Ring

Denník NPracoval pre Al Caponeho, potom zabíjal Japoncov v Pacifiku a bojoval s heroínom. Príbeh židovského šampióna

Lukáš VráblikLukáš Vráblik
Zdieľať

Židovský chlapec sa chcel stať rabínom. Keď mu zavraždili otca, musel namiesto štúdia začať boxovať.

Barney Ross, vlastným menom Dov-Ber „Beryl“ David Rosofsky, patril v medzivojnovom období k najlepším boxerom planéty. Jeho život mimo ringu bol však ešte zaujímavejší. Až tak, že o ňom v roku 1957 v Hollywoode natočili film Monkey on My Back, v ktorom ho stvárnil Cameron Mitchell.

Ross bol jedným z najobávanejších boxerov židovského pôvodu v období, keď Židia v boxe vynikali. V období rokov 1910 – 1940 sa objavilo dokopy až 26 svetových šampiónov židovského pôvodu naprieč vtedajšími ôsmimi váhovými kategóriámi. Okrem Rossa žiaril aj Benny Leonard, Jack „Kid“ Berg, Ted Lewis či Maxie Rosenbloom. V roku 1979 však Mike Rossman stratil titul v poloťažkej váhe a odvtedy ho spomedzi Židov nikto nenapodobnil.

Ross absolvoval viaceré pamätné zápasy 30. rokov vrátane víťazstiev nad talianskym Američanom Tonym Canzonerim či Jimmym McLarninom, Kanaďanom s írskymi koreňmi. Ross bol nielen reprezentantom židovskej komunity v Amerike, ale aj boxerom, ktorého hnala osobná motivácia. S boxom začal aj preto, aby si uctil pamiatku svojho otca a zarobil dosť peňazí, aby mohla byť jeho rodina opäť pohromade.

„Keď som bol mladý, musel som sa biť, aby som žil. Bola to jediná cesta k prežitiu. Dnešní boxeri žijú, aby sa bili – a to nikdy nebolo tajomstvom úspechu nás Židov,“ rozprával o ére slávnych židovských boxerov v rozhovore s Donnou Geeovou v roku 1966.

„Pre Barneyho Rossa bola túžba stať sa najlepším boxerom zo všetkých doslova otázkou života a smrti,“ dodala Geeová.

Ross sa narodil v New Yorku v roku 1909. Jeho otec Isidore ušiel do Ameriky z Bieloruska, kde takmer zomrel počas pogromu. Rodina sa usadila v židovskej štvrti v Chicagu a otvorila si malý obchod so zeleninou na Maxwell Street, na mieste, kde dochádzalo k násiliu a zločinom. Malý Dov pomáhal rodičom v obchode, ale chcel byť rabínom rovnako ako otec. Ten sa ho snažil chrániť pred gangmi, ale nakoniec sám zomrel. Pri prepadnutí odmietol odovzdať peniaze a lupič ho zastrelil.

Pýcha geta

Po smrti Isidoreho sa Dovova matka Sarah psychicky zrútila a jej deti poslali do sirotinca. 13-ročný Dov s bratom Morriem však odmietol odísť a začal bývať s bratrancom. Onedlho prestal chodiť do školy a ako tínedžer si začal zarábať na ulici.

Pridal sa ku gangu a venoval sa aj pouličným bitkám. Skamarátil sa so židovským chlapcom Jacobom Rubensteinom, známym pod menom Jack Ruby, ktorý neskôr zavraždil Leeho Harveyho Oswalda, vraha prezidenta Johna F. Kennedyho.

Dov s Rubensteinom začali pracovať pre Al Caponeho, gangstra, ktorý kontroloval časť organizovaného zločinu v Chicagu. Keď práve nerobili nejakú prácu preňho, venovali sa tréningu v miestnom boxerskom klube.

Dov si chcel zarobiť na to, aby mohol kúpiť dom a opäť spojiť rodinu, ktorá sa po otcovej smrti rozpadla. Peniaze získaval aj tak, že sa so súpermi stavil o hodinky či topánky a potom ich po víťazstvách nosil do záložne.

Vtedy si meno zmenil na Barney Ross, čo bolo medzi americkými Židmi pomerne bežné. Dov zároveň nechcel, aby si o jeho úspechoch prečítala v novinách matka. Medzi amatérmi absolvoval viac ako 250 zápasov, v Chicagu ho považovali za najlepšieho. Hovorí sa, že na jeho zápasy chodil aj Al Capone. Keď zostali voľné miesta, Al Capone vraj kúpil lístky aj na ne, ale chcel, aby všetky peniaze dostal Ross.

