Denník N

Keď chceš pohnúť zemou, zožeň si lopatu

Mŕtve more. Foto - Alex Levac (3)
Mŕtve more. Foto – Alex Levac (3)

V bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie je do polovice marca výstava izraelského autora Alexa Levaca nazvaná Paparazzi anonymných (1982 – 2015).

Alebo foťák ako Alex Levac (1944) z Izraela. Najmä ak si fotografický aparát porovnáme s jeho vizitkou, na ktorej sa dočítame, že ide o rodáka z Tel Avivu, kde na tamojšej univerzite absolvoval štúdium filozofie a psychológie, a to považoval za vhodnú bránu otvárajúcu cestu k videniu sveta objektívom fotografického aparátu. Čiže cestu na London College of Printing. Nazdávam sa, že s takouto prípravou sa Levacovej kariérnej dráhe adekvátne darilo či už v Brazílii, Londýne, alebo v USA. Keď sa začiatkom 80. rokov 20. storočia vrátil do Izraela, zakotvil v denníku Hadashot, odkiaľ po desiatich rokoch prešiel do denníka Haaretz.

Čiže hovoríme o autorovi novinárskej a tzv. streetovej fotografie? Nie tak celkom. Veď už katalógová skladačka jeho aktuálnej výstavy v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave (28. 1. – 14. 3. 2021) pod názvom Paparazzi anonymných (1982–2015) to tak – Levacovými slovami – trochu osvetľuje: „Som antropológ ulice alebo anonymný paparazzi. Nepovažujem sa za historika, iba chcem, aby ľudia, ktorí sa o 50 rokov budú pozerať na moje fotky, videli na nich niečo o izraelskej spoločnosti.“

Rozmarná komédia ľudskej tragédie

Priznávam sa k „okopčenej“ charakteristike, za ktorú som naveky dlžníkom Levacovmu priateľovi Rogerovi Cohenovi, stĺpčekárovi z denníka New York Times, ktorý autora označil za „umelca ľudskej zraniteľnosti v celej jej komédii a rozmaroch“. Povedzme, že budeme hovoriť o fotografických obrazoch plných láskavej irónie a o všetkom tom ľudskom, ale aj nietzscheovsky príliš ľudskom a dodnes rovnako príliš znepokojujúcom. Napríklad hodno pohovoriť o jednom z najelegantnejších Levacových fotografických obrazov, ktoré atakujú hranice absurdity. Cvakol ho roku 2009 a nazval Mŕtve more. Pozeráme sa na dôsledne horizontálnu kompozíciu sledujúcu jemnú hru farebných pásov klesajúcich v difúznom svetle z modrej oblohy na pomerne úzky pás pobrežnej hornatej roviny a na spodnú polovicu obrazu zaliatu modrými – do fialova sa strácajúcimi – vlnami mora.

Lenže na centrálnej osi – v pomyselnom strede kompozičného kríža – sa v tej modrave zastavili dve vozičkárky na svojich chodidlá nahrádzajúcich dopravných prostriedkoch. Svojráznej realite prislúcha svojrázna irealita. Zmenu naratívnych prostriedkov, povedzme, dokladá skutočnosť, že vošli do mora až po napnuté plátno sedacej plochy invalidných vozíkov. Máčajú si nohy, dalo by sa povedať, hoci ich vidíme od chrbta, ako pozerajú na dosť vzdialený druhý breh. Ba prizmou prajnej irónie a v kratučkom dojatí by sme zľahka mohli počuť – napríklad – dialóg, akoby z oka vypadol Etgardovi Keretovi:
– Praj si niečo.
– Dobre, tak si prajem.
– Hej, a čo si si priala?
– Neprezradím. Ak sa to prezradí, nikdy sa ti to nesplní.

Krajina v procese

Alex Levac je doma v „regióne fixovanom bezvýchodiskovými rozdielmi“ (R. Cohen). Antropológ ulice len tak nesúdi, aj keď usudzovať musí neustále. Prečo? Lebo jeho fotografické obrazy sú záznamom veľmi citlivého procesu, ktorý sa neudeje bez hlbokej analýzy. Nie sme však na hodine anatómie, ale na hodine fotografa, ktorý sa každou vystavenou snímkou dotkol skutočnosti ako skalpel niektorého na život potrebných orgánov. Roland Barthes to pomenoval oveľa príhodnejšie, keď písal o „podčiarknutých“ fotografiách. Niekoľko z Levacových fotografických obrazov podčiarkuje krajinu ako strelnicu. Jednoducho a doslova ako strelnicu.

Veď ako inak pomenovať a opísať figurantmi vyrezanými z dobrých troch-štyroch centimetrov hrubých plátov lisovaného železa obsypanú pahorkovitú krajinu. Siluety patria bojovníkom a charakterizujú ich siluety rýchlopalebných zbraní a naznačený pohyb rôzne nakročených vojakov pri bojovej akcii. Panoramatický obraz sem-tam dopĺňajú makety zhotovené z reálnych častí techniky motorizovaných brigád. Aranžmán scény je podriadený realite bojovej akcie. Tá sa tentoraz deje na oranžovožltej nepokosenej tráve a pomaly sa dvíha k pásom olivovníkov na horizonte. Kamufláž veľkých rozmerov, ľahko si predstaviť, že je venovaná očiam špehujúcej optiky bzučiacich dronov.

Pred štyridsiatimi rokmi Susan Sontagová v eseji O fotografii napísala: „Realistický program fotografie napokon vedie k presvedčeniu, že skutočnosť je skrytá. A ako skrytá si žiada odhalenie.“

Paparazzi múdreho nadhľadu

Nazdávam sa, že Levacovo rozumenie situáciám, ktoré vyfotografoval, je múdrym porozumením ozaj širokému kontextu. Povedané po starom: dôslednému vedomiu súvislostí. Napríklad pohľadov na paradoxy zblysknuté na ulici, kde sa práve pred priechodom pre chodcov disciplinovane zastavil šor áut a pradúcimi nevypnutými motormi žmurká na mládenca, ktorý má cez plece prehodený dokonalý reklamný model onakvejšieho osobného auta a kráča z jedného bieleho pruhu na druhý.

Príbehy Levacových fotografických obrazov sa hlásia k tradícii preslávenej dielom Henriho Cartiera-Bressona. Možno viac k jej poetickým a menej k patetickejším naratívom. Pravda, sama ulica zostarla o pár desaťročí. Zosurovela. Stala sa pre deti málo bezpečná. Vari preto Alex Levac na takej ulici tak rád nachádza deti a súka jeden nežný portrét za druhým. Rovnako sa často vyberá za osobnosťami, ktoré vzápätí obohatia jeho pôsobivú galériu portrétov. Možno najlepšie z nich sú portréty umelcov. Očakávalo by sa, že preto, lebo rozumie povahe ich práce. Možno aj, ale Levac divákovi odovzdáva predovšetkým obsahovú významovosť pohľadu portrétovaného a jeho zhovorčivého gesta.

Už som raz v tomto texte tvrdil, že svojráznej realite prislúcha svojrázna irealita. Tak ako Levacovmu diskrétne ironickému dištancovaniu sa nesporne prislúcha básnivá surrealita. Svedčí o tom najmä jeho obsiahly cyklus obrazov z dvoch negatívov. Takrečeno zdvojených fotografických obrazov. Alebo po našom, teda nadrealistickom: Ja je niekto iný.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie