Denník N

Naša kultúra a naše hodnoty

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Každá spoločnosť má limity udržania vnútornej rovnováhy. Príliš veľké zmeny za príliš krátky čas môžu za určitých okolností naozaj viesť k rozvratu. Slovensko sa k tejto hranici ani nepriblížilo.

Autor je podpredsedom Rady vlády pre ľudské práva

Slovenský i maďarský premiér odmietajú väčšiu ústretovosť k utečencom a migrantom aj z toho dôvodu, že si vraj musíme chrániť svoju kultúru a vlastné hodnoty.

Čo je však „naša“ kultúra a ktoré sú naše hodnoty? Predseda maďarskej vlády sa v jednom zo svojich prejavov vyjadril v tom zmysle, že Maďarsko (teda aj Uhorsko) nikdy nebola multikultúrna krajina. Je to zvláštna interpretácia reality.

Veď keď si len preštudujeme zoznam tých štrnástich osôb, ktoré Maďarská akadémia vied eviduje ako maďarských nositeľov Nobelovej ceny, zistíme, že len dvaja z nich sú „čistí“ Maďari. Na zozname sa však nachádza deväť židov. Vytvorili hodnoty, ktorým sa nielen maďarský štát, ale aj maďarský národ právom hrdia.

Sme prirodzene mierumilovní?

Samozrejme, ak za základ kultúry považujeme len nábožensko-morálne normy a tradície a európsku kultúru stotožňujeme s kresťanstvom, ľahko opomenieme multikultúrne korene strednej Európy. Židovskú tradíciu nám už pomaly nemá kto pripomínať. Zabúdame na to, že rôzne vetvy kresťanstva medzi sebou urputne zápasili. (Tak ako teraz šiiti a suniti.) Sú tu ešte Rómovia: tí sú síce považovaní za záťaž, ale predsa len ako-tak zvládnuteľnú, vždy v perspektíve štyroch rokov do ďalších volieb.

V podtexte prejavov obraňujúcich takzvaný európsky spôsob života sa nachádza aj podsúvanie ďalšej myšlienky, že európske (alebo „naše“ národné) tradície sú prirodzene mierumilovné, nachádzajúce sa na vyššom mravnom piedestáli ako kultúra prišelcov, najmä ak tí nemajú kresťanský pôvod. Áno, do európskej kultúry patria silné humanistické tradície – či už sa viažu na kresťanstvo, alebo osvietenstvo, patrí do nej tiež umelecká a vedecká tvorba nesmiernej hodnoty.

Na druhej strane však boli dejiny európskej civilizácie neutíchajúcou sériou vojen, dobývania, útlaku a desiatok miliónov obetí. Žiaľ, fakty sú neúprosné – žiadna iná civilizácia nebola v ostatných storočiach taká krutá ako európska, pokiaľ sa počtu obetí týka. Tieto dve stránky „tradície“ sa jednoducho nedajú od seba oddeliť.

Európska civilizácia v tej podobe, ako ju zažívame my dnes, je produktom len posledných niekoľkých desaťročí. Jej základom je predovšetkým demokratická politická kultúra, založená na pluralizme v medziach právneho štátu, rešpekt k univerzálnym ľudským právam vrátane slobody vyznania a viery a pokojné – i keď často zdĺhavé – riešenie sporov. To sú tie hodnoty, ktoré sú pilierom dnešnej relatívnej stability, mieru a prosperity v Európe.

Náš kontinent si ich však musel vykúpiť tragédiami prvej polovice dvadsiateho storočia, ktoré takmer viedli k zániku európskeho sveta. Žiaľ, hystéria okolo utečencov už veľmi začína pripomínať hystériu okolo židov v tridsiatych rokoch minulého storočia. Najprv boli oficiálne vyhlásení za ohrozenie rasy a národa, potom boli nechaní napospas osudu vo vyhladzovacích táboroch. Aj vtedajším slovenským a neskôr i maďarským štátom.

Možno namietať, že zverstvá Európanov – či už ide o nacizmus, fašizmus, stalinizmus, alebo bezohľadný kolonializmus – nie sú vinou národov samotných, ale politických režimov. Presne to isté však platí aj v prípade utečencov z Afriky a Blízkeho východu. Aplikovať na nich princíp kolektívnej viny za hriechy politických režimov či militantných skupín je nelogické, neetické a neľudské.

Bolo aj horšie

Nie je tiež pravda, že súčasná migrantská a utečenecká kríza je doteraz najväčšia v Európe. Tou najväčšou bola situácia piatich až desiatich rokov po druhej svetovej vojne. Za neporovnateľne horších logisticko-organizačných a ekonomicko-sociálnych podmienok sa vtedy nové vlády vojnou spustošenej Európy museli vyrovnať s presunom, ubytovaním a stravovaním desiatok miliónov zúbožených ľudí – vojnových zajatcov, odvlečených na nútené práce, utečencov, vyhnaných či vysídlených zo svojich pôvodných domovov. Súčasná Európa je určite neporovnateľne lepšie pripravená na riešenie krízy, ako bola vtedy, len, zdá sa, chýba dostatočná politická vôľa.

Pravda, každý organizmus – či už biologický, alebo sociálny – má limity udržania vnútornej rovnováhy. Príliš veľké zmeny za príliš krátky čas môžu za určitých okolností naozaj viesť k rozvratu. Ak Švajčiarsko prednedávnom sprísnilo svoju imigračnú politiku, bolo to do určitej miery pochopiteľné – až štvrtinu švajčiarskeho obyvateľstva tvoria cudzinci. Na Slovensku však tvoril podiel cudzincov a cudziniek v roku 2014 len 1,4 percenta, aj z nich dve tretiny prichádzali z krajín Európskej únie.

Je nespochybniteľné, že proti organizovanému zločinu, terorizmu a niektorým praktikám pretrvávajúcim aj v časti európskych moslimských komunít, ktoré sú nezlučiteľné so súčasným európskym chápaním ľudskej dôstojnosti, treba bojovať. Európska únia, ako aj jednotlivé štáty musia v tomto smere zefektívniť praktický výkon svojich politík. Je tiež nesporné, že riešenie krízy môže nájsť Európska únia – a Európa – len spoločne. Spoločne – teda aj s nami: so Slovákmi, s Maďarmi, Čechmi a Poliakmi.

Argumenty – skôr výhovorky, že utečeneckú krízu sme my nespôsobili, už pripomínajú trucovanie malých detí o tom, kto vybil loptou okno. Ak neprispejeme k riešeniu, prvým dôsledkom môže byť naozaj rozpad schengenského systému voľného pohybu.

Nie dôsledné trvanie na imperatíve ľudskosti, ale ústup od neho by bol ohrozením európskej kultúry. Všetci tí, čo pozdvihli v ostatných týždňoch svoj hlas v mene ľudskosti a zároveň pridali aj ruku k dielu, si zaslúžia väčší rešpekt, ako sa im dostal. Nie od anonymných internetových diskutérov. Od oficiálnych predstaviteľov štátu.

Teraz najčítanejšie