Psychiater Černák: Pandémia je vzácna príležitosť urobiť bilanciu svojho života

„Prial by som si, aby sme boli o čosi skromnejší a pokornejší. Aby sme o čosi viac rešpektovali zem, na ktorej žijeme, a aby sme ju vnímali ako miesto, o ktoré sa treba starať,“ hovorí psychiater PAVEL ČERNÁK.

V rozhovore rozpráva aj o tom:

• čo by verejnosť v súčasnej situácii mala počuť od politikov;
• či je pandémia náročnejšia ako konflikty, ktoré prežili naši predkovia, alebo sme dnes len menej odolní zvládať krízové situácie;
• o čo sa môžeme v sebe oprieť, keď sme na hrane svojich mentálnych síl.

Na čo sa najviac tešíte, keď pandémia pominie?

Na ľudí. Na stretnutia s ľuďmi, ktorí mi chýbajú a s ktorými nemôžeme tráviť čas tak ako kedysi, chodiť spolu na výlety, spoznávať svet. Veľmi nám aj s manželkou chýba napríklad kontakt s našou mladšou dcérou, ktorá žije v Španielsku, v Barcelone. Už dlhšie nás volá, chce, aby sme prišli, tak pomaly spriadame plány, ako a kedy by sa nám to mohlo podariť.

Najviac sa teda teším na stretnutia, kontakty. Veľmi mi chýbajú. Dlho som to znášal celkom dobre, ale nedávno som si uvedomil, že som z toho už frustrovaný a deprimovaný.

Keď to vraví psychiater, čo potom my ostatní, ktorí nemáme v rukách toľko nástrojov?

Aj ja som len človek a toto je môj úprimný pocit. Nie som voči tomu imúnny.

Už keď sme si dohovárali stretnutie, vraveli ste mi, že nemáte univerzálne rady na život v pandémii a že už ste tiež unavený. Z čoho najviac?

Z toho, že to dlho trvá. Nie som z tých, ktorí by sa nechali oberať o životný optimizmus a stabilitu rôznymi politickými prekáračkami, nejasnosťami a nekompetentnosťou, nad to sa viem povzniesť. Ale to, že to už dlho trvá a akosi nie je vidno svetielko na konci tunela, to je veľmi ubíjajúce.

Ale mám takú hypotézu, hoci nie je nijako vedecky podložená, že ešte sa vírus vzopne k tretiemu ataku, ktorý možno bude najsilnejší, ale aj najkratší, a potom sa to náhle skončí.

Tiež mám jednu takú: V januári som si začala hovoriť, že sme za polovicou a už ideme z kopca. Ale nie sú to len ilúzie, ktorými sa tak trochu klameme?

Jasné, že sú. Ale to, že vznikajú, je výsledkom toho, že naša psychika ich potrebuje. Potrebuje si nájsť cesty, ako aspoň trochu prikrášliť realitu. To nie je skutočná budúcnosť, iba naša anticipácia, ktorá vyjadruje naše túžby.

Nebudeme ešte viac sklamaní a unavení, keď sa nenaplnia? Nie je príliš nebezpečné takto snívať?

Sklamaní budeme, ale s tým sa už každý musí vyrovnať po svojom. Samozrejme, môže to byť nebezpečné, ak človek žije dlhodobo iba z túžob a v ilúziách, to je rizikové. Ale môcť si to dopriať, môcť túžiť po tom, aby nám bolo lepšie, to je jedno zo šťastí, ktoré ako ľudia máme.

Môže to byť dostatočnou úľavou, keď sme už týždne zatvorení doma?

Je to náročné, lebo frustrácia je už veľká. Keď si predstavím, koľké viacčlenné rodiny možno trávia všetok tento čas spolu v menších priestoroch, to chce naozaj zapnúť všetky rezervy, ktoré v sebe máme.

Nečudujem sa, ak ľudia poľavia v opatreniach alebo keď zareagujú neadekvátne aj na malý podnet a vybuchnú napríklad v potravinách, lebo sa v nich zbiera agresia. Žiaľ, táto frustrácia je znásobovaná nejasnosťami a zlou komunikáciou ľudí, od ktorých verejnosť očakáva, že informovanie o odborných veciach prenechajú odborníkom. Lebo jedna vec je politika a druhá sú odborné stanoviská a spájať tieto dve veci nie je šťastné.

To, čo teraz ľudia potrebujú, sú jasné a zdôvodnené informácie, ktoré by mohli vnímať ako pomoc a nie ako šikanu.

