Ako to na ministerstve obrany vidíme s modernizáciou armády

Autor je štátnym tajomníkom na Ministerstve obrany SR

Pred necelým rokom sme preberali vedenie ministerstva obrany s dvomi základnými cieľmi. Po prvé, urobiť skutočne zásadné zmeny v ozbrojených silách smerom k posilneniu ich materiálneho vybavenia. Po druhé, uskutočňovať tieto zmeny s čo najväčšou mierou transparentnosti a bez zbytočných „bočných“ výdavkov.

Modernizácia vojenskej výzbroje sa tak pre nás stala prioritnou ambíciou, hoci vieme veľmi dobre, že posilňovanie obrany sa nedá robiť ani bez zmien v iných oblastiach, akými sú napríklad infraštruktúra či personálna politika. Avšak práve od kvality techniky závisí aj kvalita plnenia úloh pri zabezpečovaní obrany vrátane záväzkov voči spojencom z NATO.

Zároveň je jasné, že nákupy novej techniky – ich spôsob a výsledky – sa v kontexte rôznych káuz či škandálov z bližšej či dávnejšej minulosti postupne stali lakmusovým papierom celkovej úrovne rozvoja rezortu. Preto je pochopiteľné, že pútajú pozornosť odbornej i laickej verejnosti, ako aj novinárskej obce. Tomu sa dá rozumieť, keďže sú s nimi spojené zväčša nemalé sumy a verejný dohľad nad ich míňaním je nielen potrebný, ale dokonca nevyhnutný.

V priebehu posledných mesiacov sme preto museli reagovať na množstvo rôznych otázok vo veci našich akvizičných plánov. Hoci sme sa na všetky snažili odpovedať s plnou vážnosťou a s čo najväčšou možnou mierou konkrétnosti, nie vždy sa naše odpovede stretli s dostatočným pochopením druhej strany. Niekedy sa zdajú málo konkrétne, niekedy neúplné. Stretli sme sa dokonca aj s obvineniami, že sme rovnako netransparentní ako naši predchodcovia, a máme sa nad sebou zamyslieť. Tak sme sa zamysleli.

Ako to teda vidím ja? V prvom rade, ministerstvo obrany využíva od prvého dňa novej vlády všetky dostupné prostriedky komunikácie, aby v maximálnej možnej miere priblížilo verejnosti nielen život rezortu či jeho funkcionárov, ale predovšetkým samotných vojakov a vojačiek. Výsledkom sú stovky tlačových správ, statusov na sociálnych sieťach, rozhovorov či vyjadrení v médiách. Niekedy sa môže zdať, že je toho možno až príliš a že to už ľudí unavuje alebo to nesledujú. Napriek tomu v tom mienime pokračovať, aby si každý, kto chce, informácie z rezortu našiel.

To sa týka aj obstarávania techniky, čo sme potvrdili napríklad pri výbere 3D radarov. Treba priznať, že v tomto prípade to bolo o niečo jednoduchšie, keďže sme nezačínali úplne na zelenej lúke, čo umožnilo sfinalizovať rozhodnutie rýchlejšie, ako by možno niekto čakal. Bez ohľadu na to sme takmer v reálnom čase informovali o všetkých rozhodujúcich krokoch.

Bohužiaľ, v prípade viacerých kľúčových projektov platí, že miera ich pripravenosti bola do marca 2020 buď nízka, alebo nijaká. To sa týka napríklad pásovej obrnenej techniky, ktorá by sa z nášho pohľadu mala stať základným prvkom ťažkej mechanizovanej brigády. Čiže jednej z najdôležitejších súčastí Ozbrojených síl SR, keďže ide o náš základný spojenecký záväzok. Nijako neskrývame, že na splnenie tohto sľubu nevidíme inú možnosť, ako je nákup nových pásových vozidiel (a ukazuje sa, že aj tankov). Od ambície k realizácii je však skutočne veľmi dlhá cesta.

Pri každom jednom projekte je totiž potrebné skĺbiť operačné požiadavky ozbrojených síl, finančné možnosti rezortu, ponuku na trhu, potenciálne hľadanie ciest na zapojenie slovenských priemyselných subjektov, legislatívne rámce a množstvo ďalších objektívnych, ale niekedy aj subjektívnych faktorov. Zároveň by mali jednotlivé akvizičné projekty do seba zapadať, lebo jeden projekt často ovplyvňuje potrebu a priebeh iného, čo pri zlom manažmente môže mať značné negatívne (nielen finančné) dôsledky.

Takže bez mučenia možno priznať, že ako výsledok napokon často niektoré veci nejdú tak, ako by si ich človek predstavoval a ako si ich v ideálnom svete nalinajkuje. Len človek neznalý práce ministerstiev a štátnej či verejnej správy môže očakávať, že všetko sa hýbe lineárnou rýchlosťou, bez akýchkoľvek medzistupňov, zastavení, niekedy aj krokov vzad, aby bolo možné urobiť žiaduci krok vpred.

