Čítajme Vonneguta
Ak vieme, že zmeny osobnosti u ľudí na vrchole moci sa dostavia u každého, tak by sme ich pri skúške mohli používať ako konštantu.
Autor je psychiater
Je nudný, covidový februárový víkend. Sedím doma a robím si poriadok v knihách. Do rúk sa mi dostane Vonnegutov Bitúnok č. 5. Sadnem si a spomínam.
Pred dvadsiatimi rokmi som sa pred operáciou priateľovi zveril so svojím posledným prianím: pred smrťou sa chcem rozprávať s Kurtom Vonnegutom. A predstavte si, do dvoch hodín som dostal majstrovo súkromné číslo a už som ho aj vytáčal. Vzrušene som čakal, a keď sa na druhej strane ozvalo Kurt is speaking, zrazu som nevedel, čo mám povedať.
Odrapotal som, že volám zo Slovenska, že aj ja som spisovateľ a na druhý deň ma budú operovať. Potom som sa zarazil. Čo mám ešte povedať? Vtom som si spomenul na Bitúnok č. 5 a povedal som, že aj môj otec bol počas toho hrozného bombardovania v Drážďanoch. Mal dvadsaťdva rokov ako Vonnegut. Na front narukoval priamo z univerzitných lavíc.
Rozprávali sme sa takmer hodinu. Na druhý deň po operácii mi zazvonil telefón a na druhej strane bol Vonnegut. Spýtal sa, ako sa mám, a opäť sme sa rozprávali o Drážďanoch. Hovor ukončil slovami, aby som pozdravoval otca.
xxx
Vo svojom ostatnom článku som písal o tom, že aj politici, podobne ako policajti a šoféri autobusu, by mali skladať skúšku spôsobilosti. Môj návrh vyvolal veľa negatívnych ohlasov. Väčšina mi vyčítala, že akákoľvek skúška je márna, lebo moc deformuje každého.