Denník N

Tichý výkrik do priestoru a času

Zbierku Na prahu počuteľnosti vydal Ivan Laučík v roku 1988 po osemnástich rokoch od debutu. Sám autor sa kedysi vyjadril, že preňho to bol, po rokoch zákazu publikovania, druhý debut.

V edícii Mušľa vydavateľstva Modrý Peter je už vyše päťdesiat básnických kníh, a ak nerátame všetkých troch Osamelých bežcov, tak sám Ivan Laučík vychádza v tejto edícii tretí raz. Predmetnú zbierku Na prahu počuteľnosti vydal Laučík v roku 1988 po osemnástich rokoch od debutu. Sám autor sa kedysi vyjadril, že preň­ho to bol, po rokoch zákazu publikovania, druhý debut.

Päťdesiatpäť strán rozsahovo útlej knihy a takmer presná polovica strán predstavuje jej výtvarnú – ilustračnú a dizajnérsku časť. Pre edíciu Mušľa je to príznačné – akoby vydavateľ upozornil, že pre knihu je dôležitá aj táto stránka. A s tým možno iba súhlasiť. Erik Jakub Groch a Jakub Milčák priam experimentujú s grafickou stránkou aj s ohľadom na obsah výpovede jednotlivých kníh. K týmto Laučíkovým veršom výtvarne prispel Petr Veselý minimalistickými ilustráciami, ktoré zvýrazňujú istú jemnosť Laučíkovej lyriky.

K názvu jeho zbierky Na prahu počuteľnosti sa výstižne vyjadril Ján Púček – „obrátiť pozornosť dovnútra, načúvať podvedomiu“. Útlosť zbierky sa odrazila aj v počte relatívne krátkych básní (je ich dvadsaťšesť), ktoré editorsky vybral Peter Milčák. Sú rozdelené do troch kompozičných častí.

Jaskyňa ako symbol

Podstatným a častým motívom Laučíkových básní je jaskyňa. Nielen ako prírodný fenomén. Viac. Je symbolom dávnovekosti prírody, nad ktorou Ivan Laučík dokáže žasnúť. Vytvára vo veršoch obrazy „zelenkastých dažďov“, „snežných previsov“, „rastlín vo vetre“, sú to i „výstupky skál“, „zvírené svetlo“, „snežná hriva pohorí“ i „divý peľ“. Takéto obrazy vie nahromadiť aj v jednej básni, lebo tak to jeho lyrický subjekt vníma zrakom.

Pritom všetko to je akoby v úzadí, ako istota pre asociácie a premýšľanie. „Ozvena prvotného výbuchu je prítomná / v jase, / v tiesni jaskýň / a chveje sa v našich pamätiach.“ Ale ani krehkosť a krása prírodných úkazov, ani premýšľanie nad ich minulosťou precíznemu pozorovateľovi nestačí. Vidí podobenstvo, paralelu s človekom, s jeho vzťahmi k tomu živému, prírodnému, k iným i k sebe. Je to akýsi výkrik samoty človeka do horizontálneho a vertikálneho priestoru a času. Je to jeho údiv i pokora.

Dôležitým fenoménom v tomto užasnutom stave človeka je oko a oči. A hoci sa miestami okom či pomyslením odchýli od prírodného, jeho oko – oči sa vzápätí potrebujú vrátiť do priestoru, v ktorom sa „číta“ nielen očami. Jaskyne – dôležitý bod v Laučíkovej poézii – „Je to viac než dotyk, / viac než obrad.“ Je to „hlbinné opojenie“, „zimné ticho“, „tma plná obrazov“. Prírodu, jej drobné súčasti hladká, obdivuje, ctí si ich (limby, brusnice…). Lyrický subjekt je vo forme ja, my, ale aj v tretej osobe. Ide o vzájomnú previazanosť a nezvratný súvis človeka a prírody – je to „úžas z nekončiaceho“.

Laučík má svoj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie