Denník N

Po Korben Dallas a Sendreiovcoch sa so sláčikmi pustí do Longitalu

Slávo Solovic počas premiéry projektu Sendreiovci Le Orchestroha. Foto N - Tomáš Benedikovič
Slávo Solovic počas premiéry projektu Sendreiovci Le Orchestroha. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na Pohode počas jedného dňa Slavo Solovic dirigoval dvakrát orchester s dvomi úplne rôznymi projektmi, teraz ho čaká ďalší. Premiéru bude mať na festivale Konvergencie.

A to je všetko? – tak nazvali Longital svoj tohtoročný album, na ktorom nahrali staré veci v akustickej podobe a v novom obsadení s bubeníkom Mariánom Slávkom. Otázka z názvu už je zodpovedaná. Nie je to všetko. Rovnaké pesničky o pár dní zaznejú v ďalšej novej verzii – so sláčikovým kvartetom na otváracom koncerte festivalu Konvergencie. Nie je to náhoda, ani žiadny umelo vytvorený projekt.

Comeback v inej zostave

„Bol som na koncerte Longitalu, ešte keď hrali dvaja. Majú to perfektne zocvičené, prepracovanú dynamiku, pesničky sú zaujímavé a dlhé, zdalo sa mi, že to už je vlastne súčasná klasická hudba, ktorá si zaslúži sálu, kde nepadá pivo a nebúchajú dvere. Tak som im povedal, že si viem predstaviť dorobiť tam nejaký ‚vážnohudobný‘ prvok a preniesť to inam,“ hovorí Slavo Solovic.

Šinu a Dana Salontayovcov dobre pozná. V roku 2001 na Šinadisku, jednom z prvých albumov ich vydavateľstva Slnko records, programoval elektronické bicie a kúzlil so samplami. O zvukové podklady sa potom staral aj v kapele Neuropa (ktorú by už Michal Kaščák mohol konečne znovu prebrať k životu), potom sa podpísal pod operu pre GUnaGU, venoval sa scénickej aj filmovej hudbe aj produkcii, napríklad albumu Zdenky Prednej. Potom zaranžoval pre orchester pesničky Korben Dallas a Sendreiovcov. A po toľkých aktivitách prišiel čas na jeden comeback.

Projektu s názvom Longital Suita pomohol Jozef Lupták, riaditeľ Konvergencií. Ten už dlhšie zvažoval, že pozve aj túto skupinu, a keď sa objavila možnosť spojenia so sláčikovým kvartetom, dokonale to zapadlo do programu aj do celkovej dramaturgie tohto festivalu, ktorý ponúka najrôznejšie podoby komornej hudby vychádzajúcej z klasiky.

Slavo Solovic to celé pripravil, a zároveň sa stal aj členom sláčikového kvarteta, s ktorým to 10. septembra zahrá na otváracom koncerte Konvergencií. Ono, v skutočnosti, to nebude kvarteto. Nie pre to, že na pódiu v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave bude dokopy až sedem muzikantov. Aj tých sláčikov bude viac. Používajú ich totiž aj Longital.

Ako to vlastne bude znieť? „Kvarteto robí to isté, čo bicie. Dopĺňa ich hranie vo dvojici, ktoré udrží už samotná gitara s basou. Len to zvýrazní. Držal som sa pôvodných foriem, hráme tie isté pesničky, spolu a zároveň po svojom. Všeličo sa tam deje, ale nie tak, aby to rušilo… Ako to povedať?…“ hovorí a namiesto hľadania ďalších slov púšťa ukážky.

Kapela sa zaujímavo rozrastie, kvarteto ju pekne zvukovo dopĺňa. Keď nastúpi do bluesového podkladu v skladbe Vlak, hneď to pripomenie Different Trains od Steva Reicha. Takéto pohrávanie sa s postupmi či konkrétnymi citátmi iných skladateľov má Slávo Solovic rád. Keď aranžoval pre orchester pesničky Korben Dallas, využil aj hudbu z bondoviek a Morriconeho. A rovno priznáva, že podobný projekt so Sendreiovcami vznikol po tom, ako ich Hans Zimmer využil v soundtracku pre druhý film o Sherlockovi Holmesovi.

„Strašne sa mi páčilo, ako to urobil. Keď sa prenesie ich divoké hranie do orchestra, dá sa skvele zužitkovať. Tam to má zmysel,“ hovorí aranžér, ktorý si oba orchestrálne projekty sám oddirigoval na Pohode. Počas jedného dňa, čo sa asi ešte nikdy nikomu nepodarilo.

Verdiho aj Pucciniho žiak

Na konzervatóriu vyštudoval hru na husliach, ale venuje sa kompozícii, aranžovaniu a najnovšie aj dirigovaniu. Mohol by si v životopise uvádzať, že je žiakom Verdiho a Pucciniho, pretože najviac sa ako skladateľ a aranžér naučil, keď po škole strávil päť rokov v opernom orchestri.

„Keď som sa nudil, tak som sa pozeral, ako je to celé vlastne urobené. Muzikanti sedia v jame pod pódiom, speváci sú ďaleko, počúval som len orchester. Napríklad Verdiho Othello. Od začiatku sa v orchestri niečo deje, super veci, krásne, ktoré si človek bežne nestihne ani všimnúť, lebo hore hučí zbor, sólista ťahá dlhé noty a hudbu poriadne nie je počuť.“

Z opery si zároveň odniesol slabosť pre hudbu, ktorá vždy ešte s niečím súvisí. S libretom, s divadelnou hrou, so scénou z filmu, jednoducho sledovať nejaký konkrétny dej a vyjadrovať aj niečo iné než len abstraktné veci. V 19. storočí sa tomu hovorilo programová hudba, ktorou sa skladatelia ako Berlioz snažili zhudobňovať konkrétne nálady a opisy.

K dirigovaniu sa dostal náhodou. Prozaicky. Nebola iná možnosť.

„Na koncerte Korben Dallas pre bezdomovcov vznikla situácia, že príde žilinský orchester, ale dirigent Braňo Kostka nemal čas. Všetci mi hovorili: Choď to dirigovať ty. Moja prvá reakcia bola, že sa zbláznili. Ja introvert sa mám postaviť pred orchester a viesť ho? Nakoniec iná možnosť nebola, tak som musel ísť. Doma som si púšťal nahrávky s partitúrami a trénoval, až ma bolela ruka. Keď som si to vyskúšal naživo, zistil som, že je to celkom fajn, až také opojné. Projekt so Sendreiovcami som už chcel ja sám.“

Vyťažený štyridsiatnik verí, že všetky tieto projekty vrátane toho najnovšieho nezostanú len pri jedinom, premiérovom uvedení. Už teraz je isté, že Korben Dallas bude hrať v decembri so žilinským orchestrom, v januári sa presunie do Košíc a do konca roka by mal vyjsť orchestrálny album.

Úvahy o ďalšej budúcnosti „symfonických“ Sendreiovcov a sláčikového kvarteta s Longitalom ešte nie sú také konkrétne, ale tiež sa uvažuje o ďalších koncertoch a nahrávkach.

Festival Pohoda 2015. Korben Dallas. Foto N - Tomáš Benedikovič
Festival Pohoda 2015. Korben Dallas. Foto N – Tomáš Benedikovič

Teraz najčítanejšie