Denník N

50 rokov tibetskej autonómie. Dôvod na oslavu?

Politika voči národnostným menšinám (najmä Tibeťanom a Ujgurom) predstavuje jednu z tých výziev, kde pekinská vláda nedokázala prekročiť svoj tieň

Prvého septembra v Čínskej ľudovej republike oslávia 50. výročie založenia Tibetskej autonómnej oblasti. Formálne vznikla len niekoľko mesiacov pred začiatkom Kultúrnej revolúcie v máji 1966, ktorá bola aj pokusom definitívne asimilovať všetky národnostné menšiny v Číne a zlikvidovať ich tradičnú kultúru i náboženstvo. Územná autonómia bola iba prázdnym pojmom, na ktorý sa čínsky režim odvolával pri riešení národnostnej otázky a už pred rokom 1965 boli v iných častiach Číny (zväčša v prihraničných regiónoch) založené iné štyri autonómne oblasti.

Autonómia a prax

Komunistická strana Číny odmietla sovietsky model národnostnej politiky, ktorý menšinám poskytoval aj (akokoľvek fiktívne – napokon väčšina práv garantovaných ústavou v socialistických krajinách sa reálne nikdy nenapĺňala) právo na sebaurčenie. V podmienkach maoistickej diktatúry Tibeťania (v Tibetskej autonómnej oblasti ich navyše žije iba polovica z približne 5 miliónov), rovnako ani iné menšiny, nedisponovali nijakými zvláštnymi právomocami a právna úprava postavenia oblastí s národnostnými menšinami pochádza až z roku 1984, keď v postmaoistickom období čínska vláda aspoň čiastočne korigovala tragické dôsledky národnostnej (no aj náboženskej) politiky v období vlády Mao Ce-tunga.

Zákon z roku 1984 síce hovorí o tom, že predsedom autonómnej oblasti má byť príslušník daného etnika (predsedom TAO je od januára 2013 Tibeťan Lobzang Gjalcchän), kľúčovými orgánmi moci v Tibete sú však miestne štruktúry Komunistickej strany Číny a ozbrojené zložky, ktoré tento princíp pozitívnej diskriminácie nepoznajú.
Reálnu autonómiu Tibeťania v Číne nemajú. Používanie tibetčiny v úradnom styku či vo vzdelávaní síce zákony garantujú, ale prax je iná. Tradičná kultúra je v posledných rokoch objektom „muzealizovania“ zo strany čínskych úradov a jej prezentácia má v prvom rade pritiahnuť do Tibetu čínskych turistov, čo sa aj darí – od otvorenia vlakového spojenia do Lhasy v júli 2006 mesto a okolie každý rok navštívi niekoľko miliónov čínskych turistov.

Reštriktívna politika

Autonómny status by mal Tibetu zaručovať aj možnosť definovania vlastných ekonomických priorít reflektujúcich miestne podmienky. Prax je však opäť iná, ako ukazujú investície čínskych firiem do ťažby nerastných surovín a vzácnych minerálov, ktoré predstavujú nielen ekologickú záťaž, ale nerešpektujú ani náboženské tabu súvisiace s tibetskými predstavami o lokálnych ochranných božstvách sídliacich v konkrétnych horách či jazerách.

Založenie Tibetskej autonómnej oblasti pre Tibeťanov nie je dôvodom na akékoľvek oslavy (paradoxne oveľa väčší stupeň samosprávy mal Tibet v rokoch 1951-1959, teda pred útekom 14. dalajlámu do exilu), i keď štátne orgány bezpochyby zabezpečia mediálne atraktívne zábery šťastných Tibeťanov oslavujúcich toto výročie. päťdesiate výročie TAO je príležitosťou najmä pre čínsku propagandu prezentovať úspechy pekinskej vlády. A posledné polstoročie (najmä od začiatku 80. rokov) prinieslo Tibetu bezpochyby aj pozitíva: zvýšenie gramotnosti, zlepšenie zdravotnej starostlivosti, predĺženie priemernej dĺžky života či vybudovanie infraštruktúry. Odvrátenou stranou tohto rozvoja je reštriktívna náboženská politika, sociálna a ekonomická marginalizácia Tibeťanov či veľmi silný pocit ohrozenia vlastnej identity.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čína a Taiwan

Komentáre

Teraz najčítanejšie