Reportáž z Paríža: Fajn, že sme sa stretli. Ale čo bude zajtra?

Hlavným mestom Francúzska v nedeľu pochodovalo viac ako 1,5 milióna ľudí, aby si uctili obete tohtotýždňových teroristických útokov.

Demonštranti spievali Marseillaiseu, mávali republikánskymi vlajkami a niesli transparenty s množstvom hesiel na podporu slobody slova a demokracie. Masa ľudí bola taká mohutná, že sa mi ani nepodarilo pretlačiť na Námestie republiky, kde sa pochod začínal. A tak som zostal stáť na mieste, kde kedysi stála Bastilla, a sledoval som prúdy demonštrantov, ktoré nedokázali vcucnúť ani tie najširšie parížske bulváre.

Keďže mestská doprava nemá dostatočnú kapacitu na prevoz takej masy ľudí, už samotná cesta na demonštráciu mala nádych pochodu, pri ktorom desiatky tisíc ľudí kráčali zo všetkých kútov Paríža, aby sa zapojili do manifestácie.

“Dnešok je grandiózny,” povedala mi usmievajúca sa Maylis, matka dvoch dcér, s ktorými podľa vlastných slov prišla podporiť slobodu.

Stredná trieda

Aj keď boli na pochode Francúzi zo všetkých etník a náboženstiev, najviac zastúpená bola biela stredná trieda.

Nepodarilo sa mi zistiť, koľko ľudí arabského a afrického pôvodu žije v Paríži, ale mal som pocit, že veľká väčšina z nich ostala doma. Možno sa im nechcelo merať cestu zo vzdialenejších predmestí, kde mnohí žijú. Z takých, odkiaľ pochádzal napríklad aj Amedy Coulibaly, ktorý v piatok zastrelil štyroch rukojemníkov v židovskom supermarkete vo východnom Paríži.

Niektoré parížske predmestia sú vo Francúzsku považované za symboly kriminality, nepokojov a zlyhávajúcej sociálnej integrácie. Odporcovia imigrácie ich považujú za dôkaz multikultúrneho úpadku, ľudia z miestnych komunít sa sťažujú na absolútny nezáujem štátu a neochotu investovať do mladej generácie, ktorá sa v časoch vysokej nezamestnanosti a krízy môže stať ľahkou obeťou islamistických klerikov.

Rasizmus v práci

Keď organizácia SOS Racisme robila štúdiu o nezamestnanosti imigrantov, zistila, že obyvatelia chudobnejších parížskych štvrtí majú výrazne menšiu šancu na získanie práce.

Už adresa uvedená na životopise ich v prípade mnohých firiem diskvalifikuje. Práve frustrovaní mladí muži zo zdevastovaných predmestí sú nádejou európskeho džihádizmu. Nie je náhoda, že po atentáte na Charlie Hebdo bratia Kouachiovci hľadali úkryt v Remeši na jednom z najchudobnejších sídlisk vo Francúzsku.

Štvrť zosobňuje paradoxy dnešného Francúzska. Je to miesto výroby najdrahšieho šampanského na svete a zároveň úkryt najhľadanejších európskych teroristov. Bratia Kouachiovci dokonale spĺňajú profil mladého džihádistu – obaja vyrastali v sirotinci, jeden z nich bol dlhodobo nezamestnaný a druhý roznášal pizzu.

Na nákup zbraní im musel finančne prispieť Coulibaly. Pochválil sa tým vo videu, ktoré natočil pred útokom na supermarket. V ňom takisto vysvetlil, prečo s Kouachiovcami atentáty zorganizovali, a opísal svoje zážitky z parížskych mešít. “Navštívil som veľa francúzskych mešít. Sú plné zdravých, mladých mužov, plné sily. Ako je možné, že medzi týmito tisíckami a miliónmi sa nenájde ani jeden jediný, ktorý by bránil islam?”

Večný antisemitizmus

“S väčšinou moslimov nemám žiaden problém, ale vždy je to o tých zopár bláznoch, ktorí robia takéto veci,” povedal mi David, 45-ročný francúzsky Žid mávajúci izraelskou vlajkou.

“Všetci, skutočne všetci francúzski Židia rozmýšľajú nad odchodom do Izraela, ale hľadajú dôvody, prečo ostať vo Francúzsku. Je to dobrá krajina s výborným sociálnym systémom, ale vždy, keď sa niečo zlé udeje, doplatia na to Židia.”

David bol asi najfrustrovanejší človek, s ktorým som na pochode hovoril. “Keď minulý rok postrieľali deti v židovskej škôlke, vláda povedala, že to urobil samotársky blázon a že to nemalo nič spoločné s terorizmom. Keby boli tohtotýždňové masakre zamerané iba na Židov, tak by takáto manifestácia nikdy nebola zorganizovaná.”

Antisemitizmus je vo Francúzsku po mnohých útokoch opäť problémom.

Veľmi kontroverzný bol tohtoročný zákaz predstavenia Le Mur známeho komika Dieudonného, ktorý je v moslimskej komunite populárny. Jeho priaznivci považujú francúzsku slobodu slova za frašku – ako je možné, že Charlie Hebdo mohol publikovať urážlivé karikatúry Mohameda, keď Dieudonného protiizraelské predstavenie bolo zakázané?

Úrady však Dieudonného, ktorý vo svojom predstavení okrem iného močí na maketu Múru nárekov, považujú za otvorene podnecujúceho k antisemitizmu.

(Ne)jednotná krajina

Keď som sa 35-ročného Jeana pýtal, čím bola preňho demonštrácia významná, povedal, že najdôležitejšie bolo vidieť tie stovky tisíc ľudí pokope. “Prišli sme ukázať svoju jednotu.”

Na tom a mnohých iných veciach sa zhodli všetci. Išlo im o demokraciu, slobodu, republiku, ale aj úctu k mŕtvym. “Sme smutní, ale máme aj nádej, keď vidíme našu jednotu,” zhodnotila tridsiatnička Emma.

Starší pár, okolo 65 rokov, zase hovoril o občianskej povinnosti a záchrane demokracie. “Chceme ukázať, že sme pripravení na veľkú vojnu.” Z davu bolo cítiť nádej, pozitivitu a vieru, že hrôzy tohto týždňa privedú Francúzsko k niečomu lepšiemu, že mu pomôžu dostať sa z dlhoročnej krízy.

No slová, ktoré mi v pamäti utkveli najviac, vyriekol 29-ročný Samuel z Martiniku.

Možno preto, že bol černoch a sociálne problémy dnešného Francúzska poznal lepšie ako väčšina ostatných demonštrantov, sledoval sprievod trochu nedôverčivo a nakoniec povedal: “Je fajn, že sme sa tu takto stretli. Ale mňa skôr zaujíma, čo bude zajtra.”