Buďme dôslední pri požiadavke akademickej slobody

Autor je teológ a publicista, člen predsedníctva Progresívneho Slovenska

Reagujem na komentár rektora UK Mareka Števčeka Koniec akademickej samosprávy na Slovensku? (Denník N, 3. 2. 2021). Vyjadril sa v ňom k zatiaľ neverejnému návrhu na zmenu vysokoškolského zákona. Upozorňuje, že ministerstvo školstva chce – podľa jemu dostupných informácií – oklieštiť autonómiu vysokých škôl pri voľbe samosprávnych orgánov. Štát sa tým chystá výrazne zasiahnuť do akademickej slobody, ktorá je jedným z pilierov kvalitného výskumu a vzdelávania.

S jeho analýzou súhlasím a rád sa pripájam k volaniu po rešpektovaní akademickej slobody. Rozbiehajúcu sa diskusiu by som chcel doplniť o ďalší aspekt zápasu o akademickú slobodu, totiž akademickú slobodu na teologických fakultách verejných vysokých škôl.

Vysokoškolský zákon už v doterajšom znení obsahuje niekoľko ustanovení, ktoré v prípade teologických fakúlt garantujú výnimky (131/2002 Z. z., § 34). To sa týka aj súčasného § 4 o akademických slobodách a akademických právach. V praxi to napríklad znamená, že akademický senát teologickej fakulty môže schvaľovať len taký vnútorný predpis, ktorý bol predtým schválený príslušnou cirkvou (§ 34).

Ešte donedávna platilo aj ustanovenie, podľa ktorého mohla teologická fakulta predložiť na akreditáciu len taký študijný program, ktorého obsah vopred schválila cirkev (§ 83, ods. 12).

Za najväčší zásah do autonómie a akademickej samosprávy verejných vysokých škôl možno považovať právo cirkví udeľovať a odoberať súhlas na vyučovanie teologických predmetov osobám pôsobiacim na verejnej vysokej škole. Je zakotvené v zmluve o katolíckej výchove a vzdelávaní medzi SR a Svätou stolicou (394/2004 Z. z.) a v analogickej zmluve medzi SR a jedenástimi cirkvami a náboženskými spoločnosťami (395/2004 Z. z.).

O tom, koho môže verejná vysoká škola prijať ako pedagóga a koho musí prepustiť, na základe týchto ustanovení nerozhoduje akademickou samosprávou zvolený rektor, resp. dekan, ale cirkev, ktorej sú v týchto otázkach akademické samosprávne orgány a ich predstavitelia podriadení.

Všetky uvedené príklady ukazujú, že akademická samospráva a autonómia teologických fakúlt na verejných vysokých školách je oklieštená a v rozhodujúcich otázkach podriadená rozhodovaniu cirkví.

Niekto by mohol namietať, že tento stav je výsledkom vzájomných dohôd a zúčastnené strany ho rešpektujú. To je iste pravda. Tak ako bude pravdou aj to, keď parlament schváli avizované oklieštenie samosprávnych akademických orgánov na všetkých vysokých školách. V prípade teologických fakúlt tak vlastne dôjde k veľmi kurióznej zrážke mocenských záujmov štátu a cirkví.

Bude zaujímavé sledovať, na ktorú stranu sa v tomto nastávajúcom zápase o akademickú slobodu postavia teologické fakulty. Predpokladám, že podporia odmietnutie navrhovaných zásahov štátu do zvrchovanosti akademických samosprávnych orgánov. Mali by však byť v požadovaní akademickej slobody dôsledné a pri tejto príležitosti požadovať aj zrušenie mocenského dohľadu cirkví.

Ak totiž chcú byť teologické fakulty výskumnými a vzdelávacími inštitúciami, ktoré našu spoločnosť posúvajú vpred, a chcú prinášať objavné a inovatívne pohľady na človeka, jeho vzťah k Bohu a k spoločnosti, tak by malo byť v ich záujme zostať slobodnými nielen vo vzťahu k štátu, ale aj vo vzťahu k cirkvi.