Denník N

Husák v Slovenskom panteóne

Posledný televízny prejav Gustáva Husáka z 9. decembra 1989. Foto – TASR
Posledný televízny prejav Gustáva Husáka z 9. decembra 1989. Foto – TASR

O najpodstatnejšom politickom dieťati Gustáva Husáka – o normalizácii – sme sa v novej relácii RTVS vlastne nič nedozvedeli.

Autor je filozof, publicista a bývalý politik

So záujmom som si v nedeľu večer sadol k široko propagovanému programu verejnoprávnej televízie Slovenský panteón. Hlinku som zmeškal, tak som bol zvedavý na Husáka. Už aj preto, že som sledoval aj diskusie pri anketovom hľadaní „najväčšieho Slováka“ v RTVS. To, čo ma vtedy zarazilo, neboli preferencie Slovákov v tejto ankete, ale absolútna neschopnosť aj odbornej verejnosti, diskutujúcej pri tejto príležitosti, včleniť osobnosti slovenského verejného života do európskeho, prípadne svetového kontextu.

Samozrejme, že tieto osobnosti samy osebe (Štefánik, Hlinka, Husák, Dubček, Srholec…) nemuseli mať celoeurópsky dosah, ale ideovo aj hodnotovo určite reprezentovali niektorý z európskych myšlienkových prúdov. Negatívny alebo pozitívny… A práve bez tohto európskeho a univerzálne humanistického kontextu nie je možné posudzovať žiadnu osobnosť slovenskej histórie. A to si nevyžaduje nijakú hĺbavú filozofiu dejín, aj keď spory o ňu by nám nemali chýbať.

Obhajcovia Husáka vtedy na jeho pozitívne konto nevedeli uviesť nič iné iba to, že sa zaslúžil o výstavbu bytov, škôl a spustil veľkorysú podporu pôrodnosti, čo sa mu aj darilo; moja sestra sa rozhodla pre tri deti, ktoré im pomohli získať a splatiť veľkorysé pôžičky na výstavbu domu, ale o pár rokov aj tak emigrovali, lebo náboženské dusno a nemožnosť slobodne cestovať v jej očiach nedávali deťom svetlú budúcnosť.

V Slovenskom panteóne sa postava Husáka pohybovala v smiešnom klišé, ktoré sa vydávalo za akúsi až metafyzickú drámu: že vlastne išlo o vieru, lenže u Husáka nie o tú v Boha, ale v komunizmus a boľševické Rusko (tá stará metafora amerických sovietológov, ktorí vždy prirovnávali komunizmus k sekularizovanému „pápeženstvu“ so sídlom v Moskve…).

Autori zdôrazňovali Husákovu nenávisť ku kapitalizmu – čo nebolo nič osobité, tú v dobovom kontexte pestovali sociálni demokrati, komunisti, odbory, ľudáci i klérofašisti. A podčiarkovali „autoritatívnu“ povahu Husáka. (To je dosť pochybné – z dobových svedectiev, ale aj z jeho činnosti skôr možno usudzovať na introvertného tvrdohlavca.) A, samozrejme, bolo mu treba pripísať aj nejaké osudové určenie, ktorým vraj bola jeho viera „vo vyššie poslanie“, čomu jeho kariéra tiež veľmi nenasvedčuje.

No a napokon – namiesto reálnej analýzy jeho politického kraľovania od okupácie Československa sovietmi po pád komunizmu – nám tvorcovia panteónu ponúkli akúsi psychoanalyticko-teologickú konštrukciu jeho vzťahu k viere. Zavŕšenú mystériom jeho posledného pomazania.

A tak sme sa vlastne nič nedozvedeli o jeho najpodstatnejšom politickom dieťati – o normalizácii. O novom poriadku, ktorý Husák budoval a stál na jeho čele do trpkého konca. Nebol to už poriadok stalinského teroru. Bola to presná kópia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie