Denník N

Bieloruský denník: Ako sa červený rúž Maryje Kalesnikavovej stal symbolom protestu

Maryja Kalesnikavová. Foto - TASR/AP
Maryja Kalesnikavová. Foto – TASR/AP

Odkedy ju v septembri priamo na ulici uniesli zamaskovaní muži a snažili sa ju vyviezť za hranice, je Maryja Kalesnikavová vo väzení. Mnohí Bielorusi by ju volili za prezidentku.

Každú nedeľu napriek masívnym represiám a zatýkaniam protestujú Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Ešte počas volebnej kampane Maryja Kalesnikavová rýchlo získala popularitu.

Vďaka svojej neuveriteľnej vnútornej energii bola 38-ročná Maryja srdcom a motorom štábu zjednotenej opozície.

V určitom okamihu Bielorusi dokonca začali diskutovať o tom, že chcú hlasovať za Kalesnikavovú v prvých slobodných voľbách.

Počas vystúpení spoločného štábu na zhromaždeniach, kde sa Cichanovská, Kalesnikavová a Capkalová objavili ako skutočné rockové hviezdy, Maryja povzbudzovala Bielorusov, aby bojovali.

Jej známe heslo „drviť, drviť, drviť túto vládu!“ sa zo začiatku zdalo až príliš radikálne. Ale postupom času si Bielorusi uvedomili, že je to jediný spôsob, ako poraziť Lukašenkov režim – metodicky, s istotou a nepretržite ho búrať.

Búšiť, búšiť, búšiť – každý deň, bez ohľadu na to, aké ťažké to je.

Maryja Kalesnikavová nebola líderkou, ktorá priviedla Bielorusov do ulíc. Pretože každý Bielorus, ktorý vyšiel, bol vodcom sám pre seba.

Samotná Maryja spolu so státisícami ľudí sa so svojím typickým rúžom na perách statočne prechádzala po uliciach Minska, protestujúc proti úplnému bezpráviu zo strany vlády a orgánov činných v trestnom konaní. Bez strachu sa približovala k radom príslušníkov bezpečnostných síl (takzvaných silovikov) so zbraňami a rozprávala sa s nimi.

Dokonca aj po všetkých brutálnych udalostiach, ku ktorým došlo 9. – 11. augusta a ktoré pokračovali aj potom, Kalesnikavová oslovila na jednom zo zhromaždení príslušníkov silových zložiek: „Dávajte si pozor, chlapci. Spasíme vás!“

A na barikádach na hrozbu použitia špeciálnych prostriedkov a rinčanie zbraní reagovala tak, že rukami ukazovala znak v tvare srdca.

Maryja Kalesnikavová vedela, že bude zadržaná. Viackrát stála pod múrmi vyšetrovacieho výboru, kde spolu s ďalšími slobodnými Bielorusmi sprevádzala ľudí na výsluch. Takisto ako v jeden z augustových dní iní sprevádzali ju a potom čakali na jej odchod z vyšetrovacieho výboru.

Fenomén Maryje spočíva v tom, že aj z výsluchu vyšetrovateľa vyšla so širokým úsmevom, ktorý povzbudzoval a dával najavo, že minimálne dnes bude všetko v poriadku. Maryju 7. septembra uniesli.

Priamo v centre mesta ju neznámi ľudia zastavili na ulici a natlačili ju do minibusu s nápisom „Telekomunikácie“.

Áno, presne tak fungujú bieloruské silové zložky: ľudia bez identifikačných znakov, bez toho, aby sa predstavili, unášajú v mestách nevinných ľudí priamo z ulice.

V tomto zmysle nie je prípad Maryje Kalesnikavovej jedinečný. Pokračuje to dodnes, v roku 2021, priamo na hlavných uliciach Minska.

Môžete prejsť centrom mesta bez akýchkoľvek symbolov a sloganov, úplne sám, a budete unesení neznámou osobou. Potom vás súd potrestá 15 dňami väzenia za účasť na neoprávnenej masovej akcii.

