Sneh som mala nabitý do úst aj nosa, zlomenými rukami som si ho nemohla vybrať
Posledný víkend zahynuli v Tatrách dvaja skialpinisti. Aké je letieť s tonami snehu rýchlosťou 200 km/h a dá sa to vôbec prežiť? Ako vznikajú lavíny a aké robia ľudia v zimných horách najčastejšie chyby?
Ivana Sikulová mala tridsaťtri rokov a pätnásť sezón strávených na lyžiach vo voľnom teréne, keď prežila päťstometrový pád lavíny.
„Sneh som mala nabitý do úst aj nosa, obe ruky zlomené. Jediným šťastím bolo, že som bola pri vedomí, a snažila som sa pomaly topiaci sa sneh vypľuť. V bezvedomí by som sa ním zrejme utopila,“ spomína na lavínu, ktorá ju pred štrnástimi rokmi zavalila v bulharských horách.
Dnes, po rokoch, vyhodnocuje neznalosť terénu ako základnú chybu. Vtedy sa nedalo na internete nič nájsť, pár informácií dostali až od chatára na mieste. „Veľa snežilo a fúkalo, varoval nás.“ Vybrali si náveterný svah, ktorý sa zdal bezpečný.
Miroslav Žiak, meteorológ a horský sprievodca, hovorí, že vietor je architektom lavín. Z jedného miesta sneh vezme a na inom mieste z neho vytvorí nebezpečné snehové vankúše.
„Preto sú náveterné svahy síce menej atraktívne, ale bezpečnejšie. To je však len jedno z mnohých rozhodovacích kritérií,“ hovorí Žiak.
Dnes to vie aj Iva, ktorá síce v osudný deň prvý raz bezpečne zlyžovala, ale pri druhom výstupe, takmer na vrchole, odtrhla spolu s priateľmi lavínu.
„Držali sme rozostupy, mali výstroj, ale neodhadli sme situáciu. Na vrcholové plató už dlho svietilo slnko, podmienky sa zmenili. Keď som traverzovala ja, odrhlo sa to.“
Čas sa stal nepodstatným, vôľa a snaha o prežitie ju samu prekvapili. Mozog vyhodnotil, že si musí dať ruky pred tvár a zbaliť sa do klbka. Sneh jej tlakom gniavil telo a tlačil ju do stále väčšej hĺbky.
