Denník N

Správy z lode

Snímku Zeme v roku 1969 vykonalo Apollo 10. Išlo o posledný prípravný let pred plánovaným pristátím ľudí na Mesiaci. Foto – NASA
Snímku Zeme v roku 1969 vykonalo Apollo 10. Išlo o posledný prípravný let pred plánovaným pristátím ľudí na Mesiaci. Foto – NASA

Naozaj sme na jednej lodi, no tá loď má množstvo rôznych palúb a môžeme si byť istí, že keď dôjde k najhoršiemu, zo záchranného člna nás niekto vystrčí.

Autor je spisovateľ

A nebude to škoda, keď vyhynieme?

Škoda? Pre koho?

Hlavne pre planétu! Toľko sme sa už o nej dozvedeli. Tak do hĺbky sme ju preskúmali. Vieme takmer všetko o jej minulosti. O jej prírodných zákonoch. Pochopili sme ju. Z jedinej milimetrovej vrstvy hornín dokážeme porozprávať o miliónoch rokov jej existencie. Dosiahli sme najhlbší bod, dobyli ten najvyšší, celá nám leží pri nohách. Videli sme ju z kozmu a obleteli už toľkokrát! Dokonca vieme, aj čo ju ničí, čo jej škodí. Za sebou máme storočia fantastických objavov. Aká to je dnes samozrejmosť, že vlak si to šinie dvestokilometrovou rýchlosťou. Aké samozrejmé je, že nad hlavou sa nám križujú stovky lietadiel denne.

Aj seba, ľudí, sme dokonale spoznali. Vieme, ako sme vznikli. Ako sme sa vyvinuli z tých najnižších foriem druhu sapiens. Napísali sme fantastické knihy. Namaľovali úžasné obrazy. Nakrútili krásne filmy. My krásni múdri ľudia. Už sme takmer nesmrteľní. Porazili sme množstvo chorôb. Tak nebude to škoda, keď tu zrazu nebudeme? Koruna tvorstva? Ozdoba planéty?

Neviem. Doma sme si nad sporák zavesili pohľadnicu z edície Recykliteratura. Azda štvorročné dievčatko, kytica v rukách, úsmev Mony Lisy, kmeň briezky v pozadí. A pri nej nápis vytrhnutý z akéhosi starého periodika: „Lidstvo se samo zničí.“

Áno, je to tak, hovoríme si, keď k nám do miniatúrnej bubliny preniknú obrázky odporcov očkovania, ktorí sami seba bezcitne označujú žltou Dávidovou hviezdou a robia zo seba martýrov. Áno, je to tak, hovoríme si, keď zase počúvame o tom, ako nás má z definitívnej sebazáhuby vytrhnúť nejaká ďalšia klimatická konferencia oblekov a škrobených golierov, z ktorej zase raz vznikne len dáky zdrap s honosným názvom a polovica zúčastnených ho aj tak nepodpíše. Áno, je to tak, hovoríme si čoraz častejšie, a už si vlastne ani nemusíme nič hovoriť – väčšinu najnovších správ vybavíme pohybom obočia smerom k tomuto obrázku.

V marci 2020 som písal, že nás toto celé možno niečo naučí. Že nás to zomkne. Že budeme pokornejší. Dnes síce vidím, že sme naozaj na jednej lodi, no tá loď má množstvo rôznych palúb a môžeme si byť istí, že keď dôjde k najhoršiemu, zo záchranného člna nás na poslednú chvíľu niekto vystrčí. Niekto s lepšími a vplyvnejšími kamarátmi. Niekto oveľa krajší. Čo už. Nech nás teší jedno – na palube potápajúcej sa lode zostáva kapela a neprestáva hrať.

A tak o šiestej ráno stojím pri kuchynskom okne a na rukách držím nášho polročného syna. Pozeráme do záhrady, no je taká hmla, že nedovidieť ani na zadný plot. Samozrejme, veď sme na otvorenom mori! Ideme ku dnu, no my dvaja sme celkom pokojní. Vlastne, pozerám, že malý práve zaspal. Zrejme ho ukolísalo jemné vlnenie mora. Z rádia potichu spieva Rosie Carney „I’ve tried to sketch myself a new map“, a ja si hovorím – nie, nie, nová mapa nestačí. Chcelo by to novú loď. Alebo skôr celkom inú posádku…

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie