Keď je mapa predmetom vášní

Autorka je podpredsedníčkou Najvyššieho súdu

Ius est ars boni et aequi. Pre mňa základ nazerania na svet. Právo ako umenie. Umenie dobra a spravodlivosti. Umenie ako zručnosť, schopnosť ovládať istý talent. Poznať právo neznamená poznať literu zákona. Právo je súbor najrôznejších prvkov tvoriacich to, čo dáva základ dôvery ľudí v štát. K právu tak aj treba pristupovať. Aby sa v rukách nehodných nestalo neprávom.

Umenie sa musí robiť s vášňou. Bez vášne, odhodlania, emócie to nefunguje. Zapálenie pre dobro. Pre spravodlivosť. To sú primárne znaky toho, že ten, kto sa označuje za právnika, v právo a hodnoty ním chránené verí a bude ich brániť.

Právnik by mal byť vášnivý. Ale nie iracionálny. Je rozdiel medzi vášňou pre niečo a hystériou. Je rozdiel medzi vášňou, zanietením a presadzovaním toho, v čo veríme, a arogantným vynucovaním svojej pravdy.

V ostatnom čase pozorujem vášne, ktoré už hraničia s hystériou. Súdna mapa. Pritom taká prozaická vec. Skoro až vec každodennej potreby právnika. Miesta, kam sa chodí po spravodlivosť. A rozmiestnenie „chrámov spravodlivosti“ sa stáva predmetom vášnivých debát.

Sudcovia, ktorí sú predsa základom toho, ako bude nový systém fungovať, sú presvedčení, že neboli dosť vypočutí, hoci oni najlepšie vedia, ako to má fungovať. Veď kto by to mal vedieť lepšie? Veď právo je v ich rukách. Oni vedia, ako má vyzerať, a tak musia vedieť, kde a ako sa má čo najlepšie obyvateľstvu poskytovať.

Na druhej strane exekutíva, výkonná moc, ktorá vytvára nový systém. Pretože starému neverí. A pretože môže. Dokonca musí, tvrdiac, že len nový systém bude dobre poskytovať právo občanom. Nový systém pretrhá korupčné väzby. Nový systém bude rešpektovať regionálne osobitosti a infraštruktúru. Bude rešpektovať potreby špecializácie. A ako povedala pani ministerka – podľa nej je to jediná cesta.

Veď obe strany chcú vlastne to isté. Mať funkčný systém na poskytovanie dobrého práva. Ozajstnej spravodlivosti, ktorá je spravodlivosťou, len keď je poskytnutá včas, bez prieťahov, odborne zdatným a špecializovaným sudcom zaťaženým primerane tak, aby po pár rokoch nevyhorel a následne nezostal otrlým a rezignovaným.

Môžeme tu vytvoriť lepší systém, veď je zjavné, že v zásade dokážeme relatívne dobre definovať neuralgické body starého. Sudcovia by mali akceptovať, že čo do nastavenia primárnych prvkov novej mapy ide výlučne o politické rozhodnutie a jediné čo môžu urobiť, je akceptovať to. Na druhej strane exekutíva by si mala uvedomiť, že niekde na konci jej snaženia je človek, ktorý potrebuje rozhodnutie súdu a ktorý sa nechce stať tým dieťaťom, ktoré vylejú aj s vaničkou.

Tu Orwellovo definovanie slobody ako práva povedať ľuďom to, čo nechcú počuť, dostáva zvláštny nádych. Súčasná diskusia je slobodnou. Ale naberá zvláštne obrátky. Keď sa obe strany stanú navzájom úplne nevraživými, hľadiac na seba ako na nepriateľov, systém nebude fungovať. Exekutíva si síce vytvorí nové „chrámy spravodlivosti“, ale bude mať problém efektívne ich obsadiť. Nielen sudcami. Justícia je systém, živý organizmus, súkolie citlivo reagujúce na každú zmenu. A ak sudcov a administratívu necitlivo „poprehadzuje“, získa ťažkopádny a nefunkčný systém.

Sudcovia majú zatiaľ veľmi praktický náhľad a tento sa snažia presadiť. No možno by mohli skúsiť viac vniknúť do konečnej predstavy exekutívy, do zámeru a analýzy toho, ktoré potreby a ciele sú podľa nej dôležité. Prečo volí určité cesty a alternatívy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nelogické.

Stačí sa len pýtať. A počúvať sa navzájom.

A neurážať sa.

Nepodozrievať sa.

Byť slušní. Distingvovaní. Pokorní, ale odvážni.

Ale vždy s prihliadnutím na to, ako sa má sudca správať. Rezervovane a rozvážne. Každé slovo má svoj význam. Aj tón, akým ho povieme. A kde ho povieme.

Verím, že myšlienka okrúhleho stola k novej súdnej mape povedie práve k takejto diskusii. Medzi právnikmi. Umelcami dobra a spravodlivosti.