Ako je možné, že si politici neuvedomujú dôsledky svojich slov a sporov? Musia predsa vedieť, že tak ako to robia teraz, si dôveru nezískavajú.

To je o veľkosti osobnosti. U nás by bolo viac než žiaduce, aby do politiky išli ľudia, ktorí sú zrelé osobnosti, čo znamená, že dokážu urobiť čiaru medzi uspokojovaním vlastných potrieb a uspokojovaním potrieb verejnosti.

Keď niekto podľahne pocitu moci preto, že má funkciu, tak je to nešťastie. Títo ľudia sa stávajú vzťahovačnými, autoritatívnymi a dostávajú sa do pozície samozvaných vodcov. Do tejto roly sa nominujú sami, nie je to teda žiadna objednávka verejnosti, ako to neraz vysvetľujú.

A prečo si to neuvedomujú? Čiastočne o tom vedia, ale keby si to uvedomili naplno, prišli by o svoj sebaobraz. A to nechcú. Moc má obrovskú silu, ale je to narkotikum, ktorým sa človek opája a pre ktoré stráca schopnosť správne vnímať realitu.

Generácie pred nami prežili jednu alebo obe vojny, znárodnenie, komunistov, Mečiara aj s tým spojených množstvo osobných tragédií. Sme dnes menej odolní voči krízovým situáciám než naši predkovia, alebo je táto pandémia v niečom ťažšia?

Hrôzy vojny, ktoré títo ľudia zažili, čakanie na jej koniec a neistota, či ju človek a jeho blízki prežijú, to všetko by sa v niečom dalo prirovnať k dnešnej pandémii, akurát že ľudia v tom čase žili trochu inak, a teda aj boli iní. Myslím, že mnohí mali viac pokory, žili skromnejšie, no hlavne mali viac normálnejšieho a reálnejšieho hodnotenia seba a aj sveta.

Pandémia nás však zastihla v úplne inej situácii. Sme ponorení v digitálnom svete, ktorý nám prináša množstvo stresu, vyčerpania a podnetov, ktoré naše potreby uspokojujú ešte rýchlejšie. Kým emócie, ktoré zažívame, sa s emóciami vtedajších ľudí zhodujú a v podstate zažívame stále tie isté pocity hnevu, smútku, radosti, hanby, viny či šťastia, tak naše hodnotenie seba a sveta je veľmi často odtrhnuté od reality.

A nie je to dnes iba naše zdanie, ilúzia, že tí pred nami zvládli aj väčšie hrozby dobre?

Fakty hovoria, že to nie je len ilúzia. Naozaj to mnohí zvládli. Akurát, že dnes sa v súvislosti s týmito udalosťami ukazuje najmä to, že pre dnešné generácie je to ďaleká minulosť, na ktorú už nevieme nadviazať, vztiahnuť sa k nej.

Ja napríklad veľmi rád počúvam nedeľňajší cyklus slovenského rozhlasu o ľuďoch, ktorí prežili holokaust a hrôzy 20. storočia. Je to neuveriteľné, keď počujete rozprávať ľudí, ktorí len zázrakom prežili holokaust, majú vysoko po deväťdesiatke, ale z ich hlasu cítiť obrovskú vitalitu, chuť po živote a brilantný intelekt. Je to skutočne fascinujúce.

Ako je to možné, že ich ani také udalosti nezlomili?

Asi sa to nedá iba naučiť, myslím, že k tomu človek potrebuje aj isté vrodené vlohy.

Zásadný rozdiel medzi tým, čo prežívali oni, a čo dnes prežívame my, je ešte v tom, že väčšina konfliktov, ktoré aj dnes prebiehajú po celom svete, sa k nám dostáva iba prostredníctvom médií. Nevieme ich prežiť, lebo nebezpečenstvo nevystúpi z obrazovky. Obrazovka nám ich iba sprostredkúva, a to je úplne iná situácia.

Niečo podobné platí aj pri pandémii: mnohí pandémiu necítia ako priame ohrozenie, len ako sprostredkované. Ich strach je strachom z niečoho, čo je možné, ale nie bezprostredné, a teda do veľkej miery imaginárne. A to je ten obrovský rozdiel v porovnaní s minulosťou: vtedy ste mohli pred bombardovaním bežať do úkrytu, ale kam pobežíte teraz? Práve v tom je nápor na našu psychiku taký náročný, že už samotný strach, ktorý prežívame, ale aj reakcia naň, sa odohrávajú v úplne iných podmienkach.

Od čoho závisí, či pre nás krízová situácia, ktorú prežívame, bude traumou alebo nás posilní?

To je ťažká otázka a sám nad ňou často premýšľam. Fantazírujem síce o tom, že svet sa zmení a že niečo z pandémie si vezmeme aj do ďalšieho života. Prial by som si, aby sme boli o čosi skromnejší a pokornejší. Aby sme o čosi viac rešpektovali zem, na ktorej žijeme a aby sme ju vnímali ako miesto, o ktoré sa treba starať.

Ale zároveň sa obávam, že lekcia, ktorú sme ako ľudstvo dostali, a ktorá má dnes podobu 2 a pol milióna mŕtvych ľudí, nebude stačiť. Jednak preto, že počet zomretých je z hľadiska svetovej demografie len malé číslo, ale aj preto, že prevažnú časť obetí tvoria starí ľudia. Žiaľ, v tomto smere je ľudský cynizmus nekonečný a odohráva sa v súradniciach toho, že „kým sa to nestane mne a mojim blízkym, tak sa vlastne nestalo nič“.

Situácia sa však rýchlo mení, a tak ako sa Slovensko šplhá k premiantovi počtu mŕtvych v prepočte na veľkosť krajiny, rastie aj strach o život. Že aj v tejto situácii je stále veľa ľudí, ktorí ignorujú základné pravidlá správania sa a negujú všetko, čo veda o korone prináša, je pre mňa nepochopiteľné. Čo je smutné, týka sa to aj vzdelaných ľudí.

Vieme teraz niečo sami urobiť, zmobilizovať niečo v sebe, čím by sme z pandémie mohli vyjsť posilnení? Máme to aspoň trochu vo vlastných rukách?

Za bežných okolností to funguje tak, že človek má vo svojej mentálnej výbave nástroje, ktoré dokáže použiť a zmobilizovať aj v krízovej situácii. Ak sa mu to podarí, tak zväčša ho to aj spätne obohatí, lebo dokáže svoje obranné mechanizmy využiť kreatívne a tvorivo.

Ale pandémia, to je celkom nová situácia. Nikde v génoch ju zapísanú nemáme, lebo tá posledná sa odohrala veľmi dávno. Či teda dokážeme využiť to, čo nám je dané, nie je vôbec isté. Bodaj by to tak bolo, ale obávam sa, že ak sa nám to aj podarí, bude to len na dobu určitú. Na tomto poli nie sme kmeňoví zamestnanci, ale iba v roli a. h. – ako hostia.

Čo môžeme urobiť ako jednotlivci – o čo sa môžeme v sebe oprieť, keď cítime, že ideme z posledného?

O svoju sebahodnotu. Keď je človek zrútený a trpí vplyvom akejkoľvek udalosti, ktorá v ňom vyvoláva psychopatologické zmeny, a teda úzkosť alebo depresívne prežívanie, je to, samozrejme, veľmi ťažké. Ale aj keď je v takomto stave, mal by sa o to pokúsiť. Mal by sa pokúsiť pozrieť na seba očami niekoho iného. Ak tomu dokáže venovať čo i len minútu denne, ak sa dokáže na seba pozrieť prostredníctvom svojich dobrých vlastností a toho, čo znamená v živote iných ľudí, už to je niečo, čoho sa môže chytiť a ďalej to rozvíjať.

V škole sa učíme poskytovať prvú pomoc, ale ako by mala vyzerať prvá psychická pomoc?

Priskoč, nadviaž dialóg a počúvaj. Počúvaj otvorene a buď naplno prítomný. To na začiatok úplne stačí.

A čo ak cítime, že sa to deje nám a že sme na hrane?

V tom prípade sa musíme pokúsiť vyslať signál, že túto pomoc sami potrebujeme. V takýchto situáciách býva zväčša človek nahnevaný na celý svet a s nikým nechce hovoriť, všetkých posiela kade ľahšie, a to je presne jeden zo signálov, že niekoho potrebuje. Keď to spozorujeme, je čas priskočiť.

Aj keby sa ten rozhovor neskončil nijako dobre, aj to je v poriadku. Možno nám ten človek dokonca zloží telefón, ale ani to nevadí. On si to zapamätá a ďalší raz prijme o čosi viac z ponúknutej pomoci. Hnev je súčasťou smútku a aj súčasťou depresie. Často je potláčaný a pokus o nadviazanie kontaktu ho môže spustiť a zasiahnuť práve toho, kto prichádza s pomocou. Ale tak to skrátka je, to sú zákonitosti našej psychiky.

Už pred pandémiou odborníci varovali, že zažívame nárast úzkostí, depresií a panických atakov. Mali niečo spoločné s tými dnešnými, alebo sú úplne iné?

Spoločné je iba to, že ich pacient prežíva ako úzkosť, čo je základný psychopatologický fenomén. Ale ak ide o príčinu a mechanizmus vzniku či ich trvania, tak si myslím, že ide o rozdielne fenomény, lebo sa v nich uplatňujú iné procesy.

Tie predošlé úzkosti boli moderné civilizačné duševné poruchy súvisiace s narcistickými a hraničnými sklonmi. Drvivá väčšina pacientov psychoterapeutických služieb mala niečo spoločné. Dostali sa na miesto vo svojom živote, kde ich zastavili napríklad úzkostné stavy. Boli vydesení, mali strach, že zomrú, lebo napríklad panické ataky pripomínajú infarkt. Až vyšetrenie ukáže, že nejde o infarkt, ale o psychickú poruchu.

Následne v procese liečby zväčša títo ľudia prídu na to, že bod, v ktorom zastali a v ktorom prišiel atak a takpovediac nimi šľahlo, bol pre nich v konečnom meraní dobrý. Síce to bolelo a stále bolí, ale dostali príležitosť na bilanciu svojho života a pomenovanie toho, čo človeka ovláda v nevedomých vrstvách a čo môžu zmeniť, aby neboli otrokmi svojho sebaobrazu.

Môžu súčasné úzkosti potlačiť alebo dokonca prehlušiť tie predošlé?

Čiastočne áno, lebo to, ako sa cítime a aký je náš psychický stav, závisí aj od spoločenských podmienok. Dnešné úzkosti na rozdiel od tých minulých súvisia predovšetkým s neistotou, s predtuchou niečoho zlého a u mnohých, najmä starších, so strachom o život. A to je už celkom „iné kafé“.

Kto by to bol pred dvoma rokmi povedal, že budeme zatvorení doma, nebudeme môcť ísť do Auparku nakupovať a zaujímať sa len o to, kto si nás všimne?

Podobne ako o úzkostiach sa už pred pandémiou hovorilo o osamelosti – dokonca dostala prívlastok „epidémia 21. storočia“. Dnes sa stretávať nemôžeme, ale zdá sa, akoby sme k tomu okresaniu vzťahov smerovali už dlhšie. Prečo sa to stalo?

Fenomén osamelosti tu bol vždy, výstižne ho definovali aj mnohí spisovatelia a filozofi ako napríklad Albert Camus alebo Sartre. Osamelosť je jav, ktorý človek zažíva v dôsledku izolácie, ale úplne rovnako ho môžete zažiť aj uprostred masy ľudí, s ktorými však nemáte žiadne spojenie.

Osamelosť, ako ju poznáme v súčasnosti, je z môjho pohľadu výsledkom vyspelosti civilizácie. Žijeme spôsobom, v ktorom dochádza k nasycovaniu našich potrieb bez prekonávania väčších prekážok a období strádania.

Navyše, uspokojovanie materiálnych potrieb zaberá priveľkú časť „koláča“ našich ostatných potrieb. Tie duchovné a duševné ostávajú nepovšimnuté. Aj preto sa možno mnohí cítili osamelo. Boli vyprahnutí, lebo keď svoje potreby staviate na materiálnych veciach, ich uspokojovanie časom stratí svoje čaro, prestanú vás tešiť, lebo už nie sú vzácne. A vzácne nie je ani ich zdieľanie s inými. Výsledkom je doba, ktorá plodí ľudí s hraničnými a narcistickými rysmi v takej miere, aká tu ešte nebola.

Korekcia môže nastať aj pri náhodnom stretnutí s človekom alebo so spoločenstvom, ktoré má iné hodnoty. Ak mu dokážu ukázať, že existuje aj niečo iné, z čoho sa dá žiť, a človeka to zaujme, tak je to šanca na zmenu. A nemyslím tým iba náboženské spoločenstvá, tým spoločenstvom môže byť aj záujmový krúžok.

Nebude pandémia aj v tomto smere zlomová? Nedáva nám príležitosť uvedomiť si, že nielen bez jedla a vody, ale aj bez dotyku a spoločnosti druhých ľudí nedokážeme prežiť?

V tomto je príroda k človeku milosrdná. Keby mal dotyk tie fyzikálno-chemické vlastnosti ako voda alebo vzduch, tak by to bolo kruté. Hynuli by sme na nedostatok pozornosti, nedostatok lásky. Lenže príroda nás v tomto smere adaptuje aj na to málo, čo zažívame teraz, dokonca aj na to nič.

Prežiť je dôležitejšie ako utiecť z tohto sveta z dôvodu, že nám niečo chýba. Prežitie je mimoriadne silný biologický fenomén, ktorý má obrovskú silu. Preto na samovraždu treba určitý patologicky zmenený stav mysle, aby to človek dokázal urobiť. Nemusí ísť iba o duševnú chorobu, stačí aj psychické zranenie, ktoré spustí akýsi chorobný proces, a ten nasmeruje človeka k tomu, že situáciu už nedokáže uniesť a cíti, že to nezvládne.

Prejaví sa v tomto smere aj pandémia – uvidíme ju na budúci rok aj v štatistikách samovrážd?

Myslím, že nie, lebo ešte stále sme len vo fáze ohrozenia, keď človek prirodzene mobilizuje svoje sily. Je to niečo ako Vianoce pre osamelých. Štatistika hovorí jednoznačne, že december nie je najhorším mesiacom v počte samovrážd.

Človek zmobilizuje všetky svoje sily, a aj keď je napríklad veľmi osamelý, tak sa donúti k akémusi pseudošťastiu, lebo situácia si to vyžaduje a je v tom aj akýsi spoločenský akcent. Lenže potom, keď prídu všedné dni a osamelý človek vidí, že život vonku beží ďalej, ľudia sa stretávajú a on je naďalej sám, tak vtedy to udrie.

Ako sa prejavila pandémia u vás v nemocnici?

Ak ide o covid, dlho sme odolávali, ale v tejto vlne sme sa už ani my nevyhli tomu, že sme museli zriadiť niektoré oddelenia na covidové. Vyzerajú teda presne tak, ako červené zóny v iných nemocniciach, čo je pri starostlivosti o psychiatrických pacientov veľmi náročné. Časť personálu tiež prešla covidom a karanténami, s kapacitami, ktoré máme, to ťaháme len tak tak.

Situácia sa mení zo dňa na deň, opakovane sme si povedali, že snáď sa lepší, a vzápätí sa objavilo nové ohnisko nákazy, či už u nás v nemocnici, alebo na inom psychiatrickom pracovisku, s ktorými úzko spolupracujeme a preberáme pozitívnych pacientov, ktorí potrebujú psychiatrickú liečbu.

Mali ste počas roka viac pacientov než v minulosti, ktorých ťažkosti by už mohli súvisieť bezprostredne aj s prežívaním pandémie?

Hospitalizovaných pacientov, kde bola pandémia priamym spúšťačom poruchy ani nie, ale obavy z ochorenia, strach, napätie, ale i paranoidita sú bežnou súčasťou príznakov rôznych porúch.

Viac máme pacientov v ambulantnej starostlivosti, kde okrem uvedených príznakov pristupuje depresívne prežívanie, frustrácia a v poslednom čase i sebaobviňovanie v prípadoch, keď niekto nakazil svojho blízkeho, a ten na to doplatil svojím životom.

Ako sa vaši lekári, lekárky a personál starajú o svoje mentálne zdravie, aby ste to zvládli?

Nemáme žiaden špeciálny program na uchovanie a rozvoj mentálneho zdravia, hoci je to dobrá idea. Myslím si však, že každý u nás má svoj vlastný program a dobré je, keď pracuje za takých podmienok, ktoré ho inšpirujú k tomu, aby si ten program vytiahol, oprášil a niečo z toho načerpal.

Potrebujeme to ako doping, čerpať zo svojich vnútorných zdrojov. Táto doba je vyčerpávajúca aj preto, lebo nemáme príležitosti dobiť si energiu inde. Kultúra nefunguje a ak, tak iba parciálna, ktorá človeka viac naštve, než uspokojí.

Musím však k tomu dodať aj to, že vytvárať v súčasnej situácii podmienky fungovania nemocnice tak, aby boli povzbudzujúce, je mimoriadne náročné na každom leveli riadenia.

Mentálne zdravie sa prvýkrát dostalo do programového vyhlásenia vlády, často o ňom hovorí aj prezidentka. Mohla by teda kombinácia týchto okolností viesť k zmene prístupu starostlivosti o duševné zdravie?

