Denník N

Mjanmarsko, Aun Schan Su Ťij a demokracia

Mjanmarská líderka Aun Schan Su Ťij. Foto - TASR/AP
Mjanmarská líderka Aun Schan Su Ťij. Foto – TASR/AP

Su Ťij sa v rámci konfliktného procesu nacionalizácie krajiny nepochybne pokúšala o demokraciu, ale svoj národný bamarský záujem nikdy neopustila.

Autor je filozof, publicista a bývalý politik

Uchopenie moci armádou bolo prekvapením len svojimi vonkajšími znakmi. Armáda sa totiž nikdy moci nevzdala. Usadená vo svojom bizarnom vidieckom sídle – v pevnosti Nay Pyi Taw – automaticky ovládala 25 percent kresiel v parlamente, udržiavala si kontrolu nad ministerstvami obrany a vnútra a niekoľkými ďalšími kritickými sektormi štátu. Keď pred desiatimi rokmi armáda pripustila slobodné voľby, rátala s delením moci s Aun Schan Su Ťij. Generáli si pôvodne mysleli, že dohoda s ňou stabilizuje ich postavenie aj budúcnosť pre Mjanmarsko a pomôže im „demokraticky“ zafixovať ich privilégiá – politické aj ekonomické.

Niet pochýb, že Su Ťij bola bojovníčkou za demokraciu aj ľudské práva. A v tomto zmysle aj správne ocenená Sacharovovou cenou Európskeho parlamentu za slobodu myslenia. (Nie už tak celkom oprávnene neskôr aj Nobelovou cenou za mier…). Lenže táto Dáma – ako ju doma volajú – je aj bamarskou nacionalistkou. Avšak tento nacionalizmus, ktorý by sa nám iste zdal akceptovateľný, pokiaľ by jeho obsahom bola napríklad obrana proti čínskemu vplyvu, mal aj svoj vnútroštátny rozmer  – bol a je to stále nacionalizmus Bamarov, dominantného etnika krajiny. A toto etnikum sa nepochybne mení na národ a skúša krajinu homogenizovať.

Lenže v nej žije asi stovka etník, z toho niekoľko silných kmeňov, ktoré ovládajú veľké časti krajiny, hlavne v pohraničí. (Len pre lepšiu predstavu, veľkosťou je každá táto oblasť provinciou dvakrát väčšou ako Slovensko.) A každé s iným jazykom, vierou, kultúrou.

Buddhizmus je väčšinový a ako každé náboženstvo sa pokúša byť aj dominantným a univerzálnym. Najprv ospevovaná a po krutom osude moslimských Rohingov (takmer milión emigroval v krutých podmienkach a vítaní nie sú vlastne v žiadnej susednej krajine) zatracovaná Dáma nestojí na žiadnej neutrálnej, nadnárodnej pôde a pozícii. Navyše je dcérou generála Aunga Sana, osloboditeľa spod britskej koloniálnej nadvlády, zakladateľa nezávislého štátu, muža s aurou akejsi kombinácie JFK a Che Guevaru. Nikdy neskompromitovaného, pretože bol zavraždený v roku 1947, a tak zostal mýtickým mučeníkom nezávislosti; samotná armáda, ktorá držala Su-Ťij v domácom väzení aspoň 15 rokov a ktorá ju teraz vo februári znova uväznila, bola založená a vedená jej otcom.

Ako má prebehnúť nacionalizácia v takejto krajine, kde najmenej tri komunity majú vôľu aj silu bojovať o oddelenie a samostatnosť? A kde buddhistickí Bamari chcú byť dominantní, národo- a vierotvorní? Povedané v historickom horizonte: Ako vytvoriť skutočne jednotný štát v rámci hraníc teritória, ktoré vymedzili Briti, lebo imperiálna nadvláda je vždy teritoriálna, nie etnická? A navyše tu Briti nechali väčšinový volebný systém, ktorý garantuje skutočne len dominanciu väčšiny, v tomto prípade, samozrejme, etnicko-náboženskej.

Toto neblahé dedičstvo sa rozprestrelo nad celou tretinou štátov sveta, z tých vyspelých len v Británii, Kanade a čiastočne USA. Južná Afrika tento volebný nástroj po odstránení apartheidu zrušila, a to napriek tomu, že by Mandelovmu hnutiu ANC zabezpečil dlhodobé a bezkonkurenčné víťazstvá.

S problémom, ako usporiadať mnohoetnický teritoriálny celok, zápasí väčšina krajín sveta, a to nielen tie, ktoré sa zbavili koloniálnej nadvlády po druhej svetovej vojne. A nestihli vytvoriť jednotné občianstvo, ako napríklad mnohé európske krajiny, ktoré síce obdivujeme, ale málo si uvedomujeme, že to urobili v krutých a krvavých „nacionalizáciach“, v ktorých si dominantné etnikum podriadilo tie slabšie – a to aj jazykovo. Tak sa vytvorilo to, čo dnes pokladáme za jednotný národ, Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko – a občas, kde to nedokázali homogenizovať „do hladka“, sa vystrkujú „relikty“ v podobe Bavorov, Kataláncov, Baskov… dávajúc najavo, že aj oni by chceli byť národmi. Inými slovami, proces vytvárania národných štátov na územiach bývalých kolónií je len v začiatkoch a nájsť tú správnu mieru medzi národnou jednotou a autonómiami nie je ľahké a nevinné. Navyše prekrížené pestrou zmesou náboženstiev.

Pozrime sa, akou zložitou cestou prebieha nájdenie takejto miery medzi Slovákmi a Maďarmi v našej republike – naposledy vášne okolo dvojakej národnosti. Že pokoloniálne krajiny nemajú fixovanú ani vnútornú súdržnosť a rovnako ani vonkajšiu suverenitu, je pálčivým základom skoro všetkých vojnových zločinov, genocíd, denných vraždení, ale aj veľkých geopolitických konfliktov.

Spomeňme si, ako napríklad v Egypte vyústilo hnutie arabskej jari. Zbavilo krajinu vojenského diktátora, s nádejou prijali slobodné voľby, ktoré vyhral reprezentant Moslimského bratstva. A o dva roky tí istí demonštranti žiadali armádu o zásah; Moslimské bratstvo totiž postavilo nad štát islamské princípy a v medzinárodnej politike nad geopolitické záujmy Egypta svoje náboženské spojenectvá a bratstvá… Armáda zasiahla, nastolila značne nehumánnu vojenskú diktatúru, ale fixovala dôsledné a predvídateľné geopolitické záujmy štátu.

Aun Schan Su Ťij sa v rámci konfliktného procesu nacionalizácie krajiny nepochybne pokúšala o demokraciu, ale svoj národný bamarský záujem nikdy neopustila. Pokúsiť sa nájsť nejakú akceptovateľnú formu náboženského a etnického spolužitia tej stovky etník jej však armáda neumožnila. Ba ani len zmenu ústavy, v ktorej má armáda výslovné právo v prípade núdze znovu prebrať moc nad štátom, jej generalita neumožnila. Ba ani len bližšie špecifikovať, kto má rozhodnúť, čo je to núdzový stav.

Inak armáda riskuje, lebo dlhotrvajúci odpor väčšinového obyvateľstva by ju mohol rozštiepiť… Uvidíme.

Komentáre

Teraz najčítanejšie