Rossa poznali ako odvážneho boxera, ktorý mal rád otvorené súboje a za každú cenu zostal stáť, aj keď trpel pre bolestivé údery. Prezývali ho „Pýcha geta“ (Pride of the Ghetto) a na niektoré jeho zápasy už medzi profesionálmi prišlo až 70-tisíc ľudí. V súkromí však viedol kontroverzný život. Vedelo sa, že stávkuje, niekedy prišiel aj o 30-tisíc dolárov, okrem toho aj pil.

V ringu však takmer nemal konkurenciu. Hoci nemal najsilnejší úder, vynikal tvrdosťou a vytrvalosťou. Dokázal vydržať viac úderov ako ostatní a útočil najmä svojou slávnou ľavou rukou. Na začiatku kariéry porazil uznávaného veterána Raya Millera, potom aj obávaného Billyho Petrolleho.

Vďaka tomu si vybojoval šancu postaviť sa proti Tonymu Canzonerimu, ktorý bol majstrom sveta v ľahkej aj welterovej váhe. Experti ho na začiatku 30. rokov považovali za najlepšieho naprieč váhovými kategóriami. Ross ho však porazil na body a splnil si viaceré sny naraz: stal sa šampiónom a zarobil dosť na to, aby rozpadnutá rodina opäť žila spolu.

Po tom, ako nad Canzonerim zvíťazil aj v odvete, si našiel nového konkurenta: Jimmyho McLarnina. McLarnin predtým už porazil desiatich bývalých šampiónov, viacerí z nich boli Židia. Aj preto medzi ním a Rossom vznikla veľká rivalita.

McLarnin ho v zápase v Long Island Bowl pred 60-tisíc fanúšikmi poslal na podlahu ringu, Ross sa vtedy na nej ocitol prvý a posledný raz v kariére. Potom však vstal a za menej ako minútu McLarnina dostal na zem. Ten sa ešte dokázal postaviť a s krvavou tvárou zápas dokončil, Ross však opäť vyhral na body.

Boj v Pacifiku aj s heroínom

V poslednej bitke kariéry s legendárnym Henrym Armstrongom v máji 1938 prehral. Armstrong ho počas celého zápasu ničil. Rossovi tréneri zvažovali, že hodia do ringu uterák, ale on chcel za každú cenu pokračovať. Nikdy ho nikto nedokázal knokautovať a všetky zápasy dokončil, preto ho aj rozhodca nechal boxovať. Ross bol príliš hrdý na to, aby sa vzdal.

Skončil s bilanciou 72 víťazstiev, 4 prehry a 3 remízy. Magazín Ring ho v zozname 80 najlepších boxerov za 80 rokov zaradil na 21.priečku, v 90. rokoch ho uviedli do medzinárodnej boxerskej siene slávy (International Boxing Hall of Fame).

Zatiaľ čo mnohí slávni boxeri sa už počas kariéry stali závislými, Ross mal iné plány: v apríli 1942 sa prihlásil k americkému námorníctvu. Armáda ho chcela využiť na propagandistické účely a nechať ho na základniach viesť boxerské tréningy, ale Ross trval na svojom: chcel bojovať.

Poslali ho teda do Pacifiku, kde takmer zomrel v bitke o Guadalcanal. Keď naňho a troch ďalších vojakov zaútočili Japonci, z Rossa sa stal hrdina. Ostatných troch postrelili, a tak Ross použil aj ich muníciu a zastrelil dvadsať Japoncov.

Keď mu došli náboje, na nepriateľské pozície ešte hodil 22 granátov. Dvaja zranení kamaráti zomreli, ale jedného zachránil. Ross mal iba 64 kilogramov, ale raneného 104-kilového Američana stihol odniesť do bezpečia. Po návrate do Ameriky za to od prezidenta Franklina D. Roosevelta dostal Striebornú hviezdu a ďalšie vyznamenania.

Ross však sám skončil vo vojenskej nemocnici, lebo v boji utrpel ťažké zranenia. Dostal aj maláriu. Liečili ho morfiom, od ktorého sa rýchlo stal závislým. Keď ho prepustili, morfium nahradil ľahšie dostupným heroínom. Denne naň minul aj 500 dolárov, čoskoro prišiel o všetky úspory aj o vlastný bar v Chicagu. Po šesťmesačnej liečbe na klinike pre závislých sa vrátil do normálneho života a robil prednášky na stredných školách o nebezpečenstve drog.

Okrem toho sa po 2. svetovej vojne vyjadroval k otázke Izraela ako nového štátu. Podľa ESPN naďalej udržiaval kontakt s Jackom Rubym a objavili sa špekulácie o tom, že obaja sa zaujímali aj o dodávky zbraní: Ross do Izraela a Ruby na Kubu.

Ross sa okrem toho objavoval aj v reklamách pre rôzne kasína. Zomrel v januári 1967 ako 57-ročný v Chicagu na rakovinu hrdla, iba dva týždne po smrti Rubyho.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].