Potenciál na zmenu je obrovský. A my len výskame od radosti, že sa táto téma konečne dostala aj do programového vyhlásenia vlády. Už v roku 1992 sme odovzdali ministerstvu zdravotníctva materiál o reforme psychiatrickej starostlivosti, ktorú napísala skupina nadšencov. Vyšiel aj knižne v roku 1999. Inšpiráciu sme čerpali z krajín, kde už moderná psychiatria fungovala, a pozrime sa, kam sme sa dostali. Hoci psychiatria sa pekne rozvinula, stále ťaháme za kratší koniec, najmä v stacionároch a komunitnej starostlivosti.

Hlavnou komoditou psychiatrie, ak má byť komfortná, sú dve veci: personál a priestory. Potrebujeme dostatok odborníkov a dostatok pekných svetlých priestorov. Personál nám absolútne chýba a priestory síce máme, ale obnovujeme ich len pomaly. To všetko je dôsledok zanedbávania psychiatrie. Preto je dobré, že konečne prichádza reforma, ale aký bude jej výsledok, to je otázne. Obávam sa len toho, aby sme neurobili jeden krok vpred a dva dozadu.

A čo pohľad bežných ľudí na duševné zdravie – budeme po pandémii vnímavejší, keď sme museli sami siahnuť na vlastné rezervy?

Pandémia je vzácna príležitosť na to, aby sme si urobili bilanciu – svojho osobného života a od neho sa dá dostať oblúkom aj k bilancii ľudstva ako takého.

Máme skúsenosť s tým, ako sme žili pred pandémiou, ako žijeme dnes a ako by sme žiť chceli, či inak povedané – ako by sme chceli mať stále viac. Mať ešte viac pôžitkov, viac majetku, viac bohatstva, viac krásy, skrátka, všetkého viac. Tieto týždne a mesiace nám ukázali, že človek dokáže žiť oveľa skromnejšie, než si myslí.

Veríte, že si to zapamätáme?

Stále verím, že ľudstvo má v sebe pozitívnu regulačnú schopnosť. A akási vnútorná mladosť aj staršiu generáciu učí, že život je evolučný proces, ktorý sa neustále vyvíja a obnovuje, a jeho pomyselná krivka stúpa nahor.

Na druhej strane intenzívne vnímam to, ako máme tendenciu vytesňovať hrôzy minulosti a všetky negatívne pocity, ktoré sa nás bezprostredne netýkajú a ktoré sme nezažili osobne. Zabúdame. A spoločenské zabúdanie, to je vážny fenomén.

Navyše, žijeme v spoločenskom usporiadaní, ktoré je síce najlepšie možné, aké sme vynašli a ktoré nám poskytuje dostatok priestoru pre slobodný rozvoj, no niečo dôležité nám z neho vypadlo, a to je zodpovednosť. Začali sme si píliť konár, na ktorom sedíme v mene paradigmy posledných desaťročí, ktorá hovorí, že máme nárok na všetko.

Máme slobodu, máme práva, máme rovnosť, cestu okolo sveta môžeme absolvovať za jeden deň. A každý chce mať zisk. Možno by stačilo, keby sme sa všetci o trochu uskromnili, keby všetky veľké korporácie… Keď sa počúvam, znie to ako také socialistické kecy, a to nechcem. Lebo nič lepšie ako demokraciu a s ňou súvisiaci kapitalizmus sme nevymysleli. Tá naša je však deravá, keď ju formuje a dotvára na svoj obraz vrstva oligarchov, ktorí až na výnimky rozprávkovo zbohatli zo štátnych peňazí. Tie chýbajú. Každá diera v asfalte má svojho autora – zlodeja. Aj uspokojovanie vlastných potrieb je v princípe správne, len opäť k tomu treba dodať, že pri tom nesmieme potláčať potreby iných. To je tiež zodpovednosť, a to je to, o čom hovorím a prečo pochybujem, že nás pandémia zmení. Ale nechcem byť starý skeptik. (smiech)

Čo si vy osobne z tohto obdobia odnesiete?

Rešpekt, opatrnosť, poznanie, aká obrovská je moc prírody a osobnú skúsenosť s dotykom vlastných hraníc. Tá skúsenosť je síce ťaživá, ale má v sebe zrniečko nádeje, z ktorého rýchlo vyrastie radosť a azda aj poučená múdrosť.