Pekným príkladom tejto skutočnosti bola v médiách avizovaná modernizácia súčasných bojových vozidiel pechoty, za ktorú sme si pred koncom minulého roka už dopredu vyslúžili kritiku. Pritom žiadne finálne rozhodnutie dodnes nepadlo a tento – hoci veľmi relevantný – scenár ostáva len jedným z možných variantov, ako splniť sľub z minulosti, podľa ktorého by sme do dvoch rokov mali prispieť stredným mechanizovaným práporom do tzv. Iniciatívy pripravenosti NATO (NRI).

Niečo podobné možno povedať aj o spôsobe využitia ponuky USA na spolufinancovanie výmeny techniky ruského pôvodu. Americká strana ponúka Slovensku „dotáciu“ 50 miliónov dolárov na nákup americkej techniky za americké vládne ceny pod podmienkou, že slovenská strana zafinancuje zvyšné prostriedky minimálne v pomere 1 : 1. Napriek tomu, že ministerstvo obrany bolo zo strany USA oslovené s ponukou ešte v roku 2018 (neskôr z viacerých dôvodov silno odporučené, aby sa investícia zamerala na vzdušné sily), do marca 2020 žiadne rozhodnutie nepadlo. Keďže boli v tom čase stále na stole viaceré odlišné alternatívy, až po ich opätovnom posúdení sme spresnili, že sa chceme zamerať na akvizíciu dvoch nových vrtuľníkov UH60 Black Hawk a dovybavenie dvojice z tých, ktoré už máme, doplnkovou technikou. Všetky ďalšie detaily a možnosti sú dnes v procese riešenia a je zbytočné ich dopredu, z vyššie uvedených dôvodov, uvádzať.

Rovnako sa musíme vyrovnať s plánmi na nákupy kolesových obrnených vozidiel, ktoré boli do istej miery avizované predošlou vládou. Tak v prípade vozidiel 8 x 8, ako aj 4 x 4 nepopierame operačnú potrebu pre ozbrojené sily. Pôvodné zámery sú však pre nás neprijateľné buď z hľadiska ceny, technických riešení, alebo predpokladaných počtov. Kým pri projekte vozidiel 4 x 4 bol proces niekde na začiatku, a teda jeho dočasné pozastavenie nemalo priamy finančný efekt, nemôžme opomínať, že projekt vozidla 8 x 8 si už vyžiadal nemalé finančné prostriedky a bolo doň investované pomerne značné úsilie rôznych súčastí rezortu. Preto asi nie je prekvapením, že popri zvažovaní iných alternatív sme nezavrhli ani myšlienku istého pokračovania projektu na báze podvozkov Patria.

Podobne intenzívne posudzujeme aj možnosti budúcnosti nákladnej pozemnej techniky, protiraketovej obrany, cvičného letectva alebo osobnej výzbroje vojakov. Ale taktiež ďalších súčastí ťažkej brigády (logistika, komunikácia, PVO, bezpilotné prostriedky, ako aj ochrana proti nim), ktoré sú možno pre verejnosť menej atraktívne ako jasne „viditeľné“ obrnené vozidlá či tanky, z hľadiska ich dôležitosti pre jej celkovú spôsobilosť alebo finančnú náročnosť sú však na podobnej úrovni. Všetko si však žiada primeraný čas, keďže zanedbanie je v mnohých oblastiach pomerne značné a niektoré procesy jednoducho nemožno preskočiť. Do toho, samozrejme, vstupujú úlohy súvisiace s pandémiou, mnohé také, o ktorých sme netušili a ktoré, pochopiteľne, ovplyvnili aj iné procesy na ministerstve obrany. Takým je napríklad tvorba požiadaviek a špecifikácií na novú techniku, ktorá je nevyhnutným predpokladom akéhokoľvek nákupu.

Napriek všetkému chceme mať koncom leta pripravený nový dlhodobý plán rozvoja rezortu, ktorý by mal tieto zámery definovať detailne a vo vzájomných súvislostiach. Netvárime sa však, že dovtedy nevieme, čo máme robiť. Kľúčové zámery sú zrejmé, hoci niektoré ich parametre, ako som už uviedol, sa môžu meniť. Intenzívne preto mapujeme možnosti, komunikujeme s potenciálnymi partnermi a hľadáme udržateľné a dlhodobé riešenia.

V tomto sa spoliehame aj na pomoc Útvaru hodnoty za peniaze, ktorý je pre nás silným partnerom a mal by byť spolugarantom nachádzania dobrých možností rozvoja. O všetkých sme následne pripravení v primeranom čase veľmi otvorene a detailne informovať.