Ako však vyšlo najavo neskôr – unikátnosť únosu Maryje Kalesnikavovej spočíva v niečom inom.

Chceli ju nasilu vyviezť z krajiny, rovnako ako predtým národnú líderku Bieloruska Sviatlanu Cichanovskú. Aby potom v štátnych médiách vyrábali príbehy o tom, ako demokratickí vodcovia utekajú z krajiny.

Zdravotný pracovník držží transparent s nápisom „Fašizmus stále trvá“ počas protestu za prepustenie Maryje Kalesnikavovej. Foto – TASR/AP

Režim však podcenil Maryju Kalesnikavovú. Podcenil jej energiu a jej ohromné odhodlanie bojovať až do konca. Už na hranici s Ukrajinou, kam ju doviezli siloviki, urobila Maryja zúfalý krok.

V aute, do ktorého ju násilne natlačili a zamkli zvonku, roztrhala pas na stovky malých kúskov a vyhodila ich z okna. Potom vyliezla z auta cez zadné okno zatvorených dverí a kráčala po neutrálnom pásme smerom k bieloruskej hranici.

Okamžite ju zadržali – odvtedy je za mrežami 5 mesiacov.

Ďalším príbehom, ktorý veľa napovedá o sile ducha Maryje Kalesnikavovej, je návšteva politických väzňov Alexandrom Lukašenkom. Na stretnutí boli prítomní Viktor a Eduard Babariko, Sergej Cichanovský a ďalší.

Po prvých fotografiách a videách z tohto stretnutia vznikla otázka: kde je Kalesnikavová?

Ľudia medzi sebou žartovali, že diktátor sa bál pozvať Maryju: obával sa, že po tom, čo roztrhala pas, roztrhne aj jeho. Podľa slov jej právnika jej skutočne ponúkli účasť na stretnutí s prezidentom, ale Maryja tomu neverila a odmietla to.

Niet sa čo čudovať: keď vás dva mesiace držia v cele a potom neznámi ľudia prichádzajú a ponúkajú stretnutie s Lukašenkom – vyzerá to podozrivo.

Bohužiaľ, zástupcovia nelegitímnej vlády Bieloruska nechcú hrať podľa pravidiel. Považujú za zákonné držať nevinnú osobu za mrežami výlučne z politických dôvodov.

A považujú za nezákonné všetky sťažnosti právnikov Maryje, ako aj jej vlastné vyhlásenie, aby začali trestné konanie na základe jej únosu, hrozieb, vydierania, tlaku a pokusu ju násilne deportovať.

Dňa 27. januára dostala zamietavú odpoveď ohľadom jej trestného oznámenia, na základe ktorého by sa v normálnej krajine začalo trestné konanie.

Vyšetrovací výbor spolu s odmietnutím posunul Kalesnikavovej prípad ministerstvu vnútra. Teda inštitúcii, ktorej námestníci ministrov (Gennadij Kazakevič a Nikolaj Karpenkov) sa podľa Kalesnikavovej podieľali na jej únose.

Avšak Maryja Kalesnikavová sa nevzdáva: nie s jej silou a energiou. Bude pokračovať v boji, aj keď je za mrežami, za svoju slobodu a slobodu bieloruského ľudu.

Aj keď je vo väzení, naďalej povzbudzuje Bielorusov – prostredníctvom listov. Tie však často odmietajú odosielať zamestnanci orgánov činných v trestnom konaní.

Maryja Kalesnikavová je jedným z hlavných symbolov bieloruského protestu. Jej sila, energia, nekonečný žiarivý úsmev a jej odhodlanie neustále bojovať – to je bieloruský protest.

Zobrali jej obľúbené knihy, listy jej nedoručujú, obmedzujú jej komunikáciu s právnikom, ale zostáva verná sama sebe. Bielorusi cítia jej energiu a podporu aj poza steny ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid. 

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Bielorusko a Lukašenko

Bieloruský denník

Svet

Teraz najčítanejšie