Sneh som mala nabitý do úst aj nosa, zlomenými rukami som si ho nemohla vybrať

Ivana Sikulová mala tridsaťtri rokov a pätnásť sezón strávených na lyžiach vo voľnom teréne, keď prežila päťstometrový pád lavíny.

„Sneh som mala nabitý do úst aj nosa, obe ruky zlomené. Jediným šťastím bolo, že som bola pri vedomí, a snažila som sa pomaly topiaci sa sneh vypľuť. V bezvedomí by som sa ním zrejme utopila,“ spomína na lavínu, ktorá ju pred štrnástimi rokmi zavalila v bulharských horách.

Dnes, po rokoch, vyhodnocuje neznalosť terénu ako základnú chybu. Vtedy sa nedalo na internete nič nájsť, pár informácií dostali až od chatára na mieste. „Veľa snežilo a fúkalo, varoval nás.“ Vybrali si náveterný svah, ktorý sa zdal bezpečný.

Miroslav Žiak, meteorológ a horský sprievodca, hovorí, že vietor je architektom lavín. Z jedného miesta sneh vezme a na inom mieste z neho vytvorí nebezpečné snehové vankúše.

„Preto sú náveterné svahy síce menej atraktívne, ale bezpečnejšie. To je však len jedno z mnohých rozhodovacích kritérií,“ hovorí Žiak.

Dnes to vie aj Iva, ktorá síce v osudný deň prvý raz bezpečne zlyžovala, ale pri druhom výstupe, takmer na vrchole, odtrhla spolu s priateľmi lavínu.

„Držali sme rozostupy, mali výstroj, ale neodhadli sme situáciu. Na vrcholové plató už dlho svietilo slnko, podmienky sa zmenili. Keď som traverzovala ja, odrhlo sa to.“

Čas sa stal nepodstatným, vôľa a snaha o prežitie ju samu prekvapili. Mozog vyhodnotil, že si musí dať ruky pred tvár a zbaliť sa do klbka. Sneh jej tlakom gniavil telo a tlačil ju do stále väčšej hĺbky. Lavína mohla mať rýchlosť aj dvesto kilometrov za hodinu. Dnes pripúšťa, že na chvíľu mala pocit, že je koniec. Zrazu však pocítila uvoľnenie. Lavína preletela cez skalný prah, a tak Ivana padala voľným pádom na dno doliny spolu so snehom. Našťastie ostala na povrchu, hoci si pri dopade zlomila obe ruky.

„Bolesť vtedy človek necíti. Len tlak, úder a praskanie kostí. Ani na emócie nie je priestor. Adrenalín a pud sebazáchovy vyhrávajú.“

To potvrdzuje aj Gero Gašparovič, ktorý prežil pád s lavínou vo Vysokých Tatrách dokonca dvakrát. „Mozog nefunguje na sto percent, ale na päťsto. Snaha prežiť je to jediné, čo vás zaujíma.”

Gero našťastie v oboch prípadoch tiež skončil na povrchu lavíny. Tá sa vyliala do doliny a on mal po celý čas na nohách pred sebou snowboard, ktorý ho chránil.

„Bolo mínus dvadsať a pod vrtuľou pristávajúceho vrtuľníka som skoro zamrzol.” Gero dnes priznáva chybu – že kamaráti zlyžovali krátko po sebe bez toho, aby držali rozostupy. Obe nehody sa stali pred desiatimi rokmi v Kartárikovom žľabe počas dvoch sezón. Gero je vo voľnom teréne niekedy aj denne, presťahoval sa preto pred rokmi z Bratislavy do Tatranskej Lomnice.

„Dnes som zodpovednejší a snažím sa odovzdávať skúsenosti ďalej,” hovorí.

Aj Iva mala veľké šťastie. Keď sa lavína zastavila, dívala sa nehybne na modrú oblohu, dusila sa snehom. Zrazu sa objavili aj silné bolesti a pocit obrovského chladu. No vedela, že prežila, a čoskoro sa jej dostalo pomoci.

Gero aj Iva však poznajú príbehy ľudí, ktorí toľko šťastia nemali. Za posledných päť sezón eviduje Stredisko lavínovej prevencie 56 lavínových incidentov. V lavínovom nešťastí zahynulo dvanásť ľudí. Až v troch štvrtinách prípadov je príčinou úmrtia v lavíne zadusenie, potom ešte zranenie po náraze na prekážky a podchladenie.

Ten, kto prežije, sa vráti

Po dvoch rokoch a šiestich operáciách sa Iva ku skialpinizmu vrátila. Mala však úzkosti. Situácie vyhodnocovala oveľa prísnejšie. „Raz som sa otočila pre množstvo snehu ešte pred vodopádom Skok.” Odvahu otočiť sa a vrátiť sa považuje za niečo dôležité, čo sa vo väčších partiách nenosí.

Roky sa bála aj rýchlosti. No predsa už dva roky po nešťastí lyžovala v Alpách aj na masívoch Mont Blancu; zahraničné bezpečnejšie hory uprednostňuje aj dnes pred Tatrami, kde je vyššie riziko lavín.

Ak sa skialpinistov opýtate, prečo to robia, odpoveď je jednoduchá: „Hory sú ako magnet. To, čo zažije človek pri šliapaní a lyžovaní bielou krajinou, nenájde nikde inde.“ A stojí teda to riziko za to? „Verím, že deväťdesiat percent tragédií sa stane chybou lyžiara alebo celej skupiny. Čiže správnym postupom sa dá mnohé eliminovať. Rovnako ako pri šoférovaní. Dáte si pás a správate sa maximálne rozumne,” hovorí Iva.

Gero sa na sneh vrátil hneď, ako to bolo možné. Učí vo voľnom teréne snowboardovať aj svoju malú dcéru. Hovorí, že s rodičovstvom je zodpovednejší, nosí aj lavínový batoh. Nechce sa vzdať zážitkov z jazdy v prašane, z absolútneho vyčistenia hlavy a z výhľadov. A chce to dopriať aj dcére. „Radšej ju všetko naučím ja a pripravím ju. Tak budem mať menší strach.”

Lavínový batoh, lopatka, sonda, vyhľadávací prístroj

Okrem vetra a množstva napadnutého snehu majú na tvorbu lavín vplyv aj ďalšie meteorologické okolnosti. „Ak sledujete počasie počas celej sezóny, viete si celkom dobre vyskladať, kde je aká snehová pokrývka. Nízke teploty spomaľujú previazanie snehu, dlhé slnečné žiarenie narušuje stabilitu pokrývky a robí ju celú ťažšou. Vplyvov je naozaj veľa,“ hovorí meteorológ a horský sprievodca Miro Žiak.

„Plánovanie je najdôležitejšie. Plánuje sa podľa schémy trikrát tri. Doma, v doline, na konkrétnom svahu. A na každom mieste sa zohľadňuje počasie, terén a ľudský faktor. Stredisko lavínovej prevencie každý deň monitoruje situáciu a oznamuje lavínový stupeň,“ vraví Žiak.

Pred týmto víkendom platilo vo vyšších polohách Vysokých a Západných Tatier zvýšené lavínové nebezpečenstvo – lavínový stupeň tri z piatich. „Dobrá správa je, že so stúpajúcimi teplotami bude sneh sadať a stabilizovať sa. No orientovať sa len podľa lavínového stupňa určite nestačí. Dôležitá je aj orientácia svahu, sklon, na mieste si treba robiť aj test stability.“

Dôležitý je i výber „parťákov“ na hory. Rozhoduje aj ich kondícia, rozostupy, výstroj a znalosť záchranných postupov. Žiak hovorí, že sa neraz stane, že ľudia majú výstroj, teda lopatku, sondu aj vyhľadávací prístroj, ale práve ten si nezapnú. „Dôvody sú rôzne – niekto šetrí baterku, niekto si to vypne na chate a potom zabudne zapnúť.“

Na lavínovom batohu si zasa treba zapnúť popruhy a aktivovať ho. V prípade lavíny sa nafúkne a pomôže plávať lyžiarovi na jej povrchu alebo v prípade zavalenia vytvorí priestor na dýchanie.

Precenenie síl a podcenenie počasia sú veľmi nebezpečné. „V deň, keď sa stalo lavínové nešťastie pod Kondrátovou kopou, som sa ja otočil na zjazdovke a nepokračoval som ďalej pre hmlu a silný vietor,“ vraví Žiak.

Ďalším častým problémom, hlavne medzi mladými lyžiarmi, je túžba po „vlastnej lajne“ – teda lyžovaní v nedotknutom snehu, kde si urobia prvé oblúčiky.

„No práve svahy, ktoré sa lyžujú často a už na nich nie ste prvý, sú bezpečnejšie.“

Ivana Sikulová sa po dvoch rokoch od nešťastia rozhodla stať dobrovoľnou členkou horskej služby, neskôr vyštudovala vysokú školu v odbore a už jedenásty rok je zdravotníckou záchranárkou na urgente.

„Ľudia majú mylné predstavy o dobrodružstve. Niektorí idú na skialp naobed, povedia si, že veď si vezmem čelovku a pozriem si západ slnka. Ak si však po dvoch oblúkoch zraní človek koleno, tak v tme je záchranná akcia oveľa náročnejšia. Zároveň je oveľa väčšia zima. Hory si vyžadujú okrem lásky aj rozum.“