Denník N

Psychiater Černák: Pandémia je vzácna príležitosť urobiť bilanciu svojho života

Psychiater Pavel Černák. Foto N - Tomáš Benedikovič
Psychiater Pavel Černák. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Prial by som si, aby sme boli o čosi skromnejší a pokornejší. Aby sme o čosi viac rešpektovali zem, na ktorej žijeme, a aby sme ju vnímali ako miesto, o ktoré sa treba starať,“ hovorí psychiater PAVEL ČERNÁK.

V rozhovore rozpráva aj o tom:

  • čo by verejnosť v súčasnej situácii mala počuť od politikov;
  • či je pandémia náročnejšia ako konflikty, ktoré prežili naši predkovia, alebo sme dnes len menej odolní zvládať krízové situácie;
  • o čo sa môžeme v sebe oprieť, keď sme na hrane svojich mentálnych síl.

Na čo sa najviac tešíte, keď pandémia pominie?

Na ľudí. Na stretnutia s ľuďmi, ktorí mi chýbajú a s ktorými nemôžeme tráviť čas tak ako kedysi, chodiť spolu na výlety, spoznávať svet. Veľmi nám aj s manželkou chýba napríklad kontakt s našou mladšou dcérou, ktorá žije v Španielsku, v Barcelone. Už dlhšie nás volá, chce, aby sme prišli, tak pomaly spriadame plány, ako a kedy by sa nám to mohlo podariť.

Najviac sa teda teším na stretnutia, kontakty. Veľmi mi chýbajú. Dlho som to znášal celkom dobre, ale nedávno som si uvedomil, že som z toho už frustrovaný a deprimovaný.

Keď to vraví psychiater, čo potom my ostatní, ktorí nemáme v rukách toľko nástrojov?

Aj ja som len človek a toto je môj úprimný pocit. Nie som voči tomu imúnny.

Už keď sme si dohovárali stretnutie, vraveli ste mi, že nemáte univerzálne rady na život v pandémii a že už ste tiež unavený. Z čoho najviac?

Z toho, že to dlho trvá. Nie som z tých, ktorí by sa nechali oberať o životný optimizmus a stabilitu rôznymi politickými prekáračkami, nejasnosťami a nekompetentnosťou, nad to sa viem povzniesť. Ale to, že to už dlho trvá a akosi nie je vidno svetielko na konci tunela, to je veľmi ubíjajúce.

Ale mám takú hypotézu, hoci nie je nijako vedecky podložená, že ešte sa vírus vzopne k tretiemu ataku, ktorý možno bude najsilnejší, ale aj najkratší, a potom sa to náhle skončí.

Tiež mám jednu takú: V januári som si začala hovoriť, že sme za polovicou a už ideme z kopca. Ale nie sú to len ilúzie, ktorými sa tak trochu klameme?

Jasné, že sú. Ale to, že vznikajú, je výsledkom toho, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Rozhovory

    Vzťahy

    Rodina a vzťahy, Zdravie

    Teraz najčítanejšie