Denník N

Šéf pražskej pohrebnej služby: Niektorí v garáži prehadzujú telá z drahých rakiev do papierových

Jaroslav Mangl. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Jaroslav Mangl. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Jaroslav Mangl vlastní v Prahe pohrebný ústav Elpis. Veľká firma, ktorá na poslednú cestu odprevádzala aj Václava Havla, považuje opatrenia za „hlúposť“ a aj v čase pandémie sa riadi len pohrebným zákonom. Chystajú napríklad pohreb pre tristo ľudí.

Usádzame sa vo vinohradskej kancelárii a vtedy fotografovi napadne, že by sme sa mohli premiestniť rovno k Brandýsu a vidieť, ako funguje pohrebná služba. Jaroslav Mangl pokrčí ramenami a o dve minúty už v jeho aute začíname rozhovor.

Ako sa darí veľkej pohrebnej službe v čase pandémie?

Otázkou nie je, aká je veľká, ale ako je vedená. To je dôležité – ten dôvod, prečo to človek robí. Či to robíte ako poslanie alebo ako biznis.

Predpokladám, že vy budete hovoriť o poslaní, nie, že to máte ako biznis.

My to, samozrejme, robíme ako poslanie. Sme veriaci…

Kto „my“?

Je to rodinný podnik. Ale keď to poviem pejoratívne, nie sme žiadni černokňažníci. A ekonomická stránka veci je pochopiteľne úplne jasná. Máme vyše tridsať zamestnancov a tí chcú vždy dvanásteho svoju výplatu a my tiež. Primárne sa to však snažíme robiť ako poslanie. Ja tú prácu robím od roku 1985.

Koľko ste vtedy mali?

Tridsať.

Ako sa mladý človek dostane k takejto práci?

To je jednoduché: nebol som tu dobre zapísaný. Myslím politicky. Nemohol som robiť ani pri dobytku. Strana a vláda rozhodli.

Čo ste urobili?

Bol som štátnym zamestnancom a z toho rozbehnutého rýchlika som vystúpil s tým, že som zmenil politický názor. A to sa neodpúšťalo.

Akú pozíciu ste zastávali v štátnej službe?

Bol som policajtom. Nastupoval som k polícii po tých krízových rokoch, keď boli čistky, a poznal som Verejnú bezpečnosť úplne inak. Keď som sa však vrátil zo školy, zrazu tam niečo nesedelo. Staršie ročníky si určite budú pamätať, že prehĺtali naprázdno, keď videli policajta. Toto som už nechcel robiť. Aby som niekoho strašil a buzeroval… To nie. Rozhodol som sa sám a zaplatil som za to.

A vybrali ste si namiesto toho pohrebníctvo?

Nie. Nech som robil, čo som robil, vždy sa po štrnástich dňoch ozvala „kádrovka“ a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Svet

Teraz najčítanejšie