, že žijem v krajine, ktorá nám to dovoľuje.“

Do Gyimesiho údajne jednotného „národného frontu“ Maďarov nezapadali ani maďarskí signatári petície zorganizovanej bývalým splnomocnencom pre rómske komunity Ábelom Ravaszom, ktorí sa chceli prihlásiť k zmiešanej identite. V sčítaní by tak potvrdili, že sú ľuďmi, ktorým sú blízke obe etnicity, oba jazyky, obe kultúry, ktorí cítia spolupatričnosť k obom spoločenstvám – spolupatričnosť s malým „s“, nie Spolupatričnosť, s ktorej predsedom poslal spoločný list.

„Ak deklarujú, že potrebujú iba čistých a dobrých Maďarov, mali by si uvedomiť, že na Slovensku nežijú iba Maďari, ale aj ďalšie menšiny,“ podčiarkol jeden zo signatárov petície, učiteľ a bývalý poslanec parlamentu za Most-Híd Štefan Vavrek. Ako člen komunity Rómov žijúcich v maďarskom jazykovom prostredí sa pýtal: „Snáď teraz už nebudeme pre niektorých dostatočne dobrí Maďari iba preto, že svoju maďarskosť nenosíme ako tetovanie na hrudi alebo ozdobu na rúšku? Práve príležitosť vybrať si dve národnosti nám dáva možnosť byť Maďarom aj Rómom.“

O „dobrých“ a „čistých“ Slovákoch sme sa toho za vyše tridsať rokov napočúvali dosť – či už tým druhým, „zlým“, vyčítali nedostatok vlastenectva pre nesúhlas s delením spoločného štátu, pre odpor voči Mečiarovi alebo za to, že „kolenačky doliezali do Bruselu“. No aj v tunajšej maďarskej komunite sa udržiavalo a v poslednom desaťročí ešte výraznejšie rozmohlo rozdeľovanie jej príslušníkov na dve kategórie.

Vydavateľ Kalligramu a jeden zo spoluzakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy László Szigeti ešte v roku 2013 opísal ideológiu deliacu Maďarov na „dobrých“ a „zlých“ ako národný radikalizmus, ako fetišizovanie národného povedomia, pudové popieranie plurality politiky a ľudského života: „Formuje sa tak monolitická nátlaková psychóza, odmietajú sa alternatívne možnosti. Je to individuálne sebectvo kódované v kmeňovom egoizme. Keď ide o slovenských neonacistov, tak vravíme rozhodné nie, na maďarských však prikývneme? So slovenskými nacionalistami nikdy, s maďarskými ruka v ruke? Slovenský nacionalizmus nám páchne na sto honov, maďarský necítime?“

Takýto spôsob uvažovania hojne čerpal z Maďarska pod taktovkou Viktora Orbána. Keď som v decembri 2016 sprevádzal prezidenta Andreja Kisku pri návšteve Budapešti, na stretnutí s predsedom maďarského parlamentu Lászlóom Kövérom sme si vypočuli jeho lakonické vyjadrenie, že stranu Most-Híd nepovažujú za reprezentantku maďarskej menšiny na Slovensku.

Nepovedal to síce tak nahrubo, ako to podľa slovenských médií z toho istého dňa uviedla vtedajšia poslankyňa tejto strany Edita Pfundtner, keď na svojej sociálnej sieti napísala, že predseda maďarského parlamentu sa počas návštevy Rumunska opätovne pustil do kritiky zastúpenia Maďarov v slovenskom parlamente, „nepriamo nás označil za slovenských politikov, ktorí hovoria dobre po maďarsky, a nazval nás ‚zradcami maďarského národa‘“. Ale dal jasne najavo, kto sú preňho tí praví Maďari a kto nie.

Gyimesiho kategória jednotného šíku Maďarov „opätovne“ prevalcovaných Slovákmi historicky neobstojí. V prvých horúcich týždňoch novembrovej revolúcie v roku 1989 sa maďarská menšina politicky diferencovala. Do verejného priestoru vstúpili liberálne orientovaní Maďari združení v Maďarskej nezávislej iniciatíve, ktorá sa stala partnerom Verejnosti proti násiliu. Na rozdiel od staršej generácie, skúsenostne spätej s pokusom o reformu v roku 1968, ktorej protagonisti sa zväčša pridali k Spolužitiu, vzdelaní a rozhľadení príslušníci tejto mladšej generácie boli v niektorých opozičných zoskupeniach aktívni už v osemdesiatych rokoch.

Už od prvých dní mali jasne sformulovaný program demokratického štátu a občianskej spoločnosti. Nezasadzovali sa iba za národnostné práva, vychádzali z presvedčenia, že problémy národnostných menšín sú riešiteľné jedine v podmienkach demokracie.

Počiatočná vzájomná dôvera a spolupráca v rokoch 1989 – 1992 položila základ na pokračovanie partnerstva prekonávajúceho etnické rozdiely na báze ústavného vlastenectva, a to pozitívne „zafungovalo“ v časoch „reparátu novembra ’89“, vo voľbách v septembri 1998, v ktorých bolo porazené Mečiarovo HZDS a jeho koncept politiky.

Maďarskí politici sa neskôr spájali i rozchádzali. V čase vlády Ivety Radičovej v roku 2011 pripravil Rudolf Chmel, podpredseda strany Most-Híd a súčasne podpredseda vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny niektoré ambiciózne zmeny. Novela jazykového zákona reagovala na osobitosti viacjazyčných regiónov i na rovnoprávnosť jazykov používaných v príslušných regiónoch.

Uvažoval tiež o zriadení fondu slovensko-maďarského zmierenia. Komplexnejší program sa však nepresadil. A po necelých desiatich rokoch sa maďarské strany napriek opakovaným pokusom i podpisom memoranda nedohodli a do parlamentu sa nedostali, čo je na škodu nielen Maďarom, ale aj Slovákom a ostatným, vlastne celému štátu.

To, pravda, neznamená, že je všetko v poriadku. Zatiaľ čo väčšina slovenskej verejnosti súdi, že maďarská menšina má u nás zabezpečené všetky práva, dokonca možno až nadštandardne, mnohí Maďari žijúci na Slovensku to vnímajú inak. Nepociťujú, že by sa im dnes ponúkala vízia zmysluplného politického spoločenstva všetkých obyvateľov Slovenska, ktorí sú si navzájom rovní; vízia štátu, ktorý menšiny vníma ako obohatenie, nie ako bremeno; vízia verejnej správy citlivej k potrebám menšín; vízia zrelej sebavedomej spoločnosti, ktorá prirodzene integruje a spája všetkých občanov bez ohľadu na ich presvedčenie, vieru či národnosť. Teda vízia vľúdneho domova.

A práve možnosť dvojakej národnosti sa nenásilne spája s pocitom domova, s túžbou niekam patriť, mať zázemie, cítiť sa v bezpečí, mať perspektívu. A voľne sa dorozumievať.

Sčítanie obyvateľov 2021

Komentáre

Teraz najčítanejšie