Denník N

Zomrel národopisec Ján Lazorík. Skončia jeho bohaté zbierky v kontajneri?

Ján Lazorík na archívnej fotografii TASR
Ján Lazorík na archívnej fotografii TASR

Kompetentní na jeho prácu zväčša kašľali. Spamätajú sa aspoň teraz?

Keby v Matici slovenskej fungoval zdravý rozum, v dome Jána Lazoríka v Krivanoch by si už pred 20 rokmi zriadila detašované pracovisko a dodnes tam posielala výskumníkov, aby roztriedila a pre verejnosť sprístupnila všetko, čo zachránil.

Vlastivedec, národopisec, bádateľ, osvetár a bojovník za používanie nárečí Ján Lazorík zomrel v nedeľu vo veku nedožitých 95 rokov.

Jeho zbierky by naplnili niekoľko múzeí

Príčetní ľudia totiž vedeli, že to už vzhľadom na vek dlho potiahnuť nemôže a že obrovské zbierky môžu po jeho smrti skončiť v kontajneri.

„Oni len protežujú hrdosť a pýchu, akí sme Slováci. Nič nezveľaďujú, vitríny chátrajú, a keď im chce niekto niečo darovať, odmietnu. Matica žije len oduševnením, že sme Slováci, to je všetko. Nerobia absolútne nič. To je niečo strašné. Vidno u nich len floskuly, ale tú skazu si vôbec neuvedomujú,“ vravel mi o vedení Matice v roku 2008, keď mu ťahalo na 88 rokov.

Jeho zbierky už roky predtým dosahovali rozmery, že by sa z nich dalo vystavať niekoľko plnohodnotných múzeí.

Prehovoriť ho na veľký rozhovor nebolo jednoduché, záujmu médií o našu pôvodnú kultúru už neveril. Keď sa však stretnutie podarilo, čakali nás hodiny výletov do minulosti.

Rozprával tak zaujato, že si ani raz nesadol. Témy mal precízne pripravené, aby sme ani náhodou nezabudli na niečo z toho, čo ho škrie. O svojom boji mi neskôr občas posielal dlhé listy. Písal ich, klasicky, na stroji. 

Ešte po deväťdesiatke po Krivanoch lietal ako šarkan, vybavoval, prosil, hromžil, trucoval, tešil sa, ale najmä stále zbieral veci súvisiace s našou minulosťou. „Ľudová kultúra zahynie, iba ak to dopustíme,“ opakoval. Nebol spokojný, hoci zachránil tisícky jej výtvorov.

Celý život zbieral, spisoval a písal

Pôvodne bol učiteľom. Založil mičurinskú stanicu, podieľal sa na vzniku dedinského amfiteátra, v roku 1968 založil folklórnu skupinu, s ktorou pripravil desiatky scénok a pásiem. Slovenská televízia na jeho námet nakrútila seriál Popaterce na nas.

Vytrvalo zapisoval hádanky, riekanky, rozprávky, legendy, príhody, povery aj pesničky, ktoré stvorili naši predkovia. Len povery mal zapísané na tisíckach strán, počet hádaniek sa blížil k číslu 600.

Na dôchodku zo zozbieraných materiálov dokázal napísať desiatky kníh a publikovať v nich stovky fotografií zo života na dedine. „Berte si,“ vravel mi a rezignovane mávol rukou nad ich kopou v izbe. „Nie je o ne záujem. Aj tak ma má väčšina za blázna.“

Súviselo to nielen s jeho snahou ochraňovať nárečia, dlhodobým bojom za zrušenie ypsilonu v slovenčine a za vytvorenie vlastivedných časopisov, rozhlasových a televíznych relácií, ktoré by sa venovali ľudovým zvykom. Len málokoho to zaujímalo, na stovky svojich listov príslušným inštitúciám nemal odozvu.

„Viete, čo to je zapisovať a uchovávať pesničky z minulosti? To musíte za jednou ženou aj päťkrát ísť, aby vám ju zaspievala. K tomu treba zbierať kroje, artefakty, človek ani nežije pre rodinu, len pre ľudovú tvorbu. A to nebude robiť nikto, lebo každý uprednostňuje momentálne pohodlie. Úplne každý. Národ prestane žiť svojimi zvykmi, vzniká citové vákuum a to následne obsadzuje cirkev a všetky tie umelé televízne celebrity,“ definoval riziká pán Lazorík a priznal, že je z nezáujmu kompetentných zúfalý.

Mal jasno aj v tom, čo nás čaká. „Dnes ľudia len fajčia a napchávajú sa, rastú im bachory, nič sa im nechce. Pôžitok je nahradzovaný pozeraním televízie, v ktorej je samý sex, sexuálna poloha a mejkap. V každom časopise musí byť holá baba s pikantnými poznámkami. Veď toto je pornoštát. Ide o plazivú smrť ľudstva. Vymizne úcta, už dnes pomaly nemáme na sebe čo obdivovať, na čo byť zvedaví. Všetko je o marketingu, o Superstar a súťažiach o peniaze, o podobných nezmysloch. V televízii vám dajú zjesť živého chrobáka, a keď to urobíte, ešte dostanete peniaze. Je to normálne? Ľudia žijú v absolútnej neznalosti o svojom národe. A nielen to, aj v nevedomosti o zmysle života.“

Osamotený a nepochopený

Nikdy predtým ani potom som už nenarazil na človeka, ktorý sa vo svojom boji cítil taký osamotený a nepochopený. Veľmi sa bál, že desiatky rokov jeho práce vyjdú nazmar. „Všetko nahádžu do kontajnera,“ smutno hovoril vo svojej kuchyni, keď ma previedol miestnosťami v dome. Rozhadzoval pritom rukami a v očiach mal slzy.

Artefakty skladoval všade vrátane pivnice, pôjda, kuchynského stola, lavice a podlahy, v niektorých miestnostiach siahali až po strop. Jeho obavy boli reálne, poznal minimálne tri prípady jemu podobných, ktorých poklady skončili na skládke.

Mal už 90 rokov, keď sme uňho nakrúcali reláciu z cyklu Nehaňte ľud môj. Ťahal nás po celej dedine, na obecný úrad, všade tam, kde bola vystavená nejaká časť jeho zbierok. Kým my sme po pár hodinách cítili únavu, on bol ešte len v rozbehu.

Keď sme po dlhej ceste na východ Slovenska vystúpili pred jeho domom z auta a konečne som si zapálil cigaretu, jeho prvé slová pri podaní ruky boli, že umriem na vlastnú hlúposť. Viac ma nepoúčal, skôr potichu hundral a potom si vychutnával, ako na rozdiel od neho dychčím cestou do kopca.

Či sa niekto z kompetentných spamätá aspoň po Lazoríkovej smrti, som sa teraz spýtal aj starostu obce Krivany Jána Šejirmana. Aj jeho totiž hnevá, že Matica slovenská, VÚC aj ministerstvo kultúry na zbierky počas ujcovho života kašľali, „hoci sme stále presadzovali, aby pomohli a využilo sa to ohromné bohatstvo. Dúfam, že teraz bude mať záujem každý.“

Starosta sľúbil, že bude hovoriť s rodinou, aby sa zachránilo čo najviac. „Snažíme sa už teraz, staráme sa o písomnosti, ale mnohé nahrávky sú ešte na starých kotúčoch, takže je to komplikované. Najhoršie je, že pán Lazorík mal všetko v hlave a vedel, čo presne odkiaľ je, kým my o mnohých veciach ani netušíme